Zomrel pred 130 rokmi, 5. novembra 1879.
Ak by sme chceli zhrnúť do jednej vety Maxwellovu životnú filozofiu, potom by zrejme znela: „Každé nevyužité územie treba preskúmať a urobiť tam poriadok.“ Pretože Maxwell bol jedným z prieskumníkov, ktorí dôkladne uvažovali aj o tých najmenej pravdepodobných hypotézach, zanechal výraznú stopu v mnohých oblastiach vedy.
História ho pozná predovšetkým ako fyzika, ktorý odhalil spoločný základ dvoch dovtedy oddelene žijúcich síl, elektriny a magnetizmu. Do učebníc sa zapísal svojimi dodnes platnými rovnicami a tiež ako pokračovateľ Isaaca Newtona v objavovaní základných síl prírody. Bol azda najvýznamnejším predchodcom Alberta Einsteina, ktorý sa ku koncu svojho života snažil všetky základné sily spojiť do jednej. Tým, že spojil magnetizmus s elektrinou, práve Maxwell urobil na tejto ceste prvý krok.
Objavil podstatu svetla
James Clerk Maxwell sa narodil v Edinburghu 13. júna 1831. Na rozdiel od samouka Michaela Faradaya, na prácu ktorého nadviazal, dostal prvotriedne vzdelanie na najlepších univerzitách vrátane cambridgeskej Trinity College. Umožňoval mu to majetok jeho otca, právnika, majiteľa pozemkov na škótskom vidieku a obdivovateľa prírodných vied.
Už v roku 1850 Maxwell predniesol v Edinburskej kráľovskej spoločnosti prácu o rovnováhe pružných telies, v ktorej predložil originálne riešenia mnohých úloh z oblasti odporu materiálu.
O desať rokov neskôr mal odvahu spochybniť prevažujúce myslenie, že elektrina a magnetizmus sú dva rozdielne svety. Maxwell tvrdil, dokonca vyrátal, že tieto sily pôsobia spoločne a že teda ide o dve strany jednej mince. Pretože však vo svojich výpočtoch obišiel všadeprítomnú substanciu éter, v ktorý sa vtedy všeobecne verilo, jeho myšlienku považovali fyzici za absurdnú. Maxwell pokračoval vo výpočtoch, až sám na vlastné prekvapenie zistil, že rýchlosť ním predpovedanej elektromagnetickej vlny sa rovná rýchlosti svetla.
Dal tak vedcom do rúk kľúč, aby pochopili podstatu záhadného javu, akým vtedy bolo svetlo: nie je to nič iné ako reťazec elektrických polí meniacich sa na magnetické.
A išiel ešte ďalej. Tvrdil, že elektrické a magnetické polia môžu synchrónne kmitať v priestore, čím sa vytvárajú elektromagnetické vlny, ktoré sa samy od seba šíria. Až desať rokov po jeho smrti existenciu týchto vĺn dokázal v dramatickom pokuse nemecký fyzik Heinrich Hertz, neskôr ocenený Nobelovou cenou.
Postupom času sa zistilo, že radar, infračervené, röntgenové či mikrovlnné žiarenie alebo rádiové vlny, či televízny signál, to všetko sú iba rôzne typy elektromagnetických vĺn predpovedaných Maxwellom.
Zaujímal ho aj Saturn
Maxwell ako prvý navrhol možnosť, že prstence Saturna sa skladajú z početných drobných „tehličiek“, nie sú teda ani pevné, ani tekuté. Toto originálne riešenie zdôvodnil tak presvedčivo, že vtedajší kráľovský astronóm sir George Eyre konštatoval: „Maxwellov traktát o prstencoch Saturna je najskvelejším uplatnením matematiky vo fyzike, aké som kedy videl.“
Šírka Maxwellových záujmov bola naozaj obrovská: prispel k lepšiemu pochopeniu toho, ako oko vníma farby, stál pri zrode štatistickej fyziky, podieľal sa na založení Cavendishovho laboratória v Cambridgei, ktoré bolo dlho oporou britskej fyziky.
Jeho najvýznamnejšou prácou bolo dielo z roku 1873 o elektrine a magnetizme, v ktorom zhrnul svoje poznatky a dal im presný matematický tvar. Bola to najväčšia zmena fyzikálneho pohľadu na svet od čias Isaaca Newtona.
Ani sa nechce veriť, koľko Maxwell stihol za 48 rokov života. No až do konca bol neuveriteľne pracovitý. Ešte aj potom, keď sa dozvedel, že má rakovinu žalúdka v pokročilom štádiu, pokračoval v písaní populárnej knihy o elektrine.
