Éter

„Nebojte sa, nebude to bolieť.“ Tú vetu počul z úst lekára asi každý. Prvý raz ju mohol doktor povedať pred 155 rokmi. Vtedy sa začala éra modernej anestézie. S éterom sa podľa lekárov začala aj história chirurgie. Prvú éterovú anestéziu predviedol v Spojených štátoch William Morton 16. októbra 1846. O dva mesiace neskôr to zopakoval Robert Liston. Podľa viacerých zdrojov bol 21. decembra 1846 vôbec prvý v Európe.

Lekári operovali odpradávna. Od začiatku sa snažili pacientovi aj zmierniť bolesť. Napriek tomu, že mnohí si ešte aj v 19. storočí mysleli, že bolesť k medicíne patrí, hľadali liečitelia a lekári spôsoby, ako ju tlmiť. Vyrábali rozličné omamné nápoje - z maku či mandragory. Často do pacienta liali aj alkohol alebo ho jednoducho ovalili nejakým tupým predmetom. Všetky tieto metódy však chorého len otupili. Bolesť nezmizla. Neskôr sa stal hitom rajský plyn.

Po mnohých neúspešných pokusoch s hypnózou a vdychovaním rôznych plynov sa prvá operácia s éterom podarila na americkom Harvarde. Zubár William Morton použil sklenenú guľu s dvoma otvormi. Vnútri bola špongia nasiaknutá éterom. Čoskoro začal pacient zaspávať. V takomto stave mu dekan lekárskej fakulty John Warren vyoperoval z dolnej čeľuste nádor. Keď sa pacient prebral a povedal, že nič necítil, dekan spokojne vyhlásil: „Páni, to nie je humbug.“

Onedlho začali éter používať na celom svete. V Európe Warrena čoskoro nasledoval britský chirurg Robert Liston. Mal povesť najrýchlejšieho chirurga v Anglicku. Získal ju ešte v čase, keď pacienti všetko cítili. Vtedy naozaj záležalo na čase. Čím rýchlejšie, tým menšie muky. Pred éterom totiž musel lekár doslova bojovať s pacientom. Okolo stola stáli viacerí asistenti, ktorí ho držali. Ani to však operáciu neuľahčovalo. Zákrok komplikovali aj svaly, ktoré sa pod vplyvom bolesti automaticky sťahovali.

Traduje sa, že Liston dokázal amputovať nohu za dve a pol minúty. V tom zhone však údajne uťal aj dva prsty svojmu mladému asistentovi. Pacient aj asistent neskôr zomreli na otravu krvi. A akoby to nestačilo - rekordne rýchly zákrok mal ešte jednu obeť: jeden z prizerajúcich sa divákov zomrel od strachu. V Británii sa dnes študenti učia o tomto prípade ako o „jedinej operácii s tristopercentnou úmrtnosťou“.

Liston bol čudákom. Ale veľmi dobrým chirurgom. K operačnému stolu sa postavil v zelenom plášti a gumených čižmách. Pri jeho zákrokoch tiekla vraj krv prúdom. Tesne pred začiatkom vyzval študentov: „Stopujte to, džentlmeni, stopujte.“ A potom už len urobil zopár veľmi rýchlych a cielených pohybov po pacientovom tele. Aby si uvoľnil obe ruky, zakrvavený nôž si vkladal medzi zuby.

Hovorilo sa, že po záblesku jeho skalpela tak rýchlo nasledovalo šuchotanie chirurgického šitia, až sa zdalo, že to robí súčasne.

Pred 155 rokmi začali muži ako Morton či Liston písať novú históriu chirurgie. Dovtedy bola podľa Kroniky medicíny skôr popoluškou medzi lekárskymi špecializáciami. Považovali ju skôr za remeslo, a nie za súčasť medicíny. Až bezbolestné zákroky ju dostali medzi riadne disciplíny. Aj napriek tomu sa väčšina chirurgických zákrokov považovala len za posledné východisko.

„História chirurgie sa začína dňom zavedenia éterovej anestézie. Všetko, čo bolo predtým, si nezaslúži byť zahrnuté do chirurgie ako lekárskej vedy,“ hovorili koncom 19. storočia odvážni lekári.

Nebola to však len chirurgia, ktorá „vznikla“ spolu s éterom. Éter otvoril dvere aj ku vzniku samostatnej špecializácie - anestéziológie.