|
FOTO |
"Od Štetína pri Baltiku po Terst pri Jadrane sa spustila krížom cez kontinent železná opona. Za touto čiarou ležia všetky hlavné mestá starobylých štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia. Všetky tieto slávne mestá a národy spadajú do sovietskej sféry, ale aj pod stále sa zvyšujúcu kontrolu Moskvy." Tak znie najznámejšia časť reči Winstona Churchilla v americkom Fultone, ktorú predniesol pred 60 rokmi - 5. marca 1946. Prejav sa dodnes často označuje za symbolický začiatok studenej vojny.
Po skončení 2. svetovej vojny zostali skutočnými veľmocami iba Spojené štáty a Sovietsky zväz. Vojnou vyčerpaná Británia so starosťami o svoje impérium ani nemeckou porážkou ponížené Francúzsko nimi viac nemohli byť. Pre nezlučiteľné politické a hospodárske systémy sa stal konflikt medzi USA a ZSSR neodvrátiteľný.
Už krátko po vojne dochádzalo medzi Spojencami k nezhodám. Napriek dohodám z Postupimu sa líšili v prístupe k svojim okupačným zónam v Nemecku. Západné krajiny len s nevôľou pozorovali ruské zásahy na zvýšenie mocenského vplyvu komunistov v krajinách strednej a východnej Európy. Sovietom sa, naopak, nepáčilo odsúvanie komunistických strán na vedľajšiu koľaj vo Francúzsku, Taliansku či v Grécku.
Prvé náznaky začínajúceho sa konfliktu prišli začiatkom roka 1946. Stalin vystúpil 9. februára s prejavom, v ktorom zopakoval ortodoxnú leninistickú tézu, podľa ktorej, kým existuje kapitalizmus, sú vojny nevyhnutné. O necelý mesiac prišla Churchillova fultonská reč.
Churchill odcestoval do Spojených štátov už začiatkom roka 1946, päť mesiacov po volebnej porážke od labouristov. Svoju reč chcel predniesť v Kongrese, americká administratíva však usúdila, že by to bola pre vodcu opozície Jeho veličenstva príliš veľká pocta. Musel sa uspokojiť s pôdou Westminsterskej univerzity v 7-tisícovom mestečku Fulton v štáte Missouri.
Na vystúpení sa zúčastnil aj americký prezident Harry Truman, s ktorým predtým prejav konzultoval. Jeho hlavným bodom bola Churchillova výzva na utvorenie pevného americko-britského vojenského spojenectva, ktoré jediné môže úspešne vzdorovať sovietskej expanzii. Motivovalo ju najmä vedomie, že bez Američanov nemá Británia dosť síl na zachovanie svojho impéria.
Termín železná opona nebol nový. Používal sa už v 20. rokoch na opis medzinárodnej izolácie sovietskeho Ruska. Niekoľkokrát predtým ho v listoch Trumanovi použil aj Churchill. Britský vojnový vodca bol však prvý politik, ktorý ním upozornil na neslobodu, akú prináša utužovanie sovietskej kontroly strednej a východnej Európe.
Reakcie na prejav boli rozpačité. Britská vláda, ktorá o jeho protisovietskom ostrí nič netušila, ho označila za Churchillovu súkromnú iniciatívu. Dištancoval sa od neho aj Truman, ktorý nepravdivo uviedol, že ho predtým nečítal. Veľmi neznepokojil ani Stalina, ktorý reč síce verbálne odsúdil v moskovskej Pravde, v tom čase však zároveň stiahol svoje jednotky z Mandžuska a dánskeho ostrova Bornholm.
Konflikt naplno prepukol v nasledujúcom roku. Pod dojmom hrozby pričlenenia Grécka a Turecka do sovietskej sféry vplyvu vyhlásil prezident Truman doktrínu, podľa ktorej sa stalo povinnosťou Spojených štátov podporovať krajiny ohrozované komunistickým prevratom. Veľkú nevôľu Moskvy vyvolalo predstavenie Marshallovho plánu na obnovu vojnou zničenej Európy. Sovieti neumožnili, aby sa k nemu pripojili štáty strednej a východnej Európy, v ktorých začali od tohto roku priamo preberať moc komunisti.
Prvou nátlakovou akciou studenej vojny sa stala v rokoch 1948 - 49 berlínska blokáda, ktorú ako odvetu za zavedenie západonemeckej marky uvalila na mesto Moskva. V rokoch 1950 - 53 prišiel aj prvý horúci konflikt - Kórejská vojna, v ktorej obe súperiaci veľmoci podporovali znepriatelené strany.
Tak ako v 30. rokoch, keď ako jeden z mála britských politikov varoval pred nacistickým nebezpečenstvom, mal Churchill pravdu aj so Sovietskym zväzom o desaťročie neskôr. Železná opona, ktorá priniesla východnej Európe vládu jednej strany a zvýšenie hospodárskeho zaostávania za Západom, sa spustila naprieč Európou na dlhých 40 rokov. Zdvihla sa až po ekonomickej porážke ZSSR a rozpade východného bloku v roku 1989.
