Spomínam si na jednu reportáž z britského filmového týždenníka z roku 1955, ktorá prinášala zábery na Winstona Churchilla opúšťajúceho po dlhšej hospitalizácii bránu jednej z londýnskych nemocníc. V jednej chvíli sa vtedy už 81-ročný politik objavil pred jasajúcim davom presne tak, ako ho ľudia dobre poznali.
Hoci nevládal kráčať a do sanitného voza ho museli niesť, v ústach ďalej zvieral svoju neodmysliteľnú cigaru a mávajúc klobúkom zdravil svojich rodákov. Stále verný svojmu humoru, nech by bolo akokoľvek zle.
V tej chvíli bol Winston Churchill už symbolom, národnou ikonou, mužom, ktorý pomohol preniesť Spojené kráľovstvo cez najkritickejšie vojnové obdobie. A všetci to dobre vedeli. Ani vtedy mu nikto nevyčítal slová, s ktorými nastupoval v roku 1940 do premiérskeho úradu: „Nemám nič iné, čo by som vám mohol ponúknuť, iba krv, drinu, slzy a pot.“
V dobách, ako je aj tá naša, keď sa verejný politický diskurz čoraz viac obmedzuje na hitparádu populizmu a nepríjemná pravda adresovaná ľuďom v priamom prenose môže zamávať volebnými preferenciami, vyznievajú tieto Churchillove slová naozaj tvrdo. A tvrdo zneli aj pred 84 rokmi.
Boli však budíčkom, alarmom, ktorý definitívne rozohnal ilúzie o tom, že si vždy môžeme vyberať medzi vojnou a mierom alebo že ústupkami voči agresorovi si zaistíme vlastnú bezpečnosť. Naopak, niekedy sa jednoducho musíme vzoprieť, pridať, drieť od rána do večera a očakávať za to veľmi málo, vlastne len to základné – prežiť a vytrvať. To všetko navyše treba podstúpiť v podmienkach, keď osobnú i verejnú morálku podráža jedno fiasko za druhým.
Čo sa vtedy dá vlastne robiť? Nič, len pokračovať a napriek frustrácii sa nevzdávať, nikdy – presne tak radil Winston Churchill. A vedel, o čom hovoril.
Jeho politická kariéra bola príkladom húževnatej buldočej povahy muža, ktorý skôr, než nastúpil do životnej úlohy vojnového premiéra, prešiel si skúsenosťou osobných porážok. Aj jeho zožierali depresie a trápili pochybnosti.
Veľmi dobre však vedel, že politický život neponúka ideálne riešenia a svoj osobný kredit nesmie klásť nad záujmy krajiny či spravodlivé vojnové úsilie. Proti Hitlerovi sa neváhal spojiť hoci aj so Stalinom, pretože si jasne uvedomoval, že iné východisko neexistuje. Ale neodpustil si poznámku: „Ak by Hitler vtrhol do pekla, v Dolnej snemovni by som sa o diablovi zmienil aspoň priaznivo.“ Aj po takomto morálnom kompromise predsa vieme, kto je kto.
Winston Churchill bol mužom svojej doby. Kariérny vzostup započal ešte v časoch vlády kráľovnej Viktórie a preto bol i mentálne lojálnym synom britského impéria. Dnes už preto mnohé z jeho postojov kritizujeme, oprávnene.
Dnes by už veľa z toho, čo povedal, zopakovať nemohol. Vyslúžil by si kritiku a možno aj morálne rozhorčenie od ľudí, ktorí v žiadnej vojne bojovať nemuseli. A áno, v mnohom by mali opäť pravdu.
Ale akosi tušíme, že keď pôjde zase raz do tuhého a o demokraciu bude treba znovu bojovať, len pekné reči o mieri a o zmieri stačiť nebudú. Niekto bude musieť oznámiť, že bezbolestné „riešenia“ sa už dávno minuli.
Winston Churchill sa nebál byť takýmto politikom.
