Winston Churchill je známy predovšetkým ako premiér Spojeného kráľovstva, ktorý viedol svoj národ počas druhej svetovej vojny k víťazstvu. V posledných rokoch sa čoraz viac diskutuje aj o jeho odvrátenej tvári – tvári imperialistu a rasistu. Pomerne málo sa však hovorí, že okrem politika a štátnika bol Churchill aj vášnivý maliar, spisovateľ a historik.
Keďže si pripomíname jeho okrúhle výročie, nechajme vážne témy a kontroverzie nateraz bokom a poďme sa pozrieť na Churchilla ako na umelca. Koniec koncov za svoje diela, najmä tie historické, dostal v roku 1953 aj Nobelovu cenu za literatúru – ako jeden z dvoch historikov v dejinách (druhým bol Nemec Theodor Mommsen, ktorý získal cenu v roku 1902).
Churchillove vášne – maliarstvo a písanie – mu poskytovali únik z politického stresu a hektického života. Ako umelec nachádzal vo svojich dielach pokoj a najmä v maľovaní nechal svojej kreativite voľné pole pôsobenia.
Dohromady namaľoval viac ako 500 obrazov. Mnohé z nich sú dnes mimoriadne cenné. Aj keď asi ani nie tak pre svoju umeleckú hodnotu ako preto, kto ich namaľoval.
Veža mešity Kutubíja
Konferencia v marockej Casablance v januári 1943 bola pre Winstona Churchilla síce úspešná, no mimoriadne vyčerpávajúca. Intenzívne rokovania trvali desať dní a napokon priniesli výsledky.
S americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom sa dohodli okrem iného na spôsobe, akým bude pokračovať bombardovacia operácia nad Nemeckom, na amerických operáciách v Pacifiku a na Filipínach a vydali Casablanskú deklaráciu o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka.
Pre Churchilla bolo najdôležitejšie, že americkú delegáciu sa mu podarilo presvedčiť, aby Spojenci ešte pred vylodením vo Francúzsku podnikli inváziu na Sicíliu. To bolo v súlade s jeho politikou útočenia na „mäkké podbruško“ krajín Osi a hájením britských záujmov v Stredozemí – a zároveň neuveriteľne rozčuľovalo Stalina, ktorý sa síce na konferencii nemohol zúčastniť, no Roosevelt aj Churchill si boli vedomí, že dlhodobo a vytrvalo žiadal čo najrýchlejšie otvorenie druhého frontu v Európe.
Roosevelt sa prikláňal skôr na jeho stranu a Churchillovi dalo nemálo námahy presvedčiť ho o opaku. Zvlášť keď sa na konferencii a časti rokovaní zúčastnil aj francúzsky líder Charles de Gaulle, ktorého Roosevelt nemal veľmi v láske a považoval ho za Churchillovu bábku.
Britský premiér sa však ukázal ako zdatný diplomat. Manévroval, manipuloval, presviedčal, kalkuloval, vyjednával – a nakoniec mu takmer všetko vyšlo.
Winston Churchill spolu s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom počas západu slnka nad pohorím Atlas neďaleko Marrákeša (zdroj: Knižnica F. D. Roosevelta (fdrlibrary.com))Po desiatich dňoch toho mal Churchill naozaj dosť. Už pred príjazdom mal po troch náročných a stresujúcich rokoch vojny viaceré zdravotné problémy. Prekonal zápal pľúc, chorobu, ktorá v časoch bez antibiotík zabíjala, a v roku 1941 dokonca dostal infarkt. Roosevelta preto ešte nahovoril na poslednú vec – návštevu Marrákeša.
Dva dni, ktoré tam plánoval stráviť, mali byť časom oddychu. Ako sám neskôr spomínal, americkému prezidentovi povedal, že „nemôžete prísť až do severnej Afriky bez toho, aby ste videli Marrákeš... Keď uvidíte západ slnka nad zasneženým pohorím Atlas, musím byť s vami.“
A práve tam, na balkóne vtedy skvostnej vily Taylor namaľoval 25. a 26. januára Churchill obraz, ktorý je podľa mnohých jeho najvýznamnejším dielom: Tower of the Koutoubia Mosque. Je to jediný obraz, ktorý britský premiér namaľoval počas druhej svetovej vojny. Daroval ho americkému prezidentovi, po ktorom ho zdedil jeho syn Elliot Roosevelt. Ten ho predal.
Obraz potom chvíľu menil majiteľov, až si ho v roku 2011 kúpila Angelina Jolie. Pobudol u nej dekádu a v marci 2021 sa znovu predal – za neuveriteľných 8,285 milióna libier. Je to dodnes najdrahší Churchillov obraz.
Najdrahší Churchillov obraz Veža mešity Kutubíja sa v marci 2021 vydražil za 8,285 milióna libier (zdroj: wikimedia.org)Churchillova maliarska kariéra
Churchill sa začal zaujímať o maliarstvo až v dospelom veku, konkrétne v roku 1915, keď mal 40 rokov. Bolo to v čase po jednom z jeho najväčších neúspechov – nešťastnej operácii v Dardanelách, ktorá viedla k jeho odstúpeniu z postu prvého lorda admirality (ministra námorníctva). Hľadal spôsob, ako uniknúť depresii, a našiel ho v maliarstve.
Svoj prvý obraz namaľoval počas pobytu vo vidieckom dome u svojej rodiny. Na vyskúšanie maľovania ho presvedčila jeho švagriná Goonie, sama amatérska maliarka.
Aj keď sa spočiatku zdráhal, akvarelové farby nakoniec vzal do rúk a namaľoval jednoduchú scénu prírody v okolí domu. Maliarstvo sa v tej chvíli stalo jeho celoživotnou vášňou.
Churchill bol samouk, no v jeho tvorbe možno pozorovať vplyv impresionizmu a postimpresionizmu. Jeho obľúbenými maliarmi boli napríklad Claude Monet a Paul Cézanne.
Rád experimentoval s farbami a svetlom, pričom často maľoval krajinky a záhrady. Jeho štýl bol uvoľnený a energický, čo kontrastovalo s jeho politickým prejavom, ktorý bol skôr formálny a strohý.
Jedným z jeho obľúbených miest na maľovanie bola francúzska Riviéra, kde nachádzal inšpiráciu v miestnej prírode a vo svetle. Churchill často navštevoval priateľov a známych, u ktorých trávil čas maľovaním. Jeho obrazy zachytávajú nielen krásu prírody, ale aj jeho vnútorný pokoj a harmóniu.
1. Obľúbeným Churchillovým námetom bola francúzska Riviéra. Obraz lodiek pri móle je príkladom toho, že sa vo svojej tvorbe inšpiroval aj impresionizmom (zdroj: Topfoto/Profimedia )Hoci Churchill maľoval hlavne pre vlastné potešenie, jeho diela si získali uznanie aj medzi odborníkmi. Prvú verejnú výstavu mal v roku 1947 v Paríži pod pseudonymom Charles Morin.
Jeho obrazy si získali pozitívne ohlasy a predali sa za vysoké sumy. Neskôr vystavoval aj v Londýne a New Yorku, kde jeho diela získali ďalšie ocenenia. Stal sa dokonca členom Kráľovskej akadémie umení a jeho diela boli vystavené v niekoľkých prestížnych galériách.
Nikdy sa nestal profesionálom (prečo by aj?), maliarstvo pre neho ostalo koníčkom a zároveň formou terapie a psychohygieny. Napriek tomu ho jeho vášeň a talent zaradili medzi rešpektovaných amatérskych umelcov svojej doby.
Jeho obrazy sú odrazom jeho vnútorného sveta a poskytujú nám pohľad na Churchilla ako človeka, ktorý hľadal krásu a pokoj v umení. Vďaka nim máme možnosť vidieť a vnímať ho nielen ako veľkého štátnika, ale aj ako citlivého a kreatívneho umelca. Maľovanie mu umožnilo na chvíľu zabudnúť na politické problémy a ponoriť sa do sveta farieb a svetla.
Jeho obrazy sú dnes súčasťou zbierok po celom svete. Sú vystavované v prestížnych galériách a múzeách a sú tiež vyhľadávané zberateľmi umenia. Okrem politického dedičstva tak Churchill zanechal aj umelecké dedičstvo, ktoré dodnes inšpiruje mnohých.
Spisovateľ Churchill
Churchill však nebol len maliar. Ešte než sa z neho stal politik a štátnik a dlho predtým, než vôbec chytil štetec do ruky, sa u neho prejavil iný talent – literárny.
Svoju kariéru začal ako vojak a vojnový korešpondent. Vo februári 1895 sa stal podporučíkom 4. kráľovninho vlastného husárskeho pluku britskej armády. Ako neposedný mladík chcel byť svedkom vojenských akcií, a tak využil vplyv a kontakty svojej matky, aby ho vyslali do vojnovej zóny.
Na jeseň sa spolu s priateľom Reggiem Barnesom vydal pozorovať kubánsku vojnu za nezávislosť a aj sa zapojil do potýčok na strane španielskych jednotiek, ktoré sa snažili brutálne potlačiť kubánskych bojovníkov za nezávislosť. Okrem bojov Churchill o vojne aj písal a správy posielal do denníka Daily Graphic v Londýne.
Písanie mu vďaka jeho prirodzenému talentu nielen išlo, ale v ňom našiel aj záľubu. Rozhodol sa preto ako vojak a vojnový korešpondent pokračovať. Vzhľadom na agresívny štýl, akým sa britské impérium koncom 19. storočia správalo, príležitostí bolo viac než dosť.
Predzvesťou Churchillovej literárnej činnosti bolo jeho pôsobenie ako vojnového korešpondenta. Publicisticky spracoval napríklad aj svoje zajatie a útek počas druhej búrskej vojny. Na snímke po zajatí stojí úplne vpravo, bokom od svojich armádnych druhov. (zdroj: wikimedia/Imperial War Museums)V Indii sa Churchill dobrovoľne pridal k jednotkám generála sira Bindona Blooda v operácii proti povstalcom v indickom údolí Svát. Bindon súhlasil len pod podmienkou, že Churchill bude pôsobiť ako novinár. To bol skutočný začiatok jeho profesionálnej žurnalistickej kariéry.
V októbri 1897 sa vrátil do Bangalúru a napísal svoju prvú (reportážnu) knihu The Story of the Malakand Field Force, ktorá si vyslúžila pozitívne recenzie. V tomto období potom napísal aj svoje jediné beletristické dielo Savrola: A Tale of the Revolution in Laurania. Bol to politický román, odohrávajúci sa vo fiktívnej európskej krajine Lauránia, ktorá je na pokraji revolúcie.
Príbeh sleduje charizmatického a výrečného Savrolu, vodcu revolučného hnutia, ktorý bojuje proti represívnemu režimu prezidenta Antonia Molara. Uprostred politických intríg a ozbrojených konfliktov rieši Savrola zložité vzťahy vrátane romantickej pletky s Lucile, prezidentovou manželkou.
Román rozoberá témy moci, demokracie a obete, pričom odráža Churchillove vlastné skúsenosti a názory na vodcovstvo a vládnutie.
Písanie sa pre Churchilla postupne stalo hlavnou náplňou práce a tiež jednou z najväčších záľub. Bolo tiež jeho ochranou pred opakujúcimi sa depresiami, ktoré on sám označoval za svojho „čierneho psa“.
O čosi neskôr, v roku 1898, sa Churchill zúčastnil na operácii legendárneho generála Herberta Kitchenera v Sudáne. Aby sa tam vôbec dostal, opäť musel využiť svoje londýnske konexie a známosti.
Išiel tam znova aj ako dôstojník armády, nielen novinár, a zúčastnil sa na známej bitke pri Omdurnáne, kde Briti doslova rozsekali dvojnásobne väčšiu armádu Abdalláha ibn Muhammada. Kým jeho straty sa odhadujú na 12-tisíc mŕtvych, 13-tisíc zranených a päťtisíc zajatých, Briti prišli o 47 alebo 48 mužov a mali 382 zranených. Churchill o bitke aj celej operácii rozsiahlo informoval v denníku The Morning Post.
Po návrate na Britské ostrovy v októbri 1898 sa však rozhodol svoju kariéru v armáde ukončiť. Hlboko nesúhlasil so spôsobom, akým Kitchener viedol vojnovú operáciu, zvlášť odsúdil jeho zbytočne nemilosrdné zaobchádzanie s nepriateľskými ranenými a znesvätenie hrobu Muhammada Ahmada.
O celej operácii následne napísal knihu The River War, v ktorej poskytol čitateľom podrobné opisy bitiek a podmienok operácie. Prelínali sa v nej jeho skúsenosti vojaka a novinára. Písal s veľkým dôrazom na detail a dramatické zvraty, čo jeho textom dodávalo živý a pútavý štýl.
Churchillova kniha The River War, v ktorej spracoval svoje zážitky z vojny v Sudáne (zdroj: wikimedia.org)Juhoafrické eskapády vojnového reportéra
Jeden z vrcholov jeho novinárskej kariéry prišiel počas druhej búrskej vojny v Južnej Afrike (1899 - 1902). Do krajiny prišiel ako reportér The Morning Post. Cestoval priamo do vojnových zón a pri jednej z ciest jeho vlak zasiahlo delostrelectvo. Nič sa mu síce nestalo, no búrske jednotky ho zajali a ako vojnového zajatca internovali v zajateckom tábore v Pretórii.
To by však nebol Winston Churchill, ak by v zajatí ostal len tak pokojne sedieť. V decembri 1899 sa mu podarilo pomerne dramaticky utiecť. Využil tmu a nepozornosť stráží, prešplhal sa cez plot tábora a začal trojdňový útek cez nepriateľské územie.
Bez mapy a s minimálnym množstvom jedla a vody sa mu podarilo dostať na slobodu. Ukryl sa v opustenej bani a neskôr našiel útočisko u britského občana, ktorý riskoval svoj život, aby mu pomohol. Nakoniec sa Churchill dostal do bezpečia v portugalskej východnej Afrike.
Jeho útek vyvolal v Británii senzáciu a z mladého Winstona urobil národného hrdinu. Napriek zajatiu na Búrov nezanevrel, práve naopak. Vo svojich textoch a reportážach verejne odsúdil predsudky voči Búrom a vyzýval Britov a britské vojenské vedenie, aby sa k nim správali „veľkoryso a tolerantne“.
Titulná strana časopisu Tit-Bits s Churchillovým článkom o úteku zo zajatia. (zdroj: Profimedia)Neskôr vyzval Britov, aby boli pri víťazstve veľkodušní. Jeho zážitky a tiež depeše pre The Morning Post neskôr vyšli knižne pod názvom London to Ladysmith via Pretoria. Bol to bestseller, ktorý Churchillovi zarobil nemalú sumu. Jeho skúsenosť v Južnej Afrike počas búrskych vojen bola rozhodujúcim momentom, ktorý z neho spravil nielen vojnového hrdinu, ale aj literárnu hviezdu.
Ešte väčší kapitál však zo svojej juhoafrickej anabázy vyťažil ako politik. Jeho reportáže boli obľúbené, nielen informovali, ale aj pútali čitateľov svojim živým štýlom a osobným dotykom.
Získal si široké uznanie a slávu, ktoré predznamenali jeho budúcu politickú kariéru. Vo voľbách v októbri 1900 vyhral, aj keď tesne, v okrsku Oldham a vo veku 25 rokov sa stal poslancom za Konzervatívnu stranu.
Churchillove skúsenosti vojnového reportéra boli pre jeho politickú kariéru v mnohom kľúčové aj v dlhodobej perspektíve. Zdokonalili jeho pozorovacie, analytické a komunikačné schopnosti, ktoré boli neoceniteľné počas celého jeho politického života.
Jeho živý reportážny štýl a schopnosť zrozumiteľne formulovať zložité vojenské stratégie mu získali širokú čitateľskú obec a presadili ho ako autoritatívny hlas vo vojenských záležitostiach. To všetko položilo základy Churchillovho neskoršieho úspechu ako rečníka a lídra.
Jeho schopnosť inšpirovať a mobilizovať verejnú mienku prostredníctvom písania a prejavov bola priamym pokračovaním jeho novinárskej minulosti. Navyše jeho spisy z týchto konfliktov zostávajú základným čítaním pre tých, ktorí sa zaujímajú o vojenskú históriu a žurnalistiku.
Kariéra Winstona Churchilla ako vojnového reportéra sa vyznačovala odvážnymi činmi a prenikavými reportážami. Poskytla mu nielen cenné skúsenosti, ktoré formovali jeho svetonázor, ale aj upevnila jeho povesť vynikajúceho komunikátora a mysliteľa, čím pripravila pôdu pre jeho budúce politické úspechy.
Historik, nobelista, esejista a komentátor
Počas svojej kariéry Churchill napísal tiež množstvo historických diel. Jeho viacdielna Druhá svetová vojna (The Second World War) je jednou z najdôležitejších historických prác o tomto konflikte. V tejto sérii kníh opísal udalosti vojny z pohľadu vrcholného štátnika, pričom nezabúdal na detaily a osobné anekdoty, ktoré dodali textu ľudskú dimenziu.
Ide, samozrejme, o jeho verziu udalostí – je subjektívny, vlastné úspechy neúmerne vyzdvihuje, chyby zamlčiava. Nič iné sa však asi nedá ani očakávať.
Churchill nebol profesionálnym historikom a vzhľadom na jeho účasť na opisovaných udalostiach je pochopiteľné, že sa snažil svoju rolu prikrášliť. Známy výrok „história bude ku mne láskavá, pretože sa chystám ju napísať“, aj keď je typicky churchillovský, však zrejme nikdy nepovedal.
V januári 1948 sa v britskom parlamente v podobnom duchu vyjadril, že „pokiaľ ide o mňa, domnievam sa, že pre všetky strany bude oveľa lepšie ponechať minulosť na históriu, najmä preto, že navrhujem, aby som túto históriu napísal sám“.
Jeho historické diela si napriek všetkému v roku 1953 vyslúžili Nobelovu cenu za literatúru. Podľa zdôvodnenia Švédskej kráľovskej akadémie vied mu cena bola udelená „za jeho majstrovstvo historického a životopisného opisu, ako aj za brilantnú rečnícku schopnosť obhajovať vznešené ľudské hodnoty“.
Winston Churchill vo svojej študovni počas práce na jednom zo svojich kľúčových literárnych a historických diel Druhá svetová vojna (zdroj: profimedia)Okrem Druhej svetovej vojny sa ako zdôvodnenie ceny uvádzali aj ďalšie jeho diela vrátane memoárov z prvej svetovej vojny, životopisu jeho predka vojvodu z Marlborough a ďalšie historické spisy.
Významný podiel na udelení ceny mali aj Churchillove prejavy počas druhej svetovej vojny. Jeho výrečnosť a schopnosť inšpirovať slovami sa považovali za zásadný prínos k obrane demokracie a ľudských hodnôt v čase veľkej krízy.
Churchill nebol len historikom a politikom, ale aj autobiografom. V diele My Early Life (vyšla aj v češtine ako Mé životní začátky) opísal svoje mladé roky, vojenské skúsenosti a politické začiatky. Kniha je plná humoru, sebairónie a šarmu, čo ju robí ľahko čitateľnou a zábavnou. Churchill si dokázal robiť žarty z vlastných prešľapov a neúspechov, čo len zvyšuje jeho ľudskosť a príťažlivosť pre čitateľov.
Písal aj eseje a články pre rôzne periodiká. Jeho texty sa dotýkali širokého spektra tém, od politiky po umenie. Bol neúnavným komentátorom diania okolo seba a jeho názory často vzbudzovali kontroverzie.
Jeho schopnosť vkladať humor a iróniu do svojich textov je legendárna. Na svet sa dokázal pozerať s nadhľadom a zároveň s hlbokým porozumením pre ľudskú povahu. Jeho diela sú plné bonmotov, jeho štýl bol ostrý, no vždy elegantný, čo mu zabezpečilo miesto medzi najvýznamnejšími britskými spisovateľmi 20. storočia.
Winston Churchill po sebe zanechal bohaté literárne dedičstvo. Jeho knihy a prejavy sú dodnes študované a obdivované, pričom jeho štýl a schopnosť rozprávať príbehy zostávajú inšpiráciou pre spisovateľov i historikov.
