arému kontinentu, predstavený 5. júna pred 60. rokmi Georgeom Marshallom, bol istým riešením.
V ďalších rokoch v skutku ozdravil západoeurópske štáty, pomohol i USA, ale aj vďaka nemu sa železná opona definitívne uzatvorila. Krutá zima, sucho a následná neúroda a ďalšie faktory viedli k tomu, že v roku 1947 výrazne rástol už aj tak silný vplyv komunistických strán (napríklad v Taliansku a vo Francúzsku). Tomu sa USA – v tom čase jediný štát disponujúci atómovou bombou – rozhodli čeliť vojenskou, aj hospodárskou pomocou.
V marci 1947 vyhlásili tzv. Trumanovu doktrínu, ktorej prvým prejavom bola vojenská pomoc Grécku a Turecku. Ďalším projektom bol Program na obnovu Európy, známy pod názvom Marshallov plán.
Potraviny, tovary a úver
Bývalý náčelník generálneho štábu George Marshall pôsobil dva roky ako splnomocnenec prezidenta Harryho Trumana v Číne a od roku 1947 bol v jeho vláde ministrom zahraničia. Do povojnového obdobia si priniesol veľkú osobnú autoritu, a práve preto sa na neho obrátila skupina ekonómov a diplomatov, ktorí pripravovali plán pomoci Európe, aby svojím menom zaručil ich koncepciu.
„Naša politika nie je namierená proti nijakej krajine ani doktríne, ale proti hladu, chudobe, zúfalstvu a chaosu,“ povedal okrem iného Marshall 5. júna 1947 na Harvardovej univerzite.
V nie dlhom, ale historickom prejave stručne zhodnotil situáciu v povojnovej Európe a predniesol niekoľko obecných návrhov, ako ju riešiť. „Ktorákoľvek vláda, ktorá chce pomôcť pri dosiahnutí cieľov obnovy, nájde, a to som si istý, plnú spoluprácu zo strany USA,“ ubezpečil americký šéf diplomacie auditórium.
Pomoc vo forme potravín, tovaru a úveru ponúkli Američania všetkým európskym krajinám vrátane Nemecka a Sovietskeho zväzu. Projekt, na ktorý po čase pristúpilo 16 štátov, prinášal výhody obidvom stranám. Amerika sa potrebovala zbaviť svojich prebytkov, vyrábaných demobilizovanými vojakmi. Európe zasa zúfalo chýbali doláre na ich nákup. Ekonomickú injekciu si vyžadoval aj postrádajúci ZSSR a ponuka USA tu nebola hneď jednoznačne odmietnutá. Sovietsky vodca Stalin nakoniec možnosť, že by sa Moskva mohla podieľať na Marshallovom pláne, rázne zamietol. Americké požiadavky dôslednej kontroly efektívneho využitia pomoci boli pre Sovietov nepredstaviteľné, nemohli si nechať nahliadnuť do svojej centrálne riadenej „kuchyne“. Bohužiaľ, Stalinov zákaz spolupráce s USA sa týkal aj všetkých východoeurópskych krajín, teda aj Československa.
„Nie“ od Stalina
Pritom vtedajšia vláda a hlavne občania vzhliadali k ponuke s nádejou. Na konferencii v Paríži 12. júla 1947, kde sa mali základné otázky Marshallovho plánu prebrať, mala pôvodne československá delegácia ísť. V Moskve si však 9. júla Klement Gottwald, Ján Masaryk a ďalší vypočuli od Stalina jasné „nie“. A o deň neskôr už bolo odoslané vládne komuniké o našej neúčasti v Paríži. Zrejme posledné šance, ako sa vyhnúť „spolupráci so Sovietskym zväzom na večné časy“, vzala za svoje.
Prezident Truman požiadal v decembri 1947 Kongres o schválení prostriedkov asi na štyri roky a ten schválil v apríli 1948 sumu 17 miliárd dolárov. Na to reagoval Winston Churchill: „Schválenie Marshallovho plánu Kongresom bolo medzníkom vo svetovej histórii.“
Najviac pre Britov a Francúzov
Na ozdravení 16 západoeurópskych krajín bolo do roku 1951 použitých viac ako 13 miliárd dolárov.
Veľká časť získaných prostriedkov smerovala na obnovenie a modernizácie infraštruktúry. Najväčší diel si odhryzla Británia (takmer 3,2 miliardy), Francúzsko (2,7 miliardy) a Taliansko (1,5 miliardy). Západnému Nemecku stačilo 1,5 miliardy dolárov, aby sa v roku 1951 vrátilo na úroveň spred vojny (podobne Rakúsko a Taliansko). Ďalšie krajiny čerpajúce pomoc tento stav dosiahli ešte predtým. V období 1948 až 1951 vzrástol hrubý domáci produkt západnej Európy o 33,5 percenta.
Spojeným štátom hospodárska expanzia zabezpečila dlhoročnú konjunktúru i ekonomickú prevahu nad Európou. Zároveň odvtedy USA zaujímajú neohrozené postavenie svetovej veľmoci.
Autor: Pavel Pokorný
