Južný Vietnam po odchode amerických jednotiek nemohol dlho odolávať armáde zo severu. Vydržal dva roky, jeho definitívny koniec prišiel pred 35 rokmi.
Jar 1975 sa v Saigone, hlavnom meste vtedajšieho Južného Vietnamu, začínala s veľkými obavami.
Severovietnamské jednotky sa blížili k metropole, Američania sa už dva roky na vojne nezúčastňovali, takmer každý tušil, že definitívna porážka je nezvratná.
„Každý sa bál. Cítili, že sa stane niečo hrozné,“ povedal pre magazín Time Diem Do, ktorý mal v tom čase 12 rokov. Cítil strach medzi ľuďmi, do školy chodilo čoraz menej detí, neskôr chýbali učitelia.
Na definitívnu porážku spojeneckého režimu sa chystali aj Američania. Na prelome marca a apríla rozhodli o začiatku evakuácie svojich občanov a spriaznených Vietnamcov z krajiny. Po nej malo v Saigone ostať len 1200 Američanov, presne toľko, koľko zvládnu vrtuľníkmi evakuovať za jeden deň.
Vianoce na jar
Napriek neustále sa blížiacim nepriateľom si nie všetci v Saigone uvedomovali, čo sa naozaj stane. Stále dúfali v istú formu mierovej dohody. Aj preto 21. apríla odstúpil prezident Nguyen Van Thieu. Pre komunistov zo severu bol nepriateľom číslo jeden. Zradili ste nás, odkázal Američanom pri odchode.
Thieu síce do konca svojho úradovania dúfal, že by mu Američania mohli pomôcť bombardovaním nepriateľských pozícií, ale tí už nemali záujem vrátiť sa do prehranej vojny. Komunistická armáda zo severu tak mala postup nerušený. „Bol to čudný pocit pozerať, ako sa každý deň stráca časť toho, čo tak veľmi milujete,“ povedal pre Time Nam Pham, ktorý každú noc zo strechy rodičovského domu sledoval blížiace sa boje.
Tie sa do Saigonu dostali 27. apríla. V meste okamžite vznikol chaos, každý sa chcel z neho dostať preč. Nebezpečenstvo hrozilo najmä Vietnamcom, ktorí počas vojny spolupracovali s Američanmi. Ráno 29. apríla sa napriek jarnému dátumu pre Američanov v Saigone začalo piesňou White Christmas. Miestny rozhlas ju hral stále dokola, bol to totiž tajný signál pre začiatok kompletnej evakuácie. Severní Vietnamci pri bombardovaní zničili hlavné letisko, na vysťahovanie desaťtisícov ľudí museli použiť vrtuľníky.
Za posledný mesiac vojny sa Američanom podarilo evakuovať až 120tisíc Vietnamcov a asi dvadsaťtisíc vlastných občanov. Išlo o najväčšiu evakuačnú operáciu v histórii.
Úspešná bola aj vďaka tomu, že severní Vietnamci neútočili na vrtuľníky, lebo dúfali, že tým znížia riziko budúcej americkej invázie do Vietnamu. „Naším cieľom bolo obsadiť Saigon, nie zabiť ľudí. Nechceli sme zastaviť evakuáciu,“ povedal generál severovietnamskej armády Tran Van Tra, ktorý viedol operáciu. Na americké vrtuľníky strieľali ich spojenci, Vietnamci z juhu. Boli rozzúrení, že ich Američania opúšťajú v kritickej situácii.
Severovietnamská armáda obsadila Saigon 30. apríla. Duong Van Ming, ktorý bol prezidentom Južného Vietnamu len tri dni, svojím jednotkám a občanom nariadil, aby sa vyhýbali konfliktom. S nepriateľom chcel rokovať o odovzdaní právomocí, aby sa predišlo zbytočnému krviprelievaniu. Nestretol sa celkom s pochopením, komunistická armáda mu dala najavo, že nie je čo odovzdávať.
Ponížený Saigon
Pádom Saigonu sa skončila aj 16 rokov trvajúca vietnamská vojna, pri ktorej zomreli asi tri milióny ľudí, čím sa zaradila medzi najkrvavejšie vojny v histórii. Komunisti po dobytí premenovali Saigon podľa svojho vodcu na Hočiminovo Mesto. Voči obyvateľom mesta spustili očakávané represie. Ľudí aktívnych za bývalého režimu poslali do „reedukačných“ táborov, kde ich mučili, či nechali umierať od hladu.
Zároveň sa snažili ponížiť bývalú metropolu juhu tým, že státisíce jej občanov poslali na vidiek. Vietnam neskôr podobne ako Čína prešiel na pomerne voľné trhové hospodárstvo a v posledných rokoch sa snaží normalizovať vzťahy so Spojenými štátmi. Pre nich však Vietnam stále ostáva symbolom najväčšej historickej blamáže.
