átora Benita Mussoliniho a pád fašizmu v Taliansku.
Bola sobota 10. júla 1943, päť hodín ráno. Brieždenie postupne odhaľovalo z tmy pláže na brehoch Sicílie. Lode, ktoré ešte pred dvomi týždňami vyčkávali v Atlantiku, narazili na pieskovú plytčinu južného cípu Apeninského polostrova.
„Spustila sa závora a kapitán Pat sa vyrútil vpred, len aby skončil v dvojmetrovej vode. Zachytil som jeho pohľad, ktorý mi vravel: Ťahal si ma sem celú tú cestu, aby si ma utopil! Nikdy potom som ho už nevidel,“ spomínal pre BBC vtedy len 21 ročný člen Kráľovského námorníctva, ktorého na Sicíliu priviezla loď Derwentdale.
Operáciu dohodli v Afrike
Začala sa prvá invázia spojeneckých vojsk v Európe od kapitulácie Francúzska, do ktorej sa zapojilo 160tisíc vojakov a asi 2500 lodí. Odvážny plán, o ktorom sa prvýkrát začalo hovoriť v januári 1943 na konferencii v Casablance, sa stal skutočnosťou.
Po vydarenej operácii Torch, vylodení spojeneckých síl v severnej Afrike, sa americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston Churchill snažili vyhovieť požiadavke Josifa Stalina na ďalšiu operáciu, ktorá by odvrátila pozornosť Nemcov od východného frontu.
Briti posmelení úspechom v Afrike chceli vytlačiť Nemcov zo Stredozemia a obnoviť svoju kontrolu nad námornými obchodnými cestami v tejto oblasti. Aj keď Američania uprednostňovali inváziu skôr v západnej Európe, pre nedostatočnú pripravenosť súhlasili s akciou na juhu Talianska.
Plán bol jednoduchý. Vylodiť sa na opustených plážach mimo dostrelu talianskych diel, odrezať prístavy od vnútrozemia, obkľúčiť ich a prinútiť kapitulovať.
Útok Talianov zaskočil
Aby spojenci zmiatli mocnosti osi a rozptýlili ich jednotky do iných oblastí, uskutočnili pred inváziou niekoľko krycích manévrov. Najlepšie dopadla operácia Mincemeat. Vojak v prestrojení za britského dôstojníka fingoval stretnutie v Španielsku, kam prišiel s kufríkom falošných tajných dokumentov.
Tie obsahovali informácie o plánovanom vylodení spojencov v Grécku, o Sicílii nehovorili nič. Nemecké tajné služby na trik naleteli a presunuli značnú časť svojich sicílskych jednotiek, ktoré sa stiahli z Afriky, do Grécka. Keď sa spojenecké vojská vylodili po zápase s búrkou na sicílskom pobreží, narazili na oveľa menší odpor, ako očakávali. Americká 7. armáda pod velením generála Georgea S. Pattona dosiahla pevninu na južnom cípe ostrova, kým britská 8. armáda generála Bernarda L. Montgomeryho prekvapila mestečko Agrigento.
Talianske jednotky generála Alfreda Guzzoniho nedokázali udržať Syrakúzy, ktoré Briti obsadili ešte v prvý deň vylodenia. Mohol za to aj nemecký poľný maršál Albert Kesselring, ktorý odmietol Guzzoniho príkaz sústrediť sa najmä na pláže a presunul bojaschopné jednotky k rezervám na západe Sicílie. Fiaskom dopadol aj protiútok nemeckej pancierovej divízie Hermann Göring.
Súťaživí Američania
Americká námorná pechota za prvé tri dni dostala na pevninu 66 tisíc svojich vojakov, 17 tisíc ton nákladu a sedemtisíc vozidiel. Britský generál Harold Alexander, ktorý koordinoval pozemné operácie, však 13. júla zveril centrálny útok na opevnenú Messinu krajanovi Montgomerymu.
Američana Pattona vytlačil na západ ostrova. Ten zúril, ale rozhodol sa dobyť sicílsku metropolu Palermo. Americké jednotky bez koordinácie s britským velením obsadili hlavné mesto ostrova 24. júla. Pre nedôveru Britov v americké sily chcel Patton doraziť skôr aj do Messiny. Podarilo sa mu to 17. augusta, pár hodín po tom, ako z mesta ušli poslední nemeckí vojaci.
Hitler 19. júla presviedčal Mussoliniho, aby necúvol, rozkol v jeho fašistickej strane bol však už nezvratný. Po bombardovaní Ríma kráľ Viktor Emanuel II. prevzal velenie armády a vytvoril novú vládu. Mussoliniho zatkli. O tri dni neskôr rímsky rozhlas oznámil koniec fašizmu v Taliansku.
