FOTO - ČTK
V dedinke Colombey-les-deux-Églises, 225 kilometrov od Paríža, stojí na cintoríne vysoký dvojramenný kríž z granitu, symbol slobodného Francúzska. V rodinnej hrobke tam uložili pozostatky jedného z najväčších mužov Francúzska. Muža, ktorý svojou postavou a charizmou stelesňuje rytiera Čestnej légie, otca francúzskeho národa. Ten v ňom našiel v najťažších chvíľach záchrancu. Na pomníku je len napísané: Charles de Gaulle, 1890 - 1970. Dnes je to práve 35 rokov, čo vydýchol naposledy.
Ak sa veľkosť politika a štátnika meria jeho činmi, ale aj tým, ako ovplyvní svoju dobu a ako zasiahne do budúcnosti, môžeme o de Gaullovi hovoriť ako o veľkom, a to nielen v súvislosti s jeho postavou. Svedčí o tom aj to, že jeho meno nesie najväčšie francúzske letisko v Paríži.
Charles André Joseph Marie de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille, v učiteľskej katolíckej rodine. Vyrastal v ovzduší obdivu k veľkosti a slávnej minulosti francúzskeho národa. Navštevoval elitnú vojenskú školu Saint-Cyr. Jeho prvým veliteľom bol Philippe Pétain, neskorší hrdina 1. svetovej vojny a dlhý čas aj idol de Gaulla. Hoci sa neskôr ich cesty rozišli, de Gaulle sa k Pétainovi zachoval veľkoryso, keď mu trest smrti za kolaborantstvo zmenil za doživotie.
V roku 1916 bol zranený pri Verdune a 32 mesiacov strávil v nemeckom zajatí, odkiaľ sa päťkrát neúspešne pokúsil utiecť.
Venoval sa štúdiu vojenskej teórie. Pred defenzívnou doktrínou generálneho štábu, zhmotnenou v Maginotovej línii, uprednostňoval mobilnú vojnu vedenú tankovými jednotkami a letectvom. Je iróniou, že jeho vojenskoteoretické názory väčšmi inšpirovali tradičného nepriateľa krajiny - nacistické Nemecko.
Aby uplatnil svoje politické schopnosti a ambície, musel prísť rok 1939 a 2. svetová vojna. Inak by Charles de Gaulle zostal jedným z mnohých. Takto sa stal jedným z mála.
Deň nato, ako maršál Pétain požiadal Nemcov o prímerie, sadol si de Gaulle v redakcii BBC v Londýne k mikrofónu. Písal sa 18. jún 1940. "Padlo už posledné slovo? Je porážka definitívna? Nie!... Veď Francúzsko nie je osamotené! Prehralo síce bitku, no neprehralo vojnu... Nech sa stane čokoľvek, oheň francúzskeho odboja nesmie uhasnúť a neuhasne."
Len málo Francúzov si vypočulo túto výzvu. Nasledujúci deň sa však prejav objavil vo francúzskych novinách na dosiaľ neokupovanom území a BBC niekoľkokrát denne opakovala výzvu. Z neveľmi známeho generála sa stal symbol odporu.
Postupne sa mu podarilo dosiahnuť všeobecné uznanie za legitímneho predstaviteľa Francúzska. Keď dva mesiace po operácii Overlord kráčal ulicami oslobodeného Paríža, obyvatelia ho vítali ako hrdinu. Generál sa ujal funkcie predsedu dočasnej vlády, v ktorej pôsobil do januára 1946. Potom, keď francúzsky parlament odmietol jeho plán ústavnej reformy, podal demisiu.
V roku 1958 sa triumfálne vrátil. V júni sa stal premiérom, v septembri vyhlásil referendum o novej francúzskej ústave, ktorá zaručovala prezidentovi rozsiahle právomoci, a v decembri bol veľkou väčšinou zvolený za prezidenta piatej republiky. Jeho prioritou bolo ozdravenie francúzskeho hospodárstva a riešenie alžírskej otázky.
Podpísaním Evianských dohôd v roku 1962 získalo Alžírsko nezávislosť, a de Gaulle nepriateľov v podobe členov teroristickej Organizácie tajnej armády usilujúcich sa o jeho život. Francúzsky prezident sa stal terčom asi dvadsiatich neúspešných pokusov o atentát.
Dôraz kládol na zabezpečenie zvrchovanosti Francúzska a nezávislú zahraničnú politikou so silnými pozíciami na medzinárodnej scéne. V roku 1968 podcenil študentské nepokoje a po neúspešnom referende o reformách v apríli 1969 sa stiahol na svoje sídlo v Colombey-les-deux-Églises. Tam trávil dni písaním Pamätí a v podvečer 9. novembra 1970 v tichosti skonal. Len niekoľko dní chýbalo do osláv osemdesiatky.
Mal skromný rodinný pohreb, no na poslednú pohrebnú ceremóniu, ktorá sa konala v parížskej katedrále Notre Dame, prišli najvýznamnejšie svetové osobnosti, aby vzdali poslednú poctu "mužovi 18. júna".
De Gaulle nežil len politikou. Manželka Yvonne Vendrouxová mu bola najbližším človekom po celý život. Zveroval sa jej so všetkým, a napriek tomu jej v súkromí vždy vykal a oslovoval ju "madame". Mali spolu tri deti. Najobľúbenejšia dcéra Anna mala Downov syndróm a zomrela veľmi mladá. Generálovým prianím bolo, aby ho pochovali vedľa nej.
Autor: Danica Súkupová
