Občas sa o ňom hovorí ako o slepej uličke v dejinách nášho poznávania. Temný stredovek je vraj akási medzera vo vývoji. Nie je to úplne pravda, len poznávanie a to, čo je dôležité poznávať, vyzeralo v stredoveku inak. Do istej miery za to môže antika, ktorá narazila na formujúce sa kresťanstvo (a naopak). Presne tá istá antika, ktorá pomohla toto obdobie ukončiť.
Kľúčom k tejto zmene však bola arabská filozofia. Kým Európa sa snažila vyrovnať s Platónom a rôznymi pokresťančenými novoplatónskymi systémami a neskôr rovnako s Aristotelom, islamskí učenci prekladali a komentovali priamo diela Platóna a Aristotela. Zároveň rozvíjali umenie i vedu. Jedným z takýchto arabských učencov bola aj lekár, prekladateľ a filozof Avicenna.
Talentovaný mladík
Abú Alí ibn Sina sa narodil v meste Afšana do rodiny významného perzského úradníka. Ten sa spolu s rodinou presťahoval do dnes uzbeckej Buchary, ktorá bola koncom desiateho storočia jedným z centier islamskej učenosti. Avicenna tu už ako 16ročný ukončil štúdium dobových prírodných vied aj metafyziky. Komentoval to slovami, že už prečítal všetky knihy o týchto oblastiach.
Vtedy sa zrejme rozhodol, že medicína by nemala byť len teoretickou vedou, ale mala by sa aj prakticky vykonávať. Pritom v Európe ešte aj za čias Leonarda da Vinciho sa lekárstvo považovalo za akademickú disciplínu, ktorá sa neobťažovala problémami skutočne chorých. Tí boli zväčša odkázaní na pomoc rôznych „liečiteľov“.
Avicennova snaha sa však zapáčila sultánovi – údajne vyliečil jeho chorého syna – a talentovaný, len osemnásťročný mladý muž sa stal jeho osobným lekárom. Tým získal prístup k sultánovej knižnici.
Perzský učenec slúžil viacerým sultánom či emirom, dvakrát údajne zastával funkciu vezíra. Venoval sa astronómii, ale aj antickej logike.
Platón aj Aristoteles
Ako dvadsiatnik začal pracovať na kľúčovom diele Kánon medicíny (Al-Kánún fi al-Tibb), ktoré sa nadlho stalo akousi učebnicou medicíny nielen v islamskom svete. Ešte aj o päť stoviek rokov neskôr spolu s dielami Galéna a Hippokrata slúžili Avicennove spisy ako povinná literatúra lekárov napríklad v renesančnom Taliansku.
Západné myslenie však Avicenna obohatil aj svojimi prekladmi a komentármi Aristotela. V stredoveku mali spočiatku v Európe navrch pokresťančené verzie platónskej filozofie, no islamskí myslitelia čítali aj druhého velikána antického myslenia. Navyše, na rozdiel od európskych učencov sa k ich myšlienkam vyjadrovali aj kriticky. Taká bola aj Avicennova Kniha uzdravenia (Kitab al-Shifa), ktorá spájala myslenie Platóna a Aristotela.
V dvanástom storočí obe tieto knihy preložili do latinčiny. Avicennove myšlienky spolu s textami Averroea spôsobili vo vtedajšom európskom myslení revolúciu.
Stredovek znovu objavil Aristotela, jeho myšlienky za začali prednášať na vznikajúcich univerzitách a postupne nahrádzali novoplatónske prúdy. Zrodila sa vrcholná scholastika.
Osudový návrat antiky
Arabské spisy o prírode však ešte o čosi neskôr umožnili vzniknúť renesančnému predvoju dnešnej vedy. Nebyť islamských učencov, pravdepodobne by sa autentický filozofický odkaz antiky nezachoval. Možno by tak neprišli renesancia, osvietenstvo ani zrod moderného poznania.
