FOTO – ARCHÍV
„Narodil sa príliš zavčasu, keď ostatní ešte spia, osamelý uprostred najbližších, preorávajúci v predsvitnej hmle tajomné brázdy poznania svojich vzdialených bratov,“ píše ruský spisovateľ Merežkovskij vo svojom slávnom románe o Leonardovi da Vinci. Maliar, sochár, vynálezca, architekt, filozof, prírodovedec, fyzik, ktorý chcel ovládnuť prírodu, génius, ktorý predstihol svoju dobu o niekoľko generácií. Narodil sa 15. apríla 1452 v malej dedinke Vinci neďaleko toskánskej Florencie. Leonardov príbeh má 550 rokov.
Bol tichý, teplý a hmlistý deň koncom jari 1505. Slnko prebleskovalo cez vlhký závoj mračien a šírilo matné akoby rozptýlené svetlo s jemnými tieňmi, rozplývajúcimi sa ako dym. Leonardo mal veľmi rád toto osvetlenie, ktoré podľa neho pridávalo ženským tváram zvláštny pôvab. „Čo, ak nepríde?“ myslel na tú, ktorej portrét maľoval skoro tri roky s preňho nezvyčajnou stálosťou a horlivosťou. „Dnes sú svetlo i tiene akoby pre ňu stvorené. Stačí už iba niekoľko korekcií. Nemám po ňu poslať? Veď vie, ako ju čakám. Musí prísť.“
Potom počul zaklopanie. S pokorným pozdravom vstúpila najprv sestra Camilla, mníška konvertitka, ktorá bývala v jej dome a zakaždým ju sprevádzala do umelcovej dielne. Hneď za ňou vstúpila tá, ktorú túžobne čakal. Asi tridsaťročná žena v jednoduchých tmavých šatách, s tmavosivým priesvitným závojom, stiahnutým do čela - Mona Lisa Gioconda.
Obraz, ktorý preslávil úsmev. Leonardo v ňom sledoval svoj ideál ženskej krásy a pôvabu. Tento typ sa objavuje na všetkých jeho ženských postavách. Tak mu záležalo na duševnom rozpoložení modelu, že pri portrétovaní dbal o hudbu, tanec a veselú spoločnosť, aby si sediaci model udržoval duševnú sviežosť. Pohľad do fantastickej hornatej krajiny v hmlistej diaľke pôsobí ako sen; tým viac vyniká plastickosť obnažených častí tela, tváre a rúk. Modeláciu považoval Leonardo za dušu maliarstva - z tmavého podkladu nadobúdal objemy jemne odstupňovanými valérmi.
Samozrejme, Leonardo ani zďaleka nie je len Mona Lisa. Keď sa uchádzal o službu pri milánskom vojvodcovi Lodovicovi Sforzovi, na prvom mieste sa predstavoval ako inžinier a maliarstvo uvádzal až na koniec. To neznamenalo, že by ho podceňoval. Vrodený zmysel pre jemnosť tvarov, látok, farebných odtieňov a cit pre prirodzený pôvab vegetácie sa u neho zlučuje so záujmom fyzika, botanika a anatóma. Bol prvým z umelcov, ktorý sústavne skúmal proporcie ľudského tela a mechaniku jeho pohybov. Uskutočňoval rozsiahle fyziologické pozorovania a študoval vyjadrovanie psychických dianí. Dobový kronikár Giorgio Vasari o ňom píše: „Filozofovanie o prírode, pozorovanie podstaty všetkých vecí, pohybu hviezd, slnka a mesiaca ho oddialilo od všetkých náboženstiev. Cítil sa spojený so všetkými živými tvormi.“ Vasari rozpráva, že na florentskom trhu kupoval Leonardo vtáky, aby ich púšťal na slobodu.
Merežkovskij uvádza aj Leonardovu prorockú víziu, ktorá sa uskutočnila až o niekoľko storočí. „Ak sa ťažký orol udrží na krídlach v riedkom povetrí, ak sa veľké lode pomocou plachiet pohybujú po mori - prečo by nemohol človek, rozrážajúc vzduch krídlami, ovládnuť vietor a vzniesť sa do výšin ako víťaz?“
Leonardo bol vzorom renesančného človeka aj svojím zovňajškom. Vynikal krásnou tvárou i postavou. O jeho fyzickej sile hovorila legenda: aj v neskorom veku vraj ohýbal podkovy. Jeseň života prežil vo Francúzsku, kde ho pozval osvietený František I. Panovník mu daroval zámok Cloux a dával 700 zlatých toliarov ročne. Okrem toho platil kráľ aj za jeho diela. Tu dokončil 23. apríla 1519 svoj testament, keď si pozval notára vzhľadom na „istotu smrti a neistotu okamihu“. Prišiel k záveru, že „žiaden človek sa nevracia k ničomu“ a vložil svoju dušu do rúk Božích, „zvrchovanému suverénovi Pánov a vládcov“.
O deväť dní neskôr - 2. mája 1519 - zomrel. Rozpráva sa, že na smrteľnej posteli plakal, pretože urazil stvoriteľa v období renesancie, keď nebol nábožensky založený. Ďalšia legenda hovorí, že keď sa o Leonardovej smrti dozvedel jeho večný rival Michelangelo - ticho povedal: „Mám sa od neho ešte veľa učiť.“
