Solidarita s utláčanými ľuďmi a utečencami z boľševikmi ovládaného, kedysi mocného ruského impéria mala v aktivitách slovenskej inteligencie z 1. polovice 20. storočia aj filantropickú stopu. Bolo by však mylné označovať túto pomoc len za prejav sympatií k slovanskej vzájomnosti, jednote či dokonca lásky k Rusku.
Panslavizmus, slavianofilstvo či rusofilstvo majú v slovenskom intelektuálnom prostredí svoje miesto. Ich korene treba hľadať v 19. storočí, menovite v úvahách Jána Kollára v diele O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými. Práca prekročila pomyselný slovenský prah a stala sa dôležitým východiskom podobne zmýšľajúcich ľudí vo vtedajšej Európe.
Budúci prezident Československej republiky mal možnosť poznať Ukrajinu aj osobne v roku 1917, na fotografii reční na nádvorí univerzity v Kyjeve. (zdroj: Profimedia)Nový náboj tejto idey dal Ľudovít Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom písal o integračnej úlohe nadradeného Ruska voči slovanským národom. Koncepčne naňho nadviazal spisovateľ, politik a ideológ Slovenskej národnej strany Svetozár Hurban-Vajanský, ktorý nekriticky vzhliadal k Rusku a videl v ňom štát schopný „oslobodiť bratské slovanské národy“ v Rakúsko-Uhorsku.
Avšak od konca 19. storočia čoraz častejšie narážali romantizujúce predstavy o spoločnej slovanskej rodine národov na kritické ohlasy prevažne liberálnych, ľavicových a kresťanských intelektuálov. Silnou skúškou prešli tieto predstavy po udalostiach v niekdajšej Ruskej ríši: v novembri 1917 boľševici prevzali moc nad krajinou, ale odpor voči nim rozpútal krvavú občiansku vojnu.
Realitou bola politická nestabilita boľševického režimu, neustále vojenské zrážky znepriatelených strán a represívne akcie voči obyvateľstvu. Začiatkom 30. rokov, po stabilizácii sovietskeho režimu, však prišlo k inej vážnej tragédii: k riadenému hladomoru a to prevažne v oblastiach sovietskej Ukrajiny.
Keď do strednej a západnej Európy začali presakovať správy o utrpení hladujúcich, viacerí politici, právnici, kňazi, učitelia, lekári, podnikatelia, umelci mužského i ženského pohlavia, no napokon aj širšia spoločnosť na Slovensku sa rozhodli im hmotne, organizačne a finančne pomôcť.
Motívy ich pomoci boli rôzne: u jednotlivcov zohrávali rolu osobné, príbuzenské, profesijné kontakty, u funkcionárov organizácií hospodárske väzby. Mohli mať aj prejav humanitárnej a kresťanskej solidarity, od ktorej sa logicky odvíjala kritika despotizmu/diktatúry a antikomunizmus.
Iste, na niektorých mohlo pôsobiť vedomie príslušnosti k slovanským národom, t. j. ako k rodine hodnej pomoci. Nemožno však opomenúť ani pohnútky tkvejúce v túžbe po slobodnejšom a demokratickejšom ruskom svete, Ukrajinu nevynímajúc. Ako budeme vidieť, názory o ukrajinskej identite a štátnosti neboli cudzie ani v slovenskom intelektuálnom priestore medzivojnového obdobia.
Nápomocní politici
Už v roku 1911 mal politik a lekár Vavro Šrobár obavy, „že dnešná škola vychová bezcharakterných a nemravných ľudí. Tlupa lačných renegátov mátoží už po celej krajine. Dnes držia s mocou, ktorá ich platí; zajtra, ako sami nehanebne hovoria, budú slúžiť aj Rusovi, len nech ich poriadne platí!“
Spomedzi kritikov naivného panslavizmu a rusofilstva na Slovensku vynikal Vavro Šrobár. (zdroj: Wikimedia.org)Šrobár už pred týmto vyhlásením pochopil základný omyl panslavizmu a rusofilstva: nemožno očakávať oslobodenie od ruského cára-despotu.
Po vzniku Československa sa stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska a nástrahy ruskej politiky mali už červený kremeľský náter. Keď na jar 1919 maďarská červená armáda prepadla južné Slovensko, prišlo k ďalšiemu zbedačovaniu obyvateľstva.
Avšak Šrobár už od svojich čias lekárskej praxe pomáhal. Ak bolo treba – od svojich pacientov nevyberal peniaze. Časopis Hlas, v ktorom kritizoval naivný panslavizmus, istý čas financoval z vlastných zdrojov.
Filantropický cit sa v ňom zobudil i v náročnom období okupácie Slovenska maďarskými boľševikmi: „Našich boháčov musíme prinútiť k obetiam, aby odpomohli biede na Slovensku“, emotívne uviedol v apríli 1919 na poradách slovenských županov.
Dostával však informácie aj o katastrofálnej situácii ľudí v revolučne ladenom Rusku. Napríklad 27. augusta 1921 dostal pozvanie na poradu o organizovaní zdravotníckej pomoci pre týchto ľudí.
Začiatkom 20. rokov bol minister Martin Mičura štedrým darcom utečencov s boľševikmi ovládaného Ruska. Na karikatúre ako mecén Národných novín. (zdroj: Časopis Hlas, 1928)Nemožno prehliadnuť ani ďalšiu vplyvnú osobu vo verejnom živote na Slovensku – Martina Mičuru. Povolaním právnik, no predovšetkým v r. 1920 – 1922 minister s plnou mocou pre správu Slovenska, mal niekoľko dôvodov na poskytnutie vlastného organizačného a finančného kapitálu.
Ako stúpenec politického katolicizmu, pravicovo-konzervatívnych tendencií odmietal boľševických vládcov v Kremli a ich spojencom – maďarským boľševikom, sa v pozícii tekovského župana postavil na odpor.
Počas slovenského štátu zastával vysoké úradné a súdne pozície, no zároveň v utajení spolupracoval s nekomunistickým protifašistickým odbojom. To všetko sa zrejme podpísalo na jeho deportácii do Sovietskeho zväzu, ktorú v lete 1945 uskutočnili agenti sovietskej tajnej služby.
