„Dávame budovám tvar, ale v konečnom dôsledku budovy tvarujú nás.“ Tento výrok Winstona Churchilla sa hodí aj na Blenheimský palác, impozantné sídlo neďaleko Oxfordu, kde sa tento britský štátnik 30. novembra 1874 neplánovane narodil. Palác nikdy nebol jeho trvalým bydliskom, ale rád sa tam vracal a zažil tam mnoho príjemných chvíľ.
Churchill so svojím príslovečným humorom vyjadril svoj vrelý vzťah k svojmu rodisku slovami: „V Blenheime som urobil dve dôležité rozhodnutia – narodiť sa a oženiť sa. V obidvoch prípadoch som s týmito rozhodnutiami spokojný. Narodiť sa bolo ľahké, ale aby som sa oženil, musel som si prešliapať oveľa ťažšiu cestu.“
Neplánovaný pôrod
So ženbou to Churchill vskutku nemal ľahké, ale ani jeho narodenie nešlo úplne hladko. Jeho matka Jennie, pôvodom Američanka, bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď sa s manželom Randolphom koncom novembra vybrali na bál pri príležitosti sviatku svätého Ondreja.
Hoci vo viktoriánskych časoch existovala veľká citlivosť na to, keď bola žena tehotná, príbeh o Churchillovom narodení hovorí, že Randolph a Jennie tancovali v Dlhej knižnici Blenheimského paláca, rodinného sídla vojvodov z Marlborough (Randolph bol synom 7. vojvodu z Marlborough Johna Winstona Spencera-Churchilla).
„Jennie dostala kontrakcie, takže ju priviedli sem. Nebola tu žiadna posteľ, lebo sa používala ako šatňa. Prekvapuje ma, že ju neuložili niekam do postele,“ opisuje v malej miestnosti vedľa Veľkej sály paláca nezvyčajné okolnosti narodenia jednej z najznámejších postáv svetových dejín Antonia Keaneyová, ktorá má na starosti spoločenské dejiny Blenheimského paláca.
Winston Churchill ako chlapec na fotografii so svojou matkou Jennie Churchillovou a bratom Jackom. (zdroj: wikimedia.org)Churchillov príchod na svet bol natoľko nečakaný, že kolísku aj novorodenecké oblečenie si museli požičať od manželky advokáta z mestečka Woodstock, ktoré, mimochodom, Winstonov otec Randolph od februára 1874 zastupoval v parlamente. V liste Jenninej matke Randolph opísal ako príčinu predčasného pôrodu „dosť nerozvážnu a drsnú jazdu v koči ťahanom poníkom“.
Redaktori zbierky Churchillových súkromných listov v pasáži o jeho narodení uštipačne pripomínajú, že pôrod bol pravdepodobne jednou z výnimiek, keď Winston niekam prišiel skôr, ako mal. Vďaka tejto súhre okolností sa nenarodil v londýnskom dome svojich rodičov, ale v jednom z najimpozantnejších britských palácov, ktorý zohral úlohu aj v jeho neskoršom živote.
Winstona Churchilla nevnímame ako citlivú dušu, ale ako urputného bojovníka. Napriek tomu svoju budúcu manželku požiadal o ruku práve v romantickom prostredí Dianinho chrámu. (zdroj: Blenheim Palace)Povedala áno
Churchillova nedochvíľnosť bola evidentne legendárna. Ukázalo sa to aj v auguste 1908, keď sa v paláci konala rodinná oslava na počesť nedávneho sobáša Winstonovho mladšieho brata Jacka.
Winston mal v tom čase už viac ako 33 rokov a z dobového hľadiska mohol byť považovaný za starého mládenca. O ruku síce dovtedy požiadal už tri ženy, ale vždy neúspešne. (Dámy, ktoré „prepásli“ možnosť stať sa pani Churchillovou, sa volali Pamela Plowdenová, Ethel Barrymorová a Muriel Wilsonová.) V marci toho roku sa však na jednom večierku zoznámil s čoskoro 23-ročnou Clementine Hozierovou, dcérou armádneho dôstojníka a dcéry grófa z Airlie.
„Winston vedel, že chce Clementine požiadať o ruku, tak ju na Blenheim pozval. Bolo ju treba trochu presviedčať, pretože v porovnaní s Churchillom bola pomerne skromného pôvodu. Myslím, že predtým bola na jachtárskych pretekoch na ostrove Wight a mala poruke už len jedny čisté šaty. Winston ju presvedčil, že to nebude veľká oslava, len príbuzní a blízki priatelia,“ vysvetľuje Antonia Keanyová, čo žiadosti o ruku predchádzalo.
Winston Churchill a jeho snúbenica Clementine Hozierová na spoločnej fotografii z roku 1908. (zdroj: Profimedia)Keď už dvojica bola v paláci, Churchill pozval Clementine na druhý deň ráno na prechádzku po ružovej záhrade.
„Clementine sa vychystala, a Churchill nikde. Jeho bratranec, 9. vojvoda z Marlborough, s ktorým si bol blízky, mu poslal odkaz, aby vstal,“ dodáva Antonia Keanyová. Dobromyseľný príbuzný tak dal Churchillovi šancu napraviť ranné faux pas.
Medzičasom vzal Clementine na jazdu kočom a po návrate vošli do Veľkej sály paláca, kde už na nich čakal vychystaný Churchill. S Clementine sa vybrali smerom k ružovej záhrade, ale cestou začalo pršať. Zastavili sa teda pri Dianinom chráme. Pochopiteľne, nie je to skutočný chrám, ale v podstate altánok, dielo architekta Williama Chambersa zo sedemdesiatych rokov 18. storočia.
„Clementine tušila, že Winston ju požiada o ruku. Po dlažbe videla ísť chrobáka a povedala si, že ak vojde do štrbiny v dlažbe, Winston ju požiada o ruku, ak tam nevojde, tak nie. Samozrejme, chrobák do štrbiny vošiel. Clementine žiadosť o ruku prijala. V tom čase tu niektoré z týchto stromov neboli, takže mali nádherný výhľad na jazero. Kto by v takom prostredí odmietol?“ zamýšľa sa Antonia Keanyová.
Takzvaná Dlhá knižnica – sála meria 56 metrov a nachádza sa v nej viac ako desaťtisíc kníh (zdroj: Blenheim Palace)Clementine však okamžite Winstonovi povedala, aby o tom nikomu nehovoril, kým to ona neoznámi svojej matke.
„Prísne vzaté, Churchillov postup nebol v danej dobe správny – žiadosť mal adresovať jej rodičom. Winston odpovedal: ,Jasné, jasné.‘ Vybrali sa smerom k palácu a stretli Churchillovho bratranca, rodinu Birkenheadovcov a jeho matku. Winston sa rozbehol krížom cez trávnik a kričal: ,Povedala áno!‘“ dodáva historička z Blenheimského paláca.
Mesiac a deň po žiadosti o ruku nasledoval sobáš v Kostole svätej Margaréty hneď vedľa Westminsterského opátstva. Novomanželom sa 11. júla 1909 narodila dcéra Diana. Zhoda s názvom chrámu, kde Winston požiadal Clementine o ruku, nebude zrejme úplne náhodná.
Šťastné útočisko
Winston Churchill trávil v rôznych fázach života na blenheimskom panstve pomerne veľa času. Označoval ho za svoj druhý domov. Ako dieťa sa tam napríklad naučil jazdiť na svojom poníkovi menom Rob Roy.
Neskôr tam trávieval aj prázdniny a v dospelom veku sa zúčastňoval na rôznych večierkoch, oslavách a hostinách. Blenheim však pre Churchilla nebol len o zábave.
Ako muž so záujmom o históriu videl v tomto paláci prepojenie so svojím slávnym predkom, 1. vojvodom z Marlborough, ktorý bol prvým obyvateľom paláca. Začiatkom 20. storočia v paláci písal biografiu svojho otca Randolpha, ktorá vyšla v roku 1905, a neskôr v tridsiatych rokoch tam pracoval aj na štvorzväzkovom životopise 1. vojvodu z Marlborough, ktorého mal vo veľkej úcte a jeho vojenskými úspechmi a stratégiou sa inšpiroval aj pri ťažkých rozhodnutiach počas druhej svetovej vojny.
Winstonov bratranec Charles Spencer-Churchill, 9. vojvoda z Marlborough na skupinovom portréte so svojou rodinou (zdroj: wikimedia.org)Winstonov bratranec Charles Spencer-Churchill, 9. vojvoda z Marlborough, mu v paláci vždy doprial dostatok pohodlia a pohostinosti na odpočinok, zábavu či prácu. Dokonca mu dal k dispozícii svoje kone.
Táto dvojica si bola veľmi blízka. Počas prvej svetovej vojny medzi Winstona a Charlesa dopadol šrapnel a na výstave k 150. výročiu narodenia Winstona Churchilla, ktorá trvá celý rok, možno vidieť jeho úlomok aj s nápisom: „Tento úlomok granátu dopadol medzi nás a mohol nás navždy rozdeliť, ale teraz je symbolom jednoty.“
Hoci Churchill prežil veľkú časť života na panstve Chartwell v Kente, jeho prianím bolo dať sa pochovať vedľa svojich rodičov na cintoríne pri Kostole svätého Martina v obci Bladon, ktorá sa nachádza v údolí neďaleko Blenheimského paláca. Kruh Churchillovho života sa tak uzavrel takmer presne tam, kde sa 90 rokov predtým začal.
(zdroj: Blenheim Palace/foto: Pete Seaward )Impozantný Blenheimský palác
Názov paláca, ktorý sa nachádza v obci Woodstock v grófstve Oxfordshire, je odvodený od skomoleniny bavorskej obce Blindheim, kde vojská Johna Churchilla, prvého vojvodu z Marlborough, s pomocou jednotiek Eugena Savojského (presláveného obranou Viedne pred Osmanmi v roku 1683) 13. augusta 1704 porazili francúzske a bavorské vojská.
Anglická kráľovná Anna mu za odmenu darovala kráľovské sídlo Woodstock a na výstavbu prispel aj vďačný národ. Nad východnou bránou si dodnes možno prečítať nápis: „Pod záštitou štedrej panovníčky tento dom postavil sir J. Vanbrugh v rokoch 1705 až 1722 pre Johna, vojvodu z Marlborough a jeho vojvodkyňu Sarah. A toto kráľovské panstvo Woodstock spolu s príspevkom vo výške 240 000 libier na výstavbu Blenheimu darovalo Jej Veličenstvo kráľovná Anna spomínanému Johnovi, vojvodovi z Marlborough a všetkým jeho potomkom mužského a ženského rodu v priamej línii, čo zákonom potvrdil aj parlament.“
Vojvoda z Marlborough však neskôr upadol u kráľovnej do nemilosti, takže financovanie zastavila a vojvoda upadol do dlhov a výstavbu musel na istý čas prerušiť. Palác (v tom čase ešte zámok) sa nakoniec podarilo dokončiť až po sedemnástich rokoch v roku 1722. Odvtedy je sídlom vojvodov z Marlborough.
Hlavným architektom bol sir John Vanbrugh, pre ktorého to bol jeden z prvých veľkých projektov. Predtým bol totiž známejší ako dramatik. Významný podiel na dizajne Blenheimu mal aj jeho blízky spolupracovník Nicholas Hawksmoor.
Dnešná podoba záhrad a parku, označovaná za naturalistický Versailles, je do veľkej miery dielom Lancelota Browna zo šesťdesiatych rokov 18. storočia.
Palác je od roku 1987 na zozname svetového dedičstva UNESCO. Ako odôvodnenie zápisu UNESCO uvádza, že „palác a park ilustrujú začiatky anglického romantického hnutia, ktoré sa vyznačovalo eklektickosťou svojej inšpirácie, návratom k národným zdrojom a láskou k prírode. Vplyv Blenheimu na architektúru a organizáciu priestoru v 18. a 19. storočí sa výrazne prejavil v Anglicku aj v zahraničí.“
Návštevníci môžu v paláci okrem rodnej izby Winstona Churchilla obdivovať množstvo obrazov, sôch, dobového nábytku či tapisérií (mnohé pripomínajú udalosti z dejín rodu), ako aj tzv. Dlhú knižnicu, ktorej steny lemujú police s viac ako desaťtisíc knihami.
V parku sa okrem jazier a fontán nachádza aj víťazný stĺp či už spomenutá ružová záhrada a Dianin chrám, od ktorého vedie chodník so záhradou pripomínajúci významné dátumy v Churchillovom živote.
