Reichstag - nové sídlo Bundestagu v Berlíne.
FOTO - ČTK
vlády a parlamentu. Bola to jedna z najemocionálnejších debát v zjednotenom Nemecku. Skončila sa 20. júna 1991, keď parlament tesne hlasoval za Berlín. Mesto na Spréve sa stalo sídlom ústavných orgánov.
Bonn alebo Berlín. Diskusia sa viedla v straníckych sídlach, parlamente, médiách, ale aj v krčmách a kuchyniach. Rozdelila politikov, kolegov, rodinných príslušníkov i školákov. Deň pred búrlivým zasadnutím v Spolkovom sneme demonštrovali v uliciach Bonnu obyčajní ľudia. V hre boli osudy tretiny obyvateľov Bonnu. Stotisíc ľudí z tristotisícového mesta, ktorí by sa v takmer triapolmiliónovom Berlíne stratili. Poslanci mali teraz rozhodnúť aj o nich, o tom, či títo ľudia ostanú v Bonne a budú žiť svojím doterajším životom, alebo sa kvôli rodine a práci odsťahujú o niekoľko sto kilometrov ďalej na východ.
Emócie boli pochopiteľné. V hre bolo príliš veľa symbolov. Berlín bol desaťročia tým zlým a Bonn tým dobrým v nemeckých dejinách. V Berlíne pripomínajú aj budovy či pouličné osvetlenie fašistickú a komunistickú minulosť krajiny. Bonn bol provinčným až sterilným mestečkom na Rýne, ktoré sa však za 40 rokov stalo symbolom nového, demokratického Nemecka.
Nielen pre sociálneho demokrata Wolfganga Thierseho, predsedu parlamentu z východného Nemecka, však v prospech Berlína hovorila hlavne politická dôveryhodnosť. Štyridsať rokov politici sľubovali ľuďom, že raz opäť bude hlavným mestom. „Kto sa 40 rokov slávnostne hlásil k Berlínu, nemôže teraz urobiť totálny obrat. Kto sa takto správa, rúca dôveru v demokraciu, s ktorou sme my Nemci (z východu) do zjednotenia šli,“ povedal Thierse počas dramatickej parlamentnej rozpravy.
Za Berlín hovorili aj ekonomicko-politické dôvody. Problémy postkomunistickej časti štátu boli pre toto mesto zrozumiteľnejšie ako pre západný Bonn. Ale aj Bonn má symboliku. „Pre mňa je Bonn symbolom nového začiatku z trosiek po katastrofách nemeckých dejín 20. storočia,“ oponoval poslanec Peter Glotz. V prospech Bonnu hovorili zrozumiteľnou rečou aj vysoké finančné náklady spojené so sťahovaním, aké nemalo v histórii obdobu.
Symbolom v debate o Berlíne nebolo konca-kraja. Po politike, ekonomike a kultúre prišla na rad aj jeho geografická poloha, ktorá pre mnohých symbolizovala zmenu zahraničnej politiky zjednoteného Nemecka. Z Bonnu ste za štyri hodiny v Paríži, za tri v Bruseli. Z Berlína je to na skok do Poľska alebo do Čiech.
Ako štrnásty v poradí sa do pamätnej parlamentnej rozpravy prihlásil kancelár Helmut Kohl. Bonnskú republiku, ktorej vládol, označil za najslobodnejší, najhumánnejší a najsociálnejší štát, aký kedy existoval na nemeckej pôde. Pre Berlín mal osobné dôvody.
„Keď som bol ako 17-ročný v roku 1947 prvýkrát v Berlíne, bolo to zničené mesto. Keby sa ma bol vtedy niekto opýtal, čo je hlavným mestom Nemecka, bol by som bez rozmýšľania odpovedal: Je ním, samozrejme, Berlín. Bol som potom niekoľko dní v Berlíne po 17. júni 1953 (povstanie vo východnom Nemecku, ktoré potlačila armáda NDR a sovietske jednotky - pozn. aut.). Keby sa ma bol vtedy niekto opýtal, čo je hlavným mestom Nemecka v plnom zmysle slova, bol by som povedal: Berlín. V roku 1987 som stál s Ronaldom Reaganom pred Brandenburskou bránou a on kričal: Pán Gorbačov, otvorte túto bránu. Keby sa ma bol vtedy niekto opýtal na hlavné mesto Nemecka, bol by som povedal: Berlín.“ Reč, ktorú aj politickí protivníci vyzdvihli mimoriadne vysoko, zakončil Kohl slovami: Hlasujem za Berlín.
Tak hlasoval aj Bundestag. Výsledok znel: 337 poslancov za Berlín, 320 za Bonn. Sedemnásť volených zástupcov ľudu rozhodlo, že Berlín sa stane hlavným mestom zjednoteného Nemecka so všetkým, čo k tomu patrí.
MIRIAM ZSILLEOVÁ
