Ukrajinská revolúcia sa začala v kontexte revolučných otrasov, ktoré vo februári (v marci) 1917 zachvátili ruské impérium. Jej hlavným hýbateľom bol ukrajinský národ a jeho politické elity, ktoré formulovali svoje požiadavky od myšlienky politickej autonómie a federácie k realizácii štátnej nezávislosti. Revolúcia bola celoukrajinským javom. Vo všetkých regiónoch sa rozvíjalo národné hnutie, vznikali a fungovali ukrajinské orgány, politické strany a verejné inštitúcie, obrodzovala sa kultúra.
Prvá etapa ukrajinskej revolúcie sa začala hneď po víťazstve ruskej februárovej revolúcie v Petrohrade. Povalenie samoderžavia a začiatky demokratických revolučných premien v bývalej Ruskej ríši aktivizovali aktivistov ukrajinských politických strán, kultúrnych a spoločenských organizácií.
Tí 17. marca 1917 vytvorili v Kyjeve reprezentatívny orgán – Ukrajinskú centrálnu radu (UCR), ktorá mala hájiť ukrajinské záujmy pred ruskou tzv. dočasnou vládou. Do jej čela sa postavil renomovaný historik, profesor Mychajlo Hruševskyj.
Ukrajinská centrálna rada (marec 1917 – apríl 1918)
Dňa 19. marca 1917 sa v polmiliónovom Kyjeve konala 100-tisícová demonštrácia, ktorá dodala mohutný impulz k rozvíjaniu národnej revolúcie. Celoukrajinský národný kongres legitimizoval UCR a zmenil ju z kyjevskej na celoukrajinskú organizáciu. Stala sa tak hlavnou politickou silou a získala podporu iných politicko-spoločenských organizácií a (v prvopočiatkoch) aj sovietov na Ukrajine.
Výzva „Ukrajinskému národu“ – prvý oficiálny dokument Ukrajinskej centrálnej rady, marec 1917. (zdroj: Fotoarchív Ukrajinského inštitútu národnej pamäti, Kyjev.)Od začiatku sa Ukrajinská centrálna rada (akýsi protoparlament) snažila o vyriešenie ukrajinskej otázky formou vybudovania autonómneho štátneho útvaru (liberálneho a demokratického) v rámci federalizovaného demokratického Ruska.
Uznala legitimitu dočasnej vlády v Petrohrade, ale na druhej strane odmietala plniť nariadenia ruských štátnych orgánov, pokiaľ s nimi nesúhlasila. Začiatočne obdobie revolúcie sa pritom nieslo v znamení všeobecnej eufórie a chaosu zároveň. Na vidieku roľníci živelne zaberali statkársku pôdu. V mestách vznikali nové politické strany a hnutia, soviety rozličného zamerania, konali sa zjazdy.
Otvárali sa predtým zakázané ukrajinské školy a inštitúcie, začali vychádzať najrôznejšie noviny a časopisy. Ruská armáda (ešte stále bojujúca na fronte) sa rozkladala a štiepila na národnostnom princípe. Skrátka, v lete roku 1917 sa Rusko čoraz viac prepadávalo do anarchie.
Všeobecné volanie širokých vrstiev po vystúpení z vojny majstrovsky zneužívali boľševici – marginalizovaná skupina revolučných populistov s ultraľavicového politického spektra. Ich vodca Vladimír I. Lenin sa s pomocou nemeckých tajných služieb v apríli 1917 vrátil z exilu do Petrohradu (s poriadnym balíkom nemeckých peňazí) a činnosť boľševikov sústredil na deštrukciu dočasnej vlády a posilňovanie svojich pozícií v sovietoch, v armáde a medzi priemyselnými robotníkmi.
Plagát z obdobia ukrajinskej revolúcie „Cudzie nechcem, svoje nedám“, 1917. (zdroj: Wikimedia.org)V tomto čase sa UCR dostávala pod rastúci tlak národných a sociálnych požiadaviek ukrajinského obyvateľstva. Zjazdy roľníckych a vojenských zástupcov sa v apríli 1917 domáhali radikálnej pozemkovej reformy, širokej autonómie Ukrajiny a vybudovania vlastného vojska.
Následné rokovania medzi UCR a petrohradskou dočasnou vládou nepriniesli želateľné výsledky. 23. júna 1917 takzvaným I. univerzálom (proklamáciou so silou zákona) vyhlásila Ukrajinská centrálna rada svoj politický cieľ - ukrajinskú autonómiu ako súčasť demokratickej federatívnej Ruskej republiky.
Autonómna Ukrajina mala zahŕňať územia, kde Ukrajinci tvorili väčšinu obyvateľstva. II. univerzálom z 16. júla 1917 zriadila UCR svoj výkonný orgán – Generálny sekretariát (vládu), do čela ktorého sa postavil Volodymyr Vynnyčenko.
Medzitým však aj na Ukrajine došlo k posilneniu pozícií boľševikov. Tí šírili populistické heslá o vystúpení Ruska z vojny a rozdelení statkárskej pôdy medzi roľníkov. Ovládli kyjevský soviet, ktorý sa stal hlavným politickým konkurentom UCR.
Začiatkom novembra 1917 Leninovi boľševici uskutočnili v Petrohrade štátny prevrat a zosadili dočasnú vládu. Proletárska „revolúcia“ sa následne rozšírila na ďalšie mestá a hrozilo, že pohltí aj Kyjev. Ukrajinská centrálna rada zareagovala promptne. 8. novembra 1917 odsúdila boľševický puč a vyjadrila odhodlanie zabrániť podobnému vývoju na Ukrajine.
III. univerzálom z 20. novembra 1917 vyhlásila Ukrajinskú národnú republiku. Tento dokument po formálnej stránke ešte neproklamoval úplné odtrhnutie od Ruska.
Mychajlo Hruševskyj (1866 – 1934) – ukrajinský historik, verejný a politický dejateľ, štátnik, predseda Ukrajinskej centrálnej rady (1917 – 1918). (zdroj: Wikimedia.org)Lenin v reakcii zaslal UCR ultimátum a rozpútal hybridnú vojnu proti Ukrajine. V Charkove 25. decembra 1917 boľševici vyhlásili bábkovú Ukrajinskú sovietsku republiku a po príchode posíl z Petrohradu zahájili i vojenské ťaženie na Kyjev.
Vo víre už prebiehajúcich bojových akcií vyhlásila UCR z 22. januára 1918 svojím IV. univerzálom úplnú nezávislosť Ukrajinskej národnej republiky.
Boľševické snahy o prevzatie moci v Kyjeve sa podarilo potlačiť. Napriek hrdinstvu v bitke pri Krutoch a v ďalších nerovných bojoch však ukrajinské jednotky ustupovali. Súčasne sa na Ukrajine zmobilizovali pravé (monarchistické) sily.
Brestlitovský mier (1918)
V tom čase (fakticky od novembra 1917) už prebiehali mierové rokovania v Brest-Litovsku medzi krajinami Štvorspolku (Ústredných mocností - Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom, Tureckom a Bulharskom) a boľševickým Ruskom, ktoré sa snažilo vystúpiť z vojny.
Od januára 1918 sa na rokovaniach zúčastnila aj ukrajinská delegácia, ktorá oficiálne vyhlásila, že neuznáva boľševickú vládu v Rusku. Rokovania tak prebiehali v atmosfére ostrej konfrontácie medzi delegáciami Ukrajinskej národnej republiky (UNR) a boľševického Ruska.
Podpísanie Brestlitovskej mierovej zmluvy medzi zástupcami Ukrajinskej národnej republiky a Ústrednými mocnosťami 9. februára 1918. (zdroj: Fotoarchív Ukrajinského inštitútu národnej pamäti, Kyjev.)Jedným z výsledkov rokovaní v Brest-Litovsku bolo podpísanie mierovej zmluvy s UNR (9. februára 1918). Tá bola krajinami Štvorspolku de facto uznaná ako nezávislý subjekt medzinárodnej politiky. Krátko nato podpísalo mierovú zmluvu aj Sovietske Rusko. Mocnosti Dohody a ich spojenci však brestlitovské dohody odmietali a preto neuznávali ani Ukrajinskú centrálnu radu, ani nezávislosť Ukrajiny.
Dňa 12. februára 1918 sa ukrajinská vláda obrátila na Nemecko a Rakúsko-Uhorsko s výzvou na vyslanie vojsk a na revanš sa zaviazala k veľkým potravinovým dodávkam. Začiatkom marca 1918 nemecké a rakúsko-uhorské vojská vstúpili do Kyjeva a prinútili boľševikov ustúpiť aj z ďalších ukrajinských území.
Prvý Generálny sekretariát Ukrajinskej centrálnej rady na čele s Volodymyrom Vynnyčenkom (sedí uprostred). (zdroj: Wikimedia.org)Navyše pod tlakom Nemecka bolo Sovietske Rusko nútené uznať suverenitu Ukrajiny. Na druhej strane to však znamenalo zavedenie rakúsko-nemeckej vojenskej kontroly nad mladou ukrajinskou republikou. UCR však nedokázala naplniť záväzky, ktoré jej vyplývali z Brestlitovskej zmluvy a týkali sa dodávok potravín a surovín, čo vyvolalo nespokojnosť a podráždenie nemeckého vojenského velenia.
Nemecké a rakúske jednotky začali preto zasahovať do vnútorných záležitostí Ukrajiny a pripravovať štátny prevrat. Stavili na ukrajinské pravicové (monarchistické) sily.
