Utópia, antiutópia, čierna utópia či dystopia v nejakej podobe už od svojho vzniku koexistovali a komplementárne sa dopĺňali. Často je problematické rozlíšiť, kedy ide o utópiu a kedy o jej opak, čo závisí od dobového vnímania a historického kontextu. Ich existencia je spojená s textami, ktoré tvoria primárne tkanivo svetových mytológií a náboženstiev. Sú teda organickou súčasťou tradície, ktorá tvorí podložie aj európskej kultúrnej identity. Bez ich existencie je sotva možné predstaviť si nielen dejiny literatúry, ale aj filozofie.
Viaceré utópie vytvorili základ aj pre rôzne sociálne, revolučné a politické hnutia, ktoré vyformovali modernú civilizáciu do dnešnej podoby. To, čo malo spočiatku len podobu fikcie, sa premietlo nielen do rôznych politických manifestov, ale aj do vedy, s čím je spojený najmä imperatív pokroku, ktorý dnes vnímame ako niečo prirodzené. Utópia môže mať podobu svätého obrázka, avantgardného umeleckého smeru, vyvoleného národa, univerzálneho jazyka Deklarácie ľudských práv, komunistického manifestu, Apolla 11, internetu, cirkvi....
Rajská Atlantída a iné klasické vízie
Rôzne utopické predstavy sa najskôr objavili v mytológiách a náboženstvách. K prvým archetypálnym utópiám patrí mýtus o biblickej rajskej záhrade situovanej medzi štyri rieky, ktoré boli stotožňované s Nílom, Gangou, Tigrisom a Eufratom. Biblický pôvod má však aj dystopia, ktorej korene rovnako nachádzame v Starom a Novom zákone, kde je reprezentovaná Danielom a Jánovou apokalypsou.
Predstava biblického Edenu však môže byť z dnešnej perspektívy vnímaná nielen ako svet bezbrehej hojnosti a bezstarostnosti, ale aj ako život v zlatej klietke. Tým, že si Adam a Eva uvedomili svoju telesnosť a sexualitu, boli Bohom zo zlatej klietky vyhnaní. Akt vyhnania však možno interpretovať aj ako vyslobodenie a možnosť slobodne rozhodovať o svojom životnom osude, čo, samozrejme, so sebou prináša aj bolesť, utrpenie a rôzne existenciálne riziká.
Predstava Edenu už dnes nie je konvenčne vnímaná v duchu stredovekých predstáv o večnej blaženosti, ale býva dystopicky spájaná s totalitnými ideológiami projektujúcimi pozemský raj. Jeho realizácia sa však v konečnom dôsledku zvrháva vo svoj opak.
Platón bol jedným z prvých filozofov, ktorý predstavil víziu dokonale fungujúcej spoločnosti (zdroj: wikimedia.org)No aj klasické literárne a filozofické utópie majú ďaleko od predstáv dokonale organizovaných spoločností, kde má každý jej člen zaručené rovnaké práva, kde neexistuje súkromné vlastníctvo a sociálna rovnosť je garantovaná zákonmi. Typickým príkladom je Platónova Ústava, ktorá je považovaná za jeden z prvých filozofických textov konštruujúcich víziu totalitného štátu.
Platón svoje filozofické a politické texty formuloval ako reakciu na porážku Atén počas peloponézskych vojen. Podľa Platóna sa nestabilná a vrtošivá demokracia nedokáže efektívne brániť pred nepriateľom. V Platónovej oligarchickej vízii vládnu filozofovia, pričom pasáž o kráľovstve filozofov sa stála veľmi obľúbenou a cituje ju aj jeden zo zakladateľov európskeho humanizmu Erazmus Rotterdamský.
Platónove predstavy boli ovplyvnené alegorickými mýtmi o Atlantíde, zaniknutom ostrove, ktorý vďaka mimoriadnemu prírodnému bohatstvu zaručoval jeho obyvateľom stálu prosperitu. Aj pod vplyvom tohto mýtu bývajú utopické miesta geograficky situované na ostrovy, ktoré od okolitého morálne skazeného sveta oddeľuje šíra vodná hladina. Utopické miesta však môžu byť geograficky situované aj na vyvýšené miesta, izolované údolia alebo oázy uprostred piesočnatej alebo ľadovej púšte.
V krajine peciválov – obraz holandského maliara Pietra Bruegela st. z roku 1567, ilustruje predstavu sveta, kde je všetkého hojnosť (zdroj: wikimedia.org)Hľadanie dokonalého sveta
V polovici 16. storočia sa veľmi populárnym stala etnograficko-kulinárska veršovaná utópia pod názvom Rozprávanie o krajine Cocagne, ktorú vydal anonymný autor ešte v 13. storočí. Uvedená veršovaná utópia, resp. jej karikatúra, je idylickou predstavou kráľovstva bezbrehej hojnosti, nespútaného hodovania, nikdy nekončiacich radovánok a slastí všetkého možného druhu. V kráľovstve hojnosti lietajú pečené husi, v uliciach sa prechádzajú prasce s nožom v chrbte, ploty sú z klobás a pečeného mäsa, pečené voly a barany samy prichádzajú k jedákom, strechy domov sú z koláčov a nákypov a v riekach tečie víno. V kráľovstve hojnosti sa práca trestá väzením, o práci je zakázané hovoriť, čím dlhšie niekto spí, tým má vyššiu mzdu a najväčší zbabelec je zvolený za kráľa.
Rozprávanie o krajine Cocagne je viac súčasťou stredovekého vnímania sveta, kde s osobitou, veľmi vtipnou a literárne tvorivou formou je stvárnený parodický kontrapunkt k svetu pozemského strádania. Aj preto inšpirácie týmto dielom nachádzame u viacerých tvorcov, napríklad v Boccacciovom Dekamerone, Rabelaisovom Gargantuovi a Pantagruelovi alebo na dobovo ikonickom obraze V krajine peciválov od holandského maliara P. Bruegela.
Thomas More umiestňuje svoju Utópiu na ostrov niekde v Novom svete. Ilustrácia z prvého vydania diela z roku 1516 (zdroj: wikimedia.org)Vízie utopickej spoločnosti rozvíja humanizmus, klasickým dielom sa stala Utópia od Thomasa Moora, ktorá býva nie celkom korektne spájaná s predmarxistickou filozofiou. T. Moore však svoj spis skôr koncipoval ako paródiu na stredoveké predstavy o utópii, ktoré sa šírili prostredníctvom ľudového čítania a tiež ako polemickú reakciu na Erazmovu Chválu bláznivosti.
Jedným z najznámejších utopických diel sa v 17. storočí stal Slnečný štát od Tommasa Campanella. Campanellov text je koncipovaný ako svedecká výpoveď námorníka, ktorý sa plavil s Krištofom Kolumbom. Pri jednej z ciest je prinútený pristáť na Cejlóne, kde je prepadnutý domorodcami. Pri úteku sa ocitne v hlbokom pralese, kde sa ho ujme skupina žien a mužov, ktorá ho privedie do Slnečného mesta vybudovaného na vysokej hore.
Podobne ako Platónova Ústava aj Campanellove vízie viac pripomínajú totalitne organizovanú spoločnosť, ktorá je spravovaná na základe eugeniky. Primárnou funkciou lásky je rozmnožovanie na genetickom základe, ktoré udržiava čistotu rasy. Pohlavný styk podlieha striktným pravidlám, ženy sú povinné súložiť ako devätnásťročné a muži ako dvadsaťjedenroční. Mladí, vášniví a temperamentní môžu svoju sexuálnu aktivitu na základe výnimky z moci úradu vykonávať na neplodných alebo tehotných ženách. Tí, ktorí tieto pravidlá opakovane porušujú, riskujú trest smrti. Deti ostávajú v opatere matky do dvoch rokov, potom sú zverené vychovávateľom. Život v meste je podriadený technologickému pokroku, ktorý sa opiera o znalosti z astrológie a je kľúčom k získaniu „božieho úradu“.
Ilustračné stvárnenie vízie Slnečného štátu Tommasa Campanellu do podoby centralizovaného opevneného mesta (zdroj: wikimedia.org)Teda aj Campanellova technologicko-racionalistická vízia je z dnešného pohľadu viac dystopickou ako utopickou predstavou o dokonale a spravodlivo organizovanej spoločnosti.
Pragmaticky motivované utopické predstavy spojené s objavením Ameriky nájdeme aj u Krištofa Kolumba, ktorý aj týmto spôsobom chcel získať ďalšie prostriedky na svoje námorné výpravy.
Vo svojej správe o novoobjavenom kontinente Kolumbus píše: „Vo svätom Písme sa píše, že Boh stvoril pozemský raj a zasadil tam strom života. V raji tryská prameň, z ktorého sa utvorili štyri najväčšie rieky na svete: Ganga v Indii, Tigrid a Eufrat v Ázii, a Níl, ktorý pramení v Etiópii a ústí do Alexandrijského zálivu. Nikdy som sa však nestretol s latinským ani gréckym textom, ktorý by s určitosťou uvádzal, kde sa pozemský raj nachádza, a nikdy som ho nevidel zakreslený na námornej mape; a pokaľ bol na nej umiestnený, len odhadom (…) Navzdory veľkej vzdialenosti sa domnievam, že tieto vody tečú odtiaľ až sem, kde sa vytvára jazero. To všetko nám poskytuje zreteľné stopy o blízkosti pozemského raja. Toto umiestnenie je v súlade s názorom svätých teológov.“
Kolumbus myslel rieku Orinoko a pod jazerom Parijský záliv. Vieme, ako nakoniec tento raj skončil a spolu s ním aj jedna celá civilizácia. Teda aj takúto podobu môže nadobudnúť objavenie ozajstného raja.
Utopické predstavy sa v 19. storočí spájali predovšetkým s predpokladom neustáleho technického pokroku, ktorý dovedie ľudstvo k šťastnej budúcnosti. Na ilustráciách projekcia mesta Nová harmónia v americkej Indiane, tak ako ju navrhoval britský sociálny utopista Robert Owen. (zdroj: wikimedia.org)Vek rozumu bez rozumu
V osvieteneckom 18. storočí sa aj v dôsledku priemyselnej revolúcie, veľkých sociálnych a politických pohybov utopickému žánru veľmi darí (Owen, Saint-Simon, Furier). No aj v dielach autorov ako Diderot, Morelly, Montesquieu, Rousseau, Swift, ktorí dnes reprezentujú filozofickú a literárnu klasiku, zaznievajú aj utopické motívy. Viaceré zo spomenutých textov sú však písané v žánri literárnej fikcie alebo dobových úvah koncipovaných v racionalisticko-osvieteneckom duchu.
Utopický koncept beztriednej spoločnosti, v ktorej bude zrušené súkromné vlastníctvo, je u nás známy vďaka Marxovej vízii komunistickej spoločnosti. Podobné vízie však už v 18. storočí, teda pred Marxom hlásali aj osvietenecky orientovaní myslitelia. Patrili k nim napríklad Étiene Gabriel Morelly, ktorý svoje utopické predstavy situoval na plávajúce ostrovy, kde ľudia žijú v súlade s prírodou, súkromný majetok neexistuje, štát zabezpečuje všetky potreby a povinnosťou občanov je podieľať sa na verejnom blahu.
Utopické predstavy o beztriednej spoločnosti, kde je zrušené súkromné vlastníctvo, sa však objavovali aj v prácach kresťansky orientovaných mysliteľov. Patril k nim napríklad benediktínsky mních Dom Deschamps, podľa ktorého by mala byť v utopickej spoločnosti odstránená nielen túžba po majetku, ale aj mocenské vzťahy a akákoľvek hierarchia. Izolované kresťanské komunity boli nakoniec jediné, kde sa podobné utopické predstavy pri osídľovaní Ameriky aj na prechodný čas realizovali.
V období romantizmu sa utopické predstavy objavujú aj v tvorbe „národných buditeľov“ a revolucionárov, ktorí vo svojich textoch idealizujú národné spoločenstvá a svoje nacionalistické vízie spájajú s mytologickými, náboženskými a folklórnymi predstavami.
Pokrok a nočnú moru nezastavíš
Prudký technologický vývoj v 19. a najmä 20. storočí a s ním spojené negatívne dôsledky v sociálnej a ekologickej sfére postupne menia utopickú polaritu na jej opak – antiutópiu, resp. dystopiu. Spisovateľ a teoretik utópie Patrik Ouředník túto zmenu hodnotovej optiky situuje do druhej polovice 19. storočia: „Nezdolný optimismus a důvěra v budoucnost nejsou sdíleny všemi: po několika desetiletí kristovského socialismu a víry v blahodárny pokrok dochází zhruba v polovině 19. století k vystřízlivění.“
Prvýkrát bol v literatúre pojem dystopia zrejme použitý v roku 1747 v panegyrickom texte na počesť grófa Chesterfielda z Írska pod názvom Utópia: či Appolónov šťastný deň. V uvedenej básni bola eutópia (dystopia) definovaná v poznámke pod čiarou ako „nešťastná krajina“. S pojmom dystopia sa môžeme stretnúť nielen v literárnom, ale aj medicínskom diskurze, kde sa pod týmto označením rozumie „výskyt orgánu na neobvyklom mieste, nesprávne uloženie, nesprávna poloha orgánu v dôsledku poruchy vývoja“.
Jedna z dobových predstáv o lietajúcej spoločnosti (zdroj: wikimedia.org)Za prvú reálne existujúcu dystopiu považuje P. Ouředník prózu od Émila Souvestra pod názvom Svetu, aký bude , ktorá vyšla v roku 1846. Hlavný hrdina prózy je počas kataleptického spánku prenesený v čase do roku 3000, keď technologický pokrok globálne zvíťazil, ľudia žijú v automatizovaných príbytkoch, prepravujú sa na vzdušných kočiaroch a manželstvo neexistuje. Deti sú rodičom odobraté bezprostredne po narodení, sú živené umelým mliekom a sú na nich vykonávané genetické manipulácie a aplikované rôzne formy výchovy, ktoré z nich vytvárajú monštrá prispôsobené vykonávať špecifické úlohy. Rovnosť občanov je síce zaručená zákonmi, ale v praxi sa neuplatňuje a rozhodujúcu úlohu zohráva majetok. Všetko je spoplatnené, platí sa aj za pozdrav čašníka v reštaurácii, chudobní ľudia zomierajú hladom a vyčerpaním. Nadnárodné korporácie ovplyvňujú rozhodnutia vlád, aby si zabezpečili tučné zisky. Lekárska komunita manipuluje s ľuďmi, aby vážne ochoreli, a mohla potom na nich vykonávať experimenty. Ak niekto prejaví ľudský súcit, je internovaný na psychiatrii.
Dystopické motívy môžeme nájsť aj v románoch Jula Verna, ktorý bol v minulosti skôr konvenčne spájaný s utópiou. V jeho diele však nachádzame aj opisy, ktoré upozorňujú na odvrátenú stranu moderných technológií (Vynález skazy, Oceľové mesto). Len nedávno upútal pozornosť čitateľskej verejnosti jeho prvý román pod názvom Paríž 20. storočia, ktorý vyšiel so stotridsaťročným oneskorením. Román bol napísaný v roku 1863, ale Vernov vydavateľ ho odmietol zverejniť s odôvodnením, že je príliš pesimistický a neuveriteľný.
Temnú dystopickú víziu predstavil už Jules Verne vo svojich knihách Oceľové mesto, Vynález skazy či Paríž v 20. storočí. (zdroj: wikimedia.org)V určitých rysoch Vernov román pripomína Souvestrovu dystopiu. Svet je ovládaný pokrokom, ekonomickou výkonnosťou a kultúra redukovaná na bezduché divadelné hry. Funkcia ženy sa v spoločnosti radikálne zmenila. Vinou bezduchej a monotónne sa opakujúcej práce v továrni a pozornosti venovanej financiám a vede sa z väčšiny žien stali cynické, škaredé a neurotické karieristky. Hlavným protagonistom Vernovej prózy je mladý básnik Michel Dufrénoy, ktorý je zamestnaný ako scenárista v inštitúcii pod názvom Veľký divadelný sklad až do chvíle, keď dostane výpoveď a počas mimoriadne tuhej zimy v roku 1962 začne blúdiť mestom. Má pocit, že je prenasledovaný „démonom elektriny“ a v mdlobách padá do snehu.
Dystopické motívy sú však prítomné aj v prózach iných autorov 19. storočia (Eugen Richter: Obrazy zo socialistickej budúcnosti; Jerome Klapka Jerome: Nová Utópia, F. M. Dostojevskij: Sen smiešneho človeka; D. Helévy: História štyroch rokov, 1997-2001; E. Forster: Stroj sa zastavil; H. G. Wells: Stroj času; P. Adam: Dopisy z Malajska).
Ilustrácia z Verneho dystopického románu Paríž v 20. storočí (zdroj: wikimedia.org)20. storočie – zlatý vek dystopie
Skutočnú renesanciu však dystopia zažíva až v 20. storočí a často sa prelína so žánrami sci-fi a fantasy. Sci-fi s dystopiou buď vedľa seba paralelne koexistujú, alebo sa prelínajú a to niekedy aj v rámci jedného textu. Dystopie často využívajú vedecko-fantastické prvky a splývajú tak so špekulatívnou vetvou science-fiction. Dystopia však nie je v pravom slova zmysle antiutópiu, pretože v jej pozadí býva silne zastúpený moralistický apel alebo viac či menej skrytá túžba po lepšie usporiadanej spoločnosti.
Dystopia bola vždy nejakým spôsobom spojená s technikou, no zároveň jej autori vo svojich príbehoch modelovali alternatívne spoločenské systémy alebo kontrafaktuálne naratívy, ktoré mali často totalitnú podobu. Ku klasikom dystopického žánru patria v 20. storočí bezpochyby Zamjatin, Orwell a Huxley. Orwellov román 1984 býva často porovnávaný so Zamjatinovou prózou My, no Orwellov román 1984 nie je v pravom zmysle slova anticipačnou prózou aj napriek svojmu názvu.
Azda najznámejším príkladom dystopie je znepokojivá vízia Orwellovho románu 1984. Snímka z filmového spracovania z roku 1984. (zdroj: Profimedia/ČTK )Orwellova próza je až totiž príliš „realistická“, pričom de facto kriticky opisuje reálne existujúce spoločenské systémy – fašizmus a komunizmus. Formou literárnej fikcie stvárňuje ako katastrofálne dôsledky 2. svetovej vojny (zničené mestá, vojnové násilie, potravinová núdza), tak nástup komunistických diktatúr po jej skončení (ideologická propaganda, tajná polícia, inscenované politické procesy, ideologická nenávisť).
Preto ani neprekvapuje, že Orwellov román bol až do novembra 1989 zakázaný a za jeho šírenie hrozil kriminál. V novembri roku 1984 boli u nás za jeho šírenie odsúdení Stanislav Fila a Milan Jamrich. K Orwellovmu románu 1984 napísal rozsiahly doslov pod názvom Náš súdruh Winston Smith disidentský filozof M. Šimečka, ktorý patril nielen k znalcom Orwella, ale zaoberal sa aj utópiami. V šesťdesiatych rokoch vydal práce Sociálne utópie a utopisti (1961) a Kríza utopizmu (1967), ktoré boli koncipované v duchu reformného marxizmu.
V stredoeurópskom literárnom kontexte patria k významným autorom Karel Čapek a poľský spisovateľ Stanisław Lem, ktorý dystopie nielen písal, ale sa nimi aj teoreticky zaoberal. V teoretickej práci Fantastika a futurológia, vydanej v roku 1972, sa zaoberá aj dystopiou, ktorá môže mať podľa neho rôzne vyústenie. Na jednej strane to môže byť apokalyptické (rozličné variovanie témy „konca sveta“ či zániku civilizácie), na druhej strane „optimistické“, keď sa hlavnému protagonistovi nakoniec podarí prostredníctvom nejakej intrigy zlo preľstiť, čo je vlastne len parafrázovanie rozprávkového toposu víťazstva hrdinu nad sedemhlavým drakom, obrom, černokňažníkom a pod. Okrem toho Lem písal aj eseje a fiktívne recenzie na neexistujúce knihy, v ktorých variuje rôzne dystopické scenáre.
Poľský autor literatúry science-fiction Stanisław Lem na fotografii z roku 1966 (zdroj: wikimedia.org)Apokalypsa - naša svetlá budúcnosť
Prudký technologický vývoj v druhej polovici 20. storočia, vznik moderných technológií spolu s civilizačnými hrozbami (riziko vypuknutia jadrovej vojny, klimatická kríza) akoby napĺňali apokalyptické vízie budúcnosti literárne stvárnené už v prvých dystopiách, a zároveň ponúkajú nové inšpiračné podnety pre súčasných tvorcov. Povedané slovami českého filozofa J. Šafaříka, človek sa ocitá vo veku stroja, ktorý sa z tradičnej mechanickej „bábky“ transformuje do podoby virtuálnych elektrónových sietí – svet obchádza strašidlo umelej inteligencie.
Na scénu vstupuje kyberpunk, ktorý reprezentuje dnes už kultové dielo Neuromancer od spisovateľa Williama Gibsona. Aj vďaka filmovej verzii tak vzniká špecifická subkultúra kybernetického Matrixu – kde končí skutočnosť a začína virtuálna realita, nežijeme všetci v počítačovo simulovanom svete či v holografickom vesmíre? Táto téma však nie je až tak celkom novátorská, v sedemdesiatych rokoch 20. storočia ju vo fiktívnej recenzii pod názvom Non Serviam rozvíjal S. Lem.
Obálka z prvého vydania románu Neuromancer od Williama Gibbona (zdroj: wikimedia.org)Spolu s tým, ako začína byť svet čoraz rizikovejším miestom pre život, sa dystopické vízie postupne transformujú do podoby apokalyptických scenárov o konci sveta, ktoré aktuálne tematizoval vo svojej trilógii Spomienka na Zem čínsky autor Liou Cch'-sin priraďovaný k žánru hard sci-fi. Rovnako aj jeho trilógia sa dočkala už niekoľkých filmových spracovaní. Môžeme tak hovoriť o renesancii apokalyptického vizionárstva, ktoré tradične reprezentujú náboženské a biblické texty ako Danielove vízie, Jánova Apokalypsa, Sibyla Tiburtinská či Pseudo-Metodova apokalypsa.
V modernom racionalistickom ponímaní sa spomenuté texty vnímali ako niečo vizionársko-iracionálne, čo je nezlučiteľné s exaktným myslením. Nie tak dávno, konkrétne v roku 2003, bol v anglickom Daily Telegraph e zverejnený článok, podľa ktorého jeden z najvýznamnejších vedcov v histórii ľudstva a priekopník racionalizmu Isaac Newton určil koniec sveta na základe svojich výpočtov podľa Danielových vízií na rok 2060. Newton sa údajne spočiatku zdráhal zverejňovať výsledky svojich výpočtov a urobil to až na konci svojho života. Dátum bol údajne napísaný trasľavým písmom na zdrape papiera, ktorý bol nájdený v knižnici v Jeruzaleme.
A prečo sa záznam ocitol práve v Jeruzaleme? Súvisia s tým údajne záľuby ekonóma J. M. Keynesa, ktorý počas svojho života zozbieral veľa dokumentov o alchýmii a teológii. Veľká časť jeho archívu sa dostala k excentrickému zberateľovi Abrahamovi Yahudovi a bola uložená v Hebrejskej národnej knižnici.
Samotný fakt, že autorom toho záznamu je skutočne I. Newton alebo že ho na základe výpočtov presne stanovil, nie je až taký pozoruhodný. Oveľa pozoruhodnejší je fakt, že I. Newton sa počas svojho života intenzívne zaoberal aj teológiou, snažil sa dekódovať Bibliu, pričom bol presvedčený, že obsahuje Božie zákony pre vesmír. Okrem toho sa zaoberal aj alchýmiou a predpovedal druhý príchod Krista. Newtonovu fyziku tak nemožno oddeliť od Newtonovej teológie, ktorej sa venoval posledných 50 rokov svojho života. Newton sa tak okrem zakladateľa moderného vedeckého racionalizmu stal aj prorokom apokalypsy.
Spojenie modernej vedy, technológie a apokalyptických vízií je typické nakoniec aj pre žáner dystopie. Ako je vidieť, nie je to až taký nový fenomén, aj keď v novom šate. Jarmila Drozdíková, orientalistka a autorka kulturologickej práce Na ceste k Armageddonu pripomína, že „aj dnes, keď ľudstvo pri svojom chápaní sveta a pri svojom postavení vo svete hľadá oporu predovšetkým vo vedeckých autoritách, nestratili eschatologické predstavy schopnosť roznecovať ľudskú predstavivosť a ovplyvňovať ľudské činy“.
Mgr. Pavel Matejovič, PhD. – literárny vedec a klimatológ, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite, v rokoch 1995 – 2012 pracoval ako meteorológ a klimatológ v Slovenskom hydrometeorologickom ústave. Je autorom štyroch odborných monografií. Jedna z nich Zima A. D. 1500 – 2010 vyšla vo vydavateľstve Veda SAV v roku 2011, mapuje v nej históriu zím v Európe a na Slovensku. Autor pri výskume uplatňuje interdisciplinárny prístup a využíva poznatky z oblasti prírodných, ako aj humanitných vied.
