Rok 1874 dal svetu politika Winstona Churchilla, filozofa Maxa Schellera či archeológa Howarda Cartera. Na Slovensku sa narodili kňaz Ferdinand Juriga, spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a 27. decembra prišiel na svet Janko Jesenský. Môžeme ho považovať za jedného z najznámejších mužov slovenskej literatúry, ktorý i vďaka svojim nadčasovým dielam dokáže stále nadchnúť aj ďalšie generácie. V našom príspevku je ústrednou témou jeho postavenie medzi politickou elitou v novom štátnom zriadení Čechov a Slovákov.
Pojem elita pochádza pôvodne z latinského slova eligere, čo znamená vyberať, vyvoliť. Na prelome 18. a 19. storočia začal byť tento termín používaný aj pre vysoko postavené spoločenské vrstvy.
No až v druhej polovici 19. storočia a počas prvej polovice 20. storočia vznikli prvé vážnejšie spoločenskovedné teórie elít od európskych autorov ako Gaetano Mosca, Friedrich Nietzsche, Max Weber či Vilfredo Pareto. Najviac sa udomácnila práve teória elít od talianskeho autora Vilfreda Pareta, podľa ktorého sú elity skupiny ľudí, ktoré vďaka svojim schopnostiam dokážu dosiahnuť úspechy a obsadzovať špičkové pozície.
Zo slovenského prostredia môžeme spomenúť historika Ľubomíra Liptáka, ktorý za elitu považoval „osobnosti a skupiny, ktoré dominujú spoločnosti svojím vplyvom, prestížou, bohatstvom, hospodárskou, politickou a kultúrnou mocou“. Pareto vo svojej teórii o cirkulácii elít postuluje, že viac-menej úplná výmena elít je pravidelným cyklickým procesom.
Sovenskí župani v rokoch 1923/1924. Zľava zhora: J. Slávik, J. Rumann, J. Országh, J. Sekáč, M. M. Bella, J. Jesenský. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív. Fotograf: Procházka, Bratislava.)Elity ako indivíduá s najvyššou vecnou kompetenciou sa prirodzene obmieňajú, obvykle na základe meritokratického princípu medzi seba vpúšťajú nadaných jednotlivcov z radov „neelít“ (t. j. z más bežného obyvateľstva), ktorých jednak asimilujú do svojho hodnotového systému a jednak ich pripravia na výkon moci.
Jesenský ako pozičná elita
Dôležitým medzníkom vo vývoji slovenskej národnej elity bola prvá svetová vojna. Z predprevratového obdobia si advokát a legionár Jesenský prinášal kultúrny a politický kapitál v podobe univerzitného vzdelania, jazykových schopností či pobytom v légiách v Rusku.
V roku 1918 vznikol samostatný československý štát a na politickej elite v novom štáte záležalo, do akej miery sa jej podarí v systéme parlamentnej demokracie stabilizovať národnostnú diferenciáciu jednotlivých národov v novom štátnom zriadení.
Ak však nechcela, aby sa demokracia zvrhla len na honbu za úradmi a mocou, musela prijať aj étos služby. Ten sa podľa českého historika Františka Svátka skladá z etického apelu, morálnych záväzkov a normatívneho ideálu.
V rokoch 1923 – 1927 pôsobil Jesenský v pozícii nitrianskeho župana. Na fotografii župný dom v Nitre. (zdroj: Fotograf: Pavol Uhrin, Bratislava. Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív)Vznik nového štátneho útvaru Čechov a Slovákov však neznamenal len vznik nových elít, ale taktiež zánik, resp. obmedzenie vplyvu tých starých. Išlo predovšetkým o rodovú elitu, kam patrila šľachta.
Tá postupne strácala svoj vplyv, ale stále bola sebavedomá, kultúrne uzavretá a pre väčšinu sociálnych vrstiev nedostupná. Postupne dochádzalo k vytvoreniu priepasti medzi masami „národa“ a týmito elitami, ktorú sa už nikdy nepodarilo úplne zaceliť. Po vzniku republiky boli zrušené šľachtické tituly a takisto aj privilégiá s nimi spojené.
Nie je teda prekvapením, že vzťah šľachty bol k novému štátnemu útvaru väčšinou skôr odmietavý a neskôr pragmaticky prispôsobovaný danej realite. Pre úplnosť spomeňme, že medzi ďalšie elity, ktoré sa nemohli úplne stotožniť s novým štátom, patrilo aj vysoké katolícke duchovenstvo.
Jesenskému z pozície legionára bolo umožnené podieľať sa na budovaní nového štátu a vstúpiť medzi mocenskú (politickú) elitu. Prvé desaťročie novej republiky pôsobil ako župan, neskôr ho vidíme v úlohe predstaviteľa krajinského zriadenia na Slovensku.
Jesenský sa tak nachádzal v zaujímavej situácii: nepatril medzi príslušníkov mocenskej elity, ktorá odvodzuje svoju legitimitu z volebného výberu, pretože oficiálne nepatril k žiadnemu politickému zoskupeniu.
V medzivojnovom období ho môžeme zaradiť medzi pozičnú elitu, ktorá je podobná mocenskej elite predovšetkým v tom, že zastáva významné pozície v štruktúre vplyvných organizácií. Medzi tieto patrí, samozrejme, aj štát. V ňom ide najmä o exekutívu, ktorá je však podriadená v demokratickom zriadení elite, ktorá vznikla volebným výberom.
Typickým príkladom pozičnej elity sú práve úradníci. Väčšinou sa od nich neočakával žiadny veľký osobný prínos. Vyžadovalo sa od nich skôr plnenie príkazov a pokynov, smerníc a ďalších rozhodnutí. V ideálnom prípade by táto elita mala byť imúnna voči rôznym vplyvom, či už išlo o stranícke, alebo záujmové vplyvy a podobne.
Išlo však o ideál, ktorý v praxi nebol, samozrejme, naplňovaný. Základný rozdiel medzi pozičnou a mocenskou elitou je ten, že tá prvá nemá žiadnu legitimitu, ktorú by mohla odvodzovať od ľudu.
Od župana ku viceprezidentovi Slovenska
Jesenský bol v rokoch 1919 – 1928 županom a v rokoch 1929 – 1935 úradníkom a krajinským viceprezidentom pre Slovensko. Pri takýchto funkciách bolo výhodné byť členom nejakej strany, od ktorej bolo možné očakávať podporu. Jesenský však oficiálne do žiadneho politického zoskupenia nikdy nepatril, i keď bol často priradzovaný k agrárnikom a to vďaka svojim kontaktom a väzbám na politika Milana Hodžu.
Dom na Somolického ulici v Bratislave, v ktorom bývala rodina Jesenských. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív. Fotograf: ČTK Bratislava.)Vzťahy medzi Jesenským a Hodžom môžeme označiť za veľmi srdečné a priateľské, a Jesenský svojou literárnou tvorbou prispieval do Hodžových časopisov Slovenský týždenník, Kalendár slovenského týždenníka či Slovenský obzor. Jesenský sa s Hodžom poznal už z čias štúdií a ohľadom príspevkov si s ním pravidelne písal.
Keďže Jesenský bol neskôr považovaný za vplyvného človeka so správnymi stykmi, nevyhol sa viacerým žiadostiam o politickú podporu ani zo strany vlastnej rodiny. Príbuzný František Jesenský, notár v Horných Orešanoch, prosil začiatkom roka 1938 Jesenského, aby mu vybavil prestup do Zlatých Moraviec, prípadne do Banskej Štiavnice, kde sa mali uvoľniť miesta: „... nemohol by si prípadne ujovi Hodžovi – predsedovi vlády napísať?“
Nakoniec získal v apríli 1938 notariát v Rišňovciach neďaleko Nitry. Spomínaný František Jesenský mal totiž syna Ivana, ktorého krstným otcom bol práve Janko Jesenský. K faktorom, ktoré mali podľa predstáv žiadateľov o rôzne intervencie zavážiť pri ich vybavovaní a ktoré sa aj reálne diali, patrilo najmä rodinné príslušenstvo či príslušnosť k literárnej obci a iné.
Na konci 20. rokov 20. storočia však nastal zánik župného zriadenia, ktorý pre Jesenského znamenal nečakaný zvrat v jeho kariére. S novou pozíciou v rámci krajinskej administratívy sa však museli vysporiadať aj ostatní župani.
