Naša téma má dva významy. Keď hovoríme o začiatku studenej vojny krátko po skončení druhej svetovej vojny – o období, ktoré „diagnostikoval“ Winston Churchill vo svojom známom prejave vo Fulton College (v štáte Missouri v USA) v marci 1946, nemôžeme uniknúť istým asociáciám s dnešnou svetovou situáciou – našou situáciou.
Sme o 78 rokov ďalej. Niekdajšia studená vojna skončila, no tak ako každá vojna, zanechala svoje stopy a rezíduá, ktoré dnes opäť dávajú o sebe vedieť.
V čase pádu železnej opony, ktorej spustenie oznamoval Churchill svojho času vo Fultone, sme prežívali čas eufórie. Tak intenzívne, až sme zabudli na možnosť, že sa tlejúce uhlíky minulosti znova rozhoria; aj na iné, rozsiahle a ľudnaté časti sveta, kde v skutočnosti komunistický totalitný experiment nikdy neskončil.
A sú tu aj nové zdroje problémov, nové bezpečnostné hrozby, nové aj staronové režimy mocenskej svojvôle a ideologické zlúčeniny, z ktorých čerpajú svoju pochybnú legitimitu nielen agresívne štáty, ale aj „neštátni aktéri“, nezriedka v podobe teroristických organizácií.
K tomu pripočítajme nové technológie, aké nemali k dispozícii ani najhoršie totalitné režimy z prvej polovice 20. storočia.
Pohľad na jednu z londýnskych ulíc na konci vojny. Spojené kráľovstvo sa rovnako ako ďalšie európske krajiny muselo spamätávať z obrovských vojnových škôd a budovať hospodárstvo prakticky od začiatku. (zdroj: wikimedia.org)Všetko sa zdalo na dobrej ceste
Deväťdesiate roky boli obdobím konjunktúry a triumfalizmu. Liberálna demokracia spojená s voľným trhom pôsobila ako bezkonkurenčný systém. Ak mal tento model nejakých vyzývateľov, neboli braní príliš vážne; pokladali sa za rezíduá minulosti, živé fosílie, ktorých dni sú zrátané.
„Koniec dejín“ bol chytľavým heslom. Pravda, neverili mu všetci, v zásade však panovala predstava rovnej cesty k svetlým zajtrajškom.
Koniec koncov: neboli azda Gorbačovov Sovietsky zväz a neskôr Jeľcinovo Rusko priateľmi demokratického Západu? Nebola Čínska ľudová republika úspešným príkladom ekonomických reforiem, ktoré, ako sa očakávalo, mali viesť aj k liberalizácii politického systému aj napriek tomu, že ešte v roku 1989 sa režim rozhodol krvavo potlačiť študentské protesty?
Nastala doba „čerpania mierových dividend“. Optimistické očakávania v Európe nenarušila ani občianska vojna a vzájomné vyvražďovanie sa v Juhoslávii. Tým menej v nejakých vzdialených, zabudnutých častiach sveta.
Ak v týchto časoch zazneli tu a tam nejaké varovania, spravidla neboli vypočuté. Niekedy budili nevôľu. Kto by chcel kriesiť prízraky minulosti, keď si západné demokracie sotva vydýchli po konci studenej vojny?
A predsa bolo zrejmé, že dejiny po roku 1989 neskončili o nič viac než po roku 1945. Netrvalo dlho, kým Helmuth Kohl, už kancelár novozjednoteného Nemecka, musel konštatovať, že „železnú oponu vystriedala zamatová opona bohatstva“. Ako vieme, nebolo to ani zďaleka všetko.
Monumentálny Stalinov portrét na berlínskom bulvári Unter den Linden v júni 1945 (zdroj: wikimedia.org)Zrkadlo minulosti
Iste, oproti situácii po roku 1945 sú tu odlišnosti. Studená vojna skončila – našťastie nás všetkých – bez priameho konfliktu dvoch superveľmocí ozbrojených nukleárnymi zbraňami a ich spojeneckých blokov. Druhá svetová vojna bola naopak najničivejšou v doterajších dejinách ľudstva. Na jej konci boli rozsiahle časti sveta v stave šoku.
V istom zmysle akoby svet začínal od roku nula (čo je akiste niečo iné než predstava „konca dejín“ v podaní Francisa Fukuyamu na sklonku storočia). Európa vstávala z dymiacich trosiek, a aj jej najrozvinutejšie časti (Veľkú Britániu nevynímajúc) zápasili s elementárnymi problémami: materiálna chudoba, problémy s produkciou a distribúciou potravín, poskytovanie základnej zdravotnej opatery.
Materiálne a ekonomické problémy sa dali prekonať. Bol tu Marshallov plán, bola tu Amerika so svojimi zdrojmi a bola tu šanca na nové uplatnenie vzdelania, invencie a pracovitosti európskych národov, ktoré nevymizli napriek rokom zabíjania a pustošenia. Veľmi rýchlo – hoci si to mnohí odmietali pripustiť – sa však ukazovali nové problémy a nové riziká.
Prosperita potrebuje slobodu
Riešenie ekonomických ťažkostí nikdy nemožno izolovať od politického kontextu. V západných demokraciách sa na konci a po skončení druhej svetovej vojny spolu s obdivom k sovietskemu spojencovi objavovali plány zachovať v mieri niečo z vojnového systému hospodárenia (rozumej: väčšej miery podriadenia ekonomiky štátnej moci), prípadne ich vylepšiť, niečo k nim pridať; a v tomto zmysle napodobniť aj niektoré prvky riadenia praktizované sovietskym režimom.
V roku 1945, keď sa úsilie Spojencov blížilo k zdarnému koncu, varoval dovtedy menej známy rakúsky ekonóm a imigrant v Británii Friedrich A. Hayek v knihe Cesta do nevoľníctva (The Road to Serfdom) pred snahami zavádzať prvky direktívneho riadenia ekonomiky v Británii a iných západných demokraciách.
Podriadenie moci štátnemu plánovaniu a direktíve, nech by bolo vedené akýmikoľvek ušľachtilými pohnútkami, malo mať podľa autora krajne nebezpečné následky. Nielen následky striktne ekonomické, ale aj politické.
Zavádzanie prvkov socializmu znamená podľa Hayeka nevyhnutné, hoci na počiatku možno nenápadné skĺzavanie na šikmej ploche smerom k totalitnému systému.
Zdá sa, že Hayek v niečom ovplyvnil Churchilla. Počas predvolebného boja v roku 1945 sa Churchill vyjadril, že „vláda, ktorá chce plánovanú ekonomiku, bude potrebovať aj gestapo“. Vzbudil tým (ako inak?) značnú nevôľu.
Jednako Churchill, hoci nebol ekonóm (a ekonómovia ho za kadečo kritizujú), veľmi dobre rozumel dôležitosti slobody ako podmienky pre ekonomickú obnovu a prosperitu, o čom svedčia aj vety z jeho fultonského prejavu:
„... ak sa odstránia hrozby vojny a tyranie, niet pochýb, že veda a spolupráca môžu pre svet nanovo poučený v tvrdej škole vojny v nasledujúcich niekoľkých rokoch, celkom určite v nasledujúcich niekoľkých dekádach, priniesť vzostup materiálneho blahobytu presahujúci všetko v doterajšej ľudskej skúsenosti. Dnes vo chvíli smútku a dochádzajúceho dychu sme na konci nášho úžasného zápasu vrhnutí do hladu a utrpenia; ale to pominie a môže pominúť rýchlo, a nič okrem ľudskej hlúposti či podľudského zločinu nemôže zabrániť národom v privítaní a užívaní veku hojnosti.“
Winston Churchill počas svojho slávneho príhovoru na Fulton College 5. marca 1946 (zdroj: Profimedia)Železná opona
Tým sa od otázky vnútornej politiky demokracií dostávame k medzinárodnej politike a k ďalšej hrozbe. Sovietsky spojenec sa ukazoval stále nevyspytateľnejším. Všetky snahy západných partnerov vychádzať v ústrety, argumentovať v prospech spoločných riešení problémov, apelovať na spoločný záujem, neustále narážali na nedôveru, odpor a nepriateľské gestá.
Skrátka, západní štátni predstavitelia sa dopúšťali toho, čo sa dnes nazýva aj „mind-projection fallacy“, omyly vyplývajúce z premietania vlastných predstáv do mysle partnera – v tomto prípade Stalina, ktorý však myslel po svojom a sledoval svoje záujmy. Pre pohnútky, záujmy či rebríčky hodnôt západných partnerov mal pramálo pochopenia, niekedy nimi priamo pohŕdal.
Západní (donedávna) spojenci mali následne sklon hľadať chybu v sebe, v možnosti, že sa nejako dotkli Stalinových citov alebo bytostných záujmov, ktoré sa im akosi stále nedarí dostatočne chápať.
Nuž a čosi tu naozaj nebolo rozpoznané. Menovite: charakter sovietskeho režimu, ktorý bol porazenému nacistickému nepriateľovi v niečom podobnejší, než bolo pohodlné pripustiť.
Bývalý spojenec bol pre komunikáciu problematický aj v čase vojny. Teraz však získal novú prestíž, a bezohľadne uplatňoval svoj vplyv v obsadených oblastiach. A nielen v nich. Komunistické strany v demokraciách západu (v Británii a v USA zastúpené, našťastie, v menšej miere) aj v iných častiach sveta predstavovali čoraz akcieschopnejšiu organizovanú silu a sieť, poslúchajúcu rozkazy Kremľa.
Winston Churchill z politického života nevymizol ani po vojne. Na volebnom mítingu Konzervatívnej strany vo februári 1949 sa prihovára obyvateľom londýnskeho obvodu Hammersmith. Do premiérskeho úradu sa vrátil ešte raz v roku 1951. (zdroj: wikimedia.org)Po dlhej a krutej vojne, v ktorej bol Sovietsky zväz kľúčový spojenec, bola váhavosť západných predstaviteľov pripustiť si nemilú skutočnosť novej konfrontácie pochopiteľná, no neoprávnená. Churchill prechovával vo vzťahu k sovietskemu partnerovi menej ilúzií aj v čase vojny. Vo fultonskom prejave však o sovietskej hrozbe hovoril otvorene a pre niektorých prítomných možno šokujúco:
„Od Štetína na Baltiku po Terst na Jadrane sa spustila naprieč kontinentom železná opona. Za touto líniou ležia všetky hlavné mestá starých štátov strednej a východnej Európy. (...) Všetky tieto slávne mestá a obyvateľstvo okolo nich ležia v niečom, čo musím nazvať sovietskou sférou, a všetky sú vystavené tej či onej forme nielen sovietskeho vplyvu, ale vo veľmi vysokej a v mnohých prípadoch vzrastajúcej miere ovládania z Moskvy.“
S odkazom pre dnešok, v ktorom naďalej pretrvávajú, ba znova získavajú na publicite a popularite isté falošné predstavy, treba opakovane pripomínať: železnú oponu nespustil Churchill vo Fultone a nezačal tým studenú vojnu. Nezačali ju ani americkí spojenci. Oponu spustil a studenú vojnu začali Stalin a jeho režim svojou konfrontačnou politikou vyplývajúcou z komunistickej ideológie.
Pochopiteľne, dramatický vývoj sa netýkal len Európy. Boli tu iné časti sveta, v neposlednom rade Malá Ázia, Blízky a Stredný východ, a taktiež Ďaleký východ: Čína a Mandžusko.
Churchill nemusel vo Fultone zvlášť zdôrazňovať dôležitosť Číny, ktorá mala v USA mnoho priateľov, na čele s prezidentom F. D. Rooseveltom. (Ten pôvodne rátal s Čínou ako s jedným zo štyroch „svetových policajtov“; pravda, nešlo o Mao Ce-tungovu komunistickú, ale o Čankajškovu nacionalistickú Čínu. Veci sa mali čoskoro poriadne skomplikovať.)
Výzva
K štátnickej genialite Winstona Churchilla patrila jeho schopnosť rozpoznať hrozbu skôr, než sa naplno zhmotní a oheň preskočí na strechu. K tragickej stránke jeho príbehu patrí opakovaná skutočnosť, že málokto iný bol schopný či ochotný rozpoznať hrozbu skôr, než sa tak stalo.
V júli 1945 Churchill, vojnový víťaz, a jeho Konzervatívna strana prehrali voľby. Labouristi zostavovali kabinet. Churchill by si mohol oddýchnuť od niektorých povinností, pokoj však nepociťoval.
Keď sa ho jeho žena Clementine pokúšala utešiť v jeho trudnomyseľnosti slovami, že jeho prehra je možno „šťastie v prestrojení“, sir Winston odvetil: „Nuž, z miesta, kde teraz som, to prestrojenie vyzerá vskutku veľmi dobré.“
Do Fultonu cestoval Churchill v nasledujúcom roku už ako bývalý premiér na osobné pozvanie amerického prezidenta Harryho Trumana. Túto príležitosť využil skvelo. A záver jeho prejavu rozhodne neboli slová porazeného muža:
„Ak sa obyvateľstvo anglicky hovoriacich spoločenstiev pridá k obyvateľstvu Spojených štátov, so všetkým, čo táto kooperácia znamená vo vzduchu, na mori, po celej zemeguli, vo vede a priemysle a v morálnej sile, nedôjde k žiadnemu chveniu, keď by krehká rovnováha síl mohla vyvolať pokušenie pre ambície a dobrodružné sklony. (...) Ak sa všetky britské morálne a materiálne sily aj presvedčenia spoja s vašimi (americkými) v bratskom zväzku, cesty budúcnosti budú voľné nielen pre nás, ale pre všetkých, nielen pre našu dobu, ale pre nasledujúce storočie.“
Winston Churchill napriek rozdielnym názorom a hodnoteniam jeho politickej dráhy zostáva dodnes symbolom britského parlamentarizmu a odhodlaného zápasu za slobodu. (zdroj: wikimedia.org)Čítať minulosť
Pri príležitosti 50. výročia Churchillovho prejavu vystúpila vo Fultone 9. marca 1996 Margaret Thatcherová, sama už ako penzionovaná britská premiérka. S výslovným nadviazaním na svojho slávneho predchodcu pripomenula minulosť studenej vojny a načrtla víziu nasledujúceho obdobia s varovaniami pred novými hrozbami pre slobodu a bezpečnosť. Dnešné udalosti mnohé z nich potvrdzujú. Vtedy však bola ešte stále doba eufórie...
Kde sme dnes? Zostanú „cesty budúcnosti“ otvorené aj naďalej? Štátnické osobnosti formátu Churchilla a ďalších, ktorí vytvárali bezpečnostnú architektúru nového sveta, aj tých, čo budovali povojnovú Európu, chýbajú.
Chýbajú aj také osobnosti, aké stáli na konci tej niekdajšej studenej vojny. Chýba nám „veľká stratégia“. Môžeme dúfať, že z dnešného bezútešného hemženia ambicióznych polovzdelancov kríza napokon vynesie na povrch nových štátnikov?
Od polovice 20. storočia sa nepochybne veľa zmenilo, a dnes sa zmeny zrýchľujú tempom, ktoré budí obavy. Jedna konštanta, ktorá nás spája s predchádzajúcimi a, dúfajme, aj budúcimi generáciami, však zostáva. Je to ľudská povaha. Preto je možné aj potrebné vracať sa k pozornému štúdiu histórie, preto je možné čerpať z nej poučenie. A preto by to mali robiť aj demokratickí politickí predstavitelia. Azda od nich nechceme príliš.
