FOTO - ČTK
Hoci mal francúzske meno, narodil sa v dnešnom Kolíne nad Rýnom. Do Paríža, centra hudobného života v 19. storočí, ho priviedol otec ako štrnásťročného. Z violončelového virtuóza sa čoskoro stal vychytený skladateľ a zároveň šikovný podnikateľ. Samostatnú kapitolu v dejinách hudby si Jacques Offenbach zaslúžil najmä pre operetu. Práve on z tohto žánru spravil jednu z najväčších atrakcií dobového života a napísal niekoľko diel, ktoré sa s úspechom uvádzajú dodnes. Offenbach zomrel pred 125 rokmi, 5. októbra 1880.
"Vypočul som si tri kusy od Offenbacha a bol som uchvátený. Toto rozmaznané dieťa malo šťastie, že si ako libretistov našlo tých najmúdrejších Francúzov. Jeho očarujúce diela sú pravdepodobne jediným prípadom, keď opera poslúžila poézii." Tieto slová sa dochovali v korešpondencii filozofa Nietzscheho, ktorý bol veľkým znalcom hudby. A Nietzsche rozhodne nepochleboval hocikomu.
Offenbachov otec sa živil ako potulný hudobník hrávaním po synagógach a tanečných sálach. U syna rýchlo rozpoznal talent a uvedomil si, že doma to bude mať ťažké. V roku 1833 ho preto odviezol do Paríža, rovno ku slávnemu Cherubinimu. Stačilo pár tónov na violončele a zobral ho za žiaka.
Viac ako drilovanie stupníc medzi múrmi konzervatória ho čoskoro začal zaujímať bohémsky život. Popritom odušu komponoval - valčíky a romance, v rámci salónnych koncertov začal uvádzať aj svoje komické operné jednoaktovky. Konkurencia Liszta, Chopina či Rossiniho však bola ešte nad jeho sily, a tak v salónoch dobyl iba srdce dcéry španielskeho generála.
Aby získal rešpekt budúceho urodzeného svokra, vyrazil do Londýna, kde jeho hudba prvýkrát zaujala široké publikum i kritiku. Po návrate si založil vlastné divadielko a keď sa z neho stala parížska senzácia, priženeniu do urodzenej rodiny už nestálo nič v ceste.
Pre svadbu dokonca prestúpil na katolícku vieru a o kvalite vzťahu svedčí najmä fakt, že hoci Offenbacha vždy obklopovali krásne speváčky a tanečníčky, celý život prežil bez škandálu.
Značka Les Bouffes Parisiens sa prvýkrát objavila v roku 1855. Skrývala sa za ňou drevená búda neďaleko Champs Elysées. Novopečený majiteľ licencie mal spočiatku povolené len krátke veselé scény s maximálne tromi postavami a stále prezieravo sedel na stálom mieste dirigenta v Comédie Francaise. Prvá skúsenosť trvala len krátko, bola však mimoriadne cenná. Offenbach pochopil, čo publikum chce.
Čoskoro otvoril dokonalejšie divadlo. O jeho sebavedomí svedčí už poloha. Blízko stojaca Komická opera bola silnou konkurenciou. Offenbachove operette (malé opery) sa však rýchlo stali hitom, ktorý musel vidieť každý, kto chcel v Paríži niečo znamenať.
To, čomu sa hovorí offenbachiáda, má na svedomí aj skladateľov rovesník Halévy. Na ministerského úradníka mal výborný pozorovací talent, brilantný jazyk a zmysel pre humor. U jeho strýka bral Offenbach súkromné hodiny, synovec mu dodával skvelé libretá. S premiérou ich Orfea v podsvetí (1858) prišiel ohromujúci úspech.
Orfeus je paródia na antiku. Nie však lacná, ale s prvotriednymi melódiami a silným dramatickým nábojom. Čo plní pokladnice, dráždi snobov: "V tejto hudbe je teplo kopy hnoja, v ktorom sa môžu vyváľať všetky prasce Európy," jedovato písal Richard Wagner, kým diváci kričali nadšením nad vtipnými replikami a obnaženými stehnami tanečníc.
Offenbach získal francúzske občianstvo, stal sa Rytierom čestnej légie a kúpil si obrovskú vilu. Z jeho desiatich operiet sa dodnes uvádza šesť. Medzi nimi aj Krásna Helena (1864). Príbeh lásky, ktorá spustila trójsku vojnu, mnohí právom pochopili ako metaforu a v karikatúre kráľa Menelaosa našli "cisára všetkých Francúzov na večné časy". Predstavenia si nenechal ujsť ani Napoleon III., ktorý sa bavil s ostatnými Parížanmi.
Paradoxom je, že Offenbach chcel byť vážený aj ako seriózny autor. Dokazuje to najmä jeho posledné dielo Hoffmannove poviedky. Hoci ho nestihol dokončiť, ako jeho výnimočnosť vynikne v porovnaní s nasledovníkom Johannom Straussom, ktorý sa napriek očarujúcemu Netopierovi pričinil o to, že opereta neskoršieho obdobia skončila v bahne sentimentality.
