Porážka britsko-francúzskych námorných síl v Dardanelách a následná krvavá výsadková operácia na Gallipoli bezpochyby predstavujú najhorší vojenský neúspech štátov Dohody nielen v roku 1915, ale aj počas celej prvej svetovej vojny. Vina za toto fiasko sa vzápätí zniesla na hlavu Winstona Churchilla, vtedy prvého lorda admirality (ministra námorníctva). Rozhorčenie bolo dokonca také veľké, že Churchill bol na mieste zbavený svojich vysokých funkcií.
Je všeobecne známe, že prvá svetová vojna sa odohrávala úplne iným spôsobom, ako si politické elity bojujúcich štátov predstavovali. Namiesto rýchleho a rozhodujúceho víťazstva Ústredných mocností nad štátmi Dohody nastala na všetkých bojiskách do konca roka 1914 patová situácia v podobe nekonečnej a krutej zákopovej vojny.
Flotila lodí Dohody v Dardanelách na snímke, ktorú vyhotovil fotograf britského vojenského námorníctva. (zdroj: Wikimedia.org)Veľká Británia čelila spočiatku väčším komplikáciám než napríklad Francúzi, pretože nedisponovala početnou pozemnou armádou a hlavnou oporou jej vojenských síl bolo britské kráľovské námorníctvo.
Skvelo vycvičený, ale pomerne málopočetný britský expedičný zbor bol v bojoch prebiehajúcich od augusta 1914 prakticky zdecimovaný, takže aby mohla Británia vôbec pokračovať vo vojne, musela pristúpiť k vycvičeniu úplne nových divízií.
Tento proces si však vyžadoval čas, a tak na prelome rokov 1914 a 1915 britské velenie armády čelilo akútnemu nedostatku záloh.
Hľadanie novej stratégie začiatkom roka 1915
Členovia britskej Vojenskej rady (najvyššieho rozhodovacieho orgánu počas vojny) preto začali od decembra 1914 diskutovať o nových spôsoboch vedenia vojny, ktoré by zohľadňovali dočasnú slabosť pozemnej armády a oveľa viac sa opierali o využitie zdrojov námorníctva. Pritom museli brať do úvahy nielen stav britských ozbrojených síl a vlastného vojenského priemyslu, ale napríklad aj zhoršujúcu sa vojenskú situáciu Ruska.
To ako najmenej industrializovaný štát Dohody pociťovalo v dôsledku vojenských operácií na dvoch bojiskách (východný a kaukazský front) citeľný nedostatok zbraní a munície, čo mohlo mať fatálne následky. Na prelome rokov 1914 a 1915 sa tiež do popredia dostala aj kritická situácia v Srbsku.
Taktiež bolo nutné vzhľadom na rozlohu britského impéria zabezpečiť nadvládu na oceánoch a ochraňovať námorné komunikácie medzi jeho jednotlivými časťami a Britániou.
Britský veľvyslanec: Churchill pochopil, že agresorov ústupky nezastavia Čítajte Námorníctvo síce od začiatku vojny dokázalo pomerne efektívne vypátrať a zničiť sily nemeckých pomocných krížnikov, ako aj eskadru viceadmirála Maximiliána von Speeho (v bitke pri Falklandoch 8. decembra 1914), nebezpečenstvo útokov na najdôležitejšej trase z Indie cez Suezský prieplav a Gibraltár do Veľkej Británie však pretrvávalo naďalej, keďže Osmanská ríša vstúpila 29. októbra 1914 do vojny na strane Ústredných mocností. Zraniteľný bol najmä Suezský prieplav a najcennejší britský protektorát vo východnom Stredomorí – Egypt.
V tomto kontexte nie je prekvapujúce, že sa medzi členmi Vojenskej rady, medzi ktorými zasadal aj Churchill, odohrávali na prelome decembra 1914 a januára 1915 intenzívne diskusie o možných alternatívnych útokoch na Ústredné mocnosti.
Ku všetkým malo dôjsť inde ako na západnom fronte a malo ich podľa možnosti uskutočniť prevažne námorníctvo a len minimum jednotiek pozemného vojska. Každý z plánovaných útokov mal zároveň prispieť k zlepšeniu vojenskej situácie Ruska a ohrozeného Srbska.
Winston Churchill ako prvý lord admirality, čiže minister námorníctva na portréte zo začiatku prvej svetovej vojny. (zdroj: Wikimedia.org)Napríklad 5. januára 1915 odzneli podľa ministerského predsedu Herberta H. Asquitha na zasadaní Vojenskej rady štyri hlavné návrhy. Rokovalo sa o možnosti vylodenia: 1. na pobreží Baltského mora (útok priamo na Berlín), 2. v gréckom prístave Solún, poprípade na jadranskom pobreží Dalmácie, 3. na Gallipoli a 4. v prístavoch Smyrna alebo Efez na egejskom pobreží Malej Ázie.
Návrh na útok v prielive Dardanely vtedy predložil poľný maršal Horatio H. Kitchener.
Churchill na tom istom zasadnutí predložil návrh na výsadok na baltskom pobreží, ktorý navyše dlhodobo (ešte z čias pred vypuknutím konfliktu) výrazne preferoval aj samotný najvyšší veliteľ námorníctva admirál John Fisher.
Genéza útoku na Dardanely
Myšlienka útoku britských lodí na Dardanely a Konštantínopol nebola nová, lebo existovala už pred začiatkom roka 1915. Churchill nebol jej autorom a sám sa o nej dozvedel najneskôr 26. augusta 1914. V liste Churchillovi sa o útoku na úžiny zmienil kontraadmirál Arthur Limpus, pôsobiaci v Konštantínopole ako náčelník britskej námornej misie.
Hrozba britského námorného útoku na Dardanely a pozemného útoku gréckej armády v Trákii mala podľa jeho názoru zabrániť Turkom, aby sa spojili s Nemeckom.
Plán sa nepodarilo uskutočniť, pretože Osmanská ríša nakoniec predsa len vstúpila do vojny na strane Ústredných mocností a Grécko, ktorého vojenskú pomoc by Briti v tej chvíli nevyhnutne potrebovali (keďže v Stredomorí zatiaľ nemali žiadne vojenské jednotky), nemienilo porušiť svoju neutralitu.
Turecké jednotky odrážajú útok Britov, ktorí sa pokúsili vylodiť na polostrove Gallipoli. (zdroj: Wikimedia.org)Churchill, ktorý chcel Turkov aspoň nejakým spôsobom „potrestať“, sa 1. novembra 1914 rozhodol so súhlasom admirála Fishera nariadiť aspoň delostrelecký prepad pevností pri vstupe do Dardanelskej úžiny loďami Stredomorskej flotily z Alexandrie pod velením viceadmirála Sackvilla H. Cardena.
Uskutočnil sa 3. novembra za asistencie dvoch lodí francúzskej stredomorskej eskadry. Výmena sálv s tureckými delostrelcami trvala asi 11 minút. Spojenci tento prepad vnímali ako úspech, keďže jeden z granátov zasiahol muničný sklad v pevnosti Seddülbahir a následná mohutná explózia roztrhala pevnosť na kusy.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že myšlienka útoku cez Dardanely bola „na stole“ od začiatku konfliktu. Churchillov zvýšený záujem pravdepodobne podnietilo až nečakane úspešné ostreľovanie z 3. novembra 1914.
Sám Churchill totiž neskôr v roku 1916 pred vyšetrovacou komisiou vypovedal: „Zastával som názor, že časy, keď bolo možné preniknúť cez Dardanely, už patrili minulosti (...) Ale táto vojna priniesla mnohé prekvapenia. Boli sme svedkami toho, ako nepreniknuteľné pevnosti vzbudzujúce rešpekt po celej Európe padli len po niekoľkodňovom útoku konvenčných armád, a pritom nebolo nutné ich ani obliehať.“
Britskí vojaci smerujúci v máji 1915 k mysu Helles na polostrove Gallipoli. (zdroj: wikimedia.org/Imperial War Museum Collections/Ernest Brooks)Zdalo sa, že zastarané opevnenia v ústí Dardanel pri dôraznejšom útoku nepredstavujú veľkú prekážku a ich obrancovia rýchlo zložia zbrane. Tento dojem mohla u Churchilla (ale aj ostatných britských civilných a vojenských predstaviteľov) posilniť ďalšia udalosť z 20. decembra 1914. Toho dňa ľahký krížnik HMS Doris priplával k tureckému prístavu Alexandretta (dnes Iskenderun), kde vylodil výsadok s cieľom zničiť miestnu železničnú stanicu.
Tureckí vojaci námorníkom nielenže nekládli odpor, ale dokonca im pomáhali umiestniť nálože pod dve lokomotívy a do skladu, ktoré potom nechali vybuchnúť, hoci sa už Briti medzitým vrátili na loď.
Ilúzia vojenskej slabosti Osmanskej ríše zakrátko vyústila do lákavej predstavy, že útok na „chorého muža na Bospore“ by mohol za cenu relatívne malých obetí priniesť neporovnateľne väčšie zisky alebo dokonca vyústiť do víťazstva v celej vojne.
V prípade rýchleho ovládnutia Bosporu a Dardanel by Briti a Francúzi konečne mohli nadviazať priame námorné spojenie s ruskými prístavmi v Čiernom mori a obnoviť zásobovanie Ruska zbraňami. Zároveň by bolo možné dovážať ruskú pšenicu a zabezpečiť ňou zásobovanie armád Dohody vo Francúzsku a na iných bojiskách.
Britské jednotky po vylodení na polostrove Helles. Záber vytvoril oficiálny fotograf vojenského námorníctva Wilfred Park z lode SS River Clyde. (zdroj: Wikimedia.org)Navyše ovládnutie oblasti Marmarského mora a hrozba námorného ostreľovania Konštantínopola by mohli spôsobiť revolúciu a zvrhnutie vlády sultána Mehmeda V., čo by Turkov okamžite vyradilo z vojny. Ak by aj Turci odmietali kapitulovať, museli by sa sultán a jeho vojenskí velitelia stiahnuť do vnútrozemia Malej Ázie, čo by im nesmierne skomplikovalo vedenie vojny. Navyše vyradenie Osmanskej ríše z vojny by mohlo pozitívne motivovať ostatné (zatiaľ neutrálne) balkánske štáty, aby vstúpili do vojny na strane Dohody.
Britom išlo hlavne o Grécko a Bulharsko. Ich vstup do vojny na strane Dohody by totiž odvrátil hrozbu vojenského kolapsu Srbska a zároveň by otvoril spojeneckým armádam možnosť útoku proti prúdu Dunaja do srdca Rakúsko-Uhorska. Po páde svojich hlavných spojencov by Nemecko veľmi rýchlo stratilo možnosť účinného vedenia vojny a vojna by skončila rozhodným víťazstvom Dohody.
Kľúčová otázka
Nesmierne dôležitou sa v danej chvíli stala odpoveď na otázku, či je lodné delostrelectvo schopné zničiť turecké pevnosti chrániace vstup do Dardanel. Riešenie celej situácie komplikovala skutočnosť, že na útok nemohli Briti nasadiť tie najlepšie lode, t. j. 20 moderných bitevných lodí (dreadnoughtov) s mohutnou delostreleckou výzbrojou sústredených vo Veľkej flotile na základni Scapa Flow na Orknejách.
Veľká flotila bola totiž nevyhnutne potrebná na udržanie strategickej námornej blokády Nemecka v Severnom mori a eventuálnu rozhodujúcu bitku proti bitevným lodiam nemeckého cisárskeho námorníctva (nakoniec sa odohrala až na prelome mája a júna 1916). Jej veliteľ admirál John Jellicoe nebol preto ochotný uvoľniť ani jednu z nich.
Minister vojny poľný maršal Horatio Herbert Kitchener (v tmavej uniforme) v zátoke Anzac, pomenovanej podľa skratky armádneho zboru Austrálie a Nového Zélandu (ANZAC), v sprievode veliteľa tohto zboru generálporučíka Williama Birdwooda. (zdroj: Wikipedia.org)Na uskutočnenie útoku v Stredomorí mohli byť využité iba staré radové bitevné lode. Churchill, samozrejme, nemal znalosti na posúdenie tejto otázky, a preto sa 3. januára 1915 priamo telegraficky spojil s viceadmirálom Cardenom, ktorý práve týmto typom plavidiel mesiac predtým úspešne ostreľoval pevnosti na Dardanelách. Viceadmirálova odpoveď dorazila do Londýna o dva dni.
Bola pomerne vyhýbavá, ale Carden v jej závere pripúšťal, že v prípade dlhšej operácie s väčším počtom lodí by bolo možné pevnosti postupne vyradiť z boja a Dardanelami preniknúť, a to aj bez účasti akýchkoľvek pozemných jednotiek.
Zdá sa, že Churchilla neurčitá Cardenova odpoveď príliš nenadchla, lebo na vyššie zmieňovanom zasadnutí Vojenskej rady predniesol návrh na vylodenie na nemeckom pobreží Baltu.
Po ukončení zasadnutia sa však ešte v ten večer stretol so svojím pobočníkom viceadmirálom Henrym Oliverom a s admirálom Henry B. Jacksonom, ktorí Cardenovo stanovisko potvrdili.
Keďže aj 3. januára sa v prospech prieniku Dardanelami vyjadril aj samotný admirál Fisher a na zasadnutí ho znovu navrhoval aj člen Vojnovej rady maršal Kitchener, Churchill 6. januára 1915 zaslal Cardenovi novú depešu, jasne poukazujúcu na jeho pretrvávajúce pochybnosti: „Prosím, telegrafujte detailnejšie, čo by sa podľa Vášho názoru mohlo vykonať v priebehu predĺženej operácie, aké sily by boli potrebné a ako by ste ich hodlali využiť.“
Bodom definitívneho obratu v Churchillových postojoch v prospech útoku na Dardanely sa nakoniec stala ďalšia odpoveď viceadmirála Cardena, ktorá do Londýna dorazila telegraficky 11. januára 1915. V nej veliteľ Stredomorskej eskadry tvrdil, že útok na Dardanely je možné uskutočniť čisto námornými silami.
Jeho priebeh rozdelil na štyri fázy, ktoré následne detailne opísal. Nakoniec zaslal zoznam lodí, ktoré budú podľa neho na uskutočnenie operácie potrebné. V ňom figurovali štyri bitevné radové lode, dva bitevné krížniky a 12 torpédoborcov.
Churchillovi poradcovia Oliver a Jackson boli plánom nadšení a ani admirál Fisher nebol proti. Námorníctvo preto rýchlo uvoľnilo potrebné lode, a dokonca k Dardanelám nakoniec odvelilo nie štyri, ale až 12 bitevných radových lodí (hoci posledné dve z nich na miesto určenia dorazili až 18. marca 1915, keď sa už čisto námorná časť útoku pomaly končila).
Zatiaľ čo pre Churchilla bola gallipolská operácia fiaskom, mladý turecký podplukovník Mustafa Kemal (na snímke vľavo), neskôr známy ako Atatürk, sa práve vďaka nej stal slávnym. (zdroj: Wikimedia.org)Admirál Fisher v ten istý deň iniciatívne navrhol, aby bola k Dardanelám vyslaná aj nová bitevná loď HMS Queen Elisabeth vyzbrojená ôsmimi delami kalibru 381 mm (tzv. superdreadnought), ktorá práve prechádzala testami na mori a čakali ju skúšky palubného delostrelectva.
Podľa jeho vyjadrenia mohli jej cvičné salvy namiesto neužitočného triafania terčov v mori zasahovať turecké pevnosti na Dardanelách. Plán čisto námorného útoku na Dardanely načrtnutý Cardenom tak získal širšiu podporu a pevnejšie obrysy.
Fisherov obrat o 180 stupňov
Na druhý deň večer Vojenská rada vrátane Asquitha, Kitchenera a Davida Lloyda Georgea (vtedy ministra dozerajúceho na produkciu munície) plán bez námietok schválila, pričom Kitchener dodal, že ak nebude ostreľovanie pevností účinné, stále ho možno zastaviť bez vážnych následkov pre britské vojnové úsilie.
O štyri dni neskôr Churchill zaslal list francúzskemu námornému pridelencovi grófovi Jeanovi de Saint-Seine, či by sa francúzska stredomorská eskadra nechcela k útoku pridať. Francúzi okamžite súhlasili a do oblasti vyslali štyri radové bitevné lode s ďalšími plavidlami.
Veliteľ britského vojenského námorníctva admirál John Fisher najprv operáciu v Dardanelách podporoval, ale neskôr obrátil a už schválený plán začal spochybňovať. (zdroj: wikimedia.org/National Portrait Gallery/Hubert von Herkomer)Viceadmirál Oliver dostal pokyn rozpracovať podrobný plán útoku. Napriek dosiahnutej zhode Fisher začal nečakane už odsúhlasený plán operácie kritizovať a spochybňovať.
Jeho názorový obrat o 180 stupňov dokonca došiel tak ďaleko, že 28. januára 1915 ráno, t. j. pred zasadaním Vojenskej rady plánovaným na poludnie, kde mal byť útok na Dardanely definitívne schválený, ponúkol Churchillovi listom svoju rezignáciu. Asquith preto urýchlene pozval Churchilla a Fishera, aby vzniknutú situáciu urovnal a Fisherove pochybnosti rozptýlil.
O dvanástej sa začínalo zasadanie Vojenskej rady, na ktoré Fisher aj napriek 45 minút trvajúcej debate odmietal ísť a dokonca sa pokúsil opustiť budovu. V tejto dramatickej chvíli Fishera zastavil maršal Kitchener a dal mu jasne najavo, že je z prítomných členov Vojenskej rady jediný, kto s plánom schváleným Asquithom nesúhlasí.
Od tejto chvíle dostal plán útoku na Dardanely konečne zelenú. V nasledujúcich dňoch sa ešte Vojenská rada zaoberala otázkou, či by predsa len čisto námorný útok nemalo podporiť aspoň 115-tisíc mužov pozemných jednotiek. Ich úlohou by bolo obsadenie pevností a neskôr ovládnutie Konštantínopola, pretože väčšina členov Vojenskej rady si uvedomovala, že to v prípade úspechu námornej operácie bude nevyhnutné.
Dňa 19. februára 1915, keď sa začala prvá fáza námorného útoku na Dardanely, však tento logický návrh pochoval sám maršal Kitchener, ktorý v dôsledku pretrvávajúceho nedostatku bojaschopných záloh kategoricky odmietol uvoľniť pre potreby operácie viac než 50-tisíc mužov. Útok na Gallipoli sa tak nakoniec predsa len začal ako čisto námorná operácia.
Obetný baránok
Je zrejmé, že Winston Churchill nebol ani jediný a ani hlavný iniciátor tohto ťaženia (jeho zástancom sa stal až 11. januára 1915), a preto si nezaslúžil, aby sa neskôr po neúspechu stal jediným členom britskej vlády a Vojenskej rady, ktorý musel niesť plnú politickú zodpovednosť. Vojenská rada totiž rozhodovala vždy ako kolektívny orgán a 28. januára 1915 s plánom nesúhlasil jedine admirál Fisher.
Ale aj on sa následne nechal presvedčiť a nakoniec svoju rezignáciu stiahol. Takisto je zjavné, že počas diskusií o reálnosti úspechu tejto operácie sa Churchill snažil získať mienku rôznych dôstojníkov námorníctva, hlavne čo sa týkalo účinnosti delostreleckej paľby z lodí na fortifikácie na pevnine.
Sám v tejto oblasti nemal žiadne skúsenosti a musel sa spoliehať na názor odborníkov. Rozhodol sa dôverovať veliteľovi na mori – viceadmirálovi Cardenovi, ktorý pevnosti v Dardanelách ostreľoval 3. novembra 1914.
Útok austrálskych jednotiek na turecké zákopy krátko pred evakuáciou v zátoke Anzac. (zdroj: wikimedia.org/U. S. National Archives and Records Administration )Vyčíta sa mu, že sa neobrátil na najväčšieho odborníka na delostreleckú paľbu – konkrétne admirála Percyho Scotta –, prípadne že neoslovil svojich podriadených na ministerstve námorníctva, t. j. druhého a tretieho lorda admirality. Avšak ani samotná Dardanelská komisia v roku 1916 Churchillovi v tomto smere nič vážne nevyčítala.
Podobne aj obvinenie, že Churchill nezabezpečil potrebné pozemné jednotky na jej uskutočnenie hneď na začiatku, je absurdné, pretože tie odmietol uvoľniť Kitchener.
Zdá sa, že Churchill nakoniec musel zo svojho postu v máji 1915 odísť nie preto, že bol hlavným vinníkom najväčšieho debaklu britského námorníctva v dejinách, ale preto, že mnohí jeho súčasníci ho jednoducho neznášali. Často totiž pomerne flagrantným spôsobom prekračoval svoje kompetencie.
Ako prvý lord admirality (čiže čisto politický funkcionár) často bez vedomia admirála Fishera (t. j. vojenského veliteľa námorníctva) telegraficky kontaktoval veliteľov jednotlivých flotíl, eskadier a lodí na mori a dokonca sa snažil riadiť ich bojovú činnosť, čo bolo neprípustné.
Napriek tomu však Churchill s najväčšou pravdepodobnosťou padol za obeť skutočnosti, že v roku 1904 vystúpil z radov konzervatívcov a stal sa členom Liberálnej strany.
Vyčerpaní írski vojaci v zákope na polostrove Gallipoli na jeseň 1915. (zdroj: wikimedia.org/Ernest Brooks)Jeho bývalí stranícki kolegovia mu totiž túto „zradu“ nikdy nezabudli. Keď sa práve na jar 1915 Asquithova vláda dostala do problémov pre kontroverzné vedenie vojny a v duchu obnovenia národnej jednoty musela kooptovať do ministerských kresiel aj členov Konzervatívnej strany, konzervatívci si vynútili Churchillov odchod ako cenu za svoju spoluprácu.
Obvinenie z debaklu na Gallipoli tak bolo vlastne iba zásterkou, ktorá sa nakoniec ujala vďaka tomu, že sám Churchill sa v čase vojny nemohol verejne obhajovať a materiály z vyšetrovania Dardanelskej komisie dokazujúce jeho nevinu ostali (až na malé výnimky) utajené.
Mgr. Marek Meško, M. A. PhD. – vyštudoval odbor archeológia – história na FiF UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave univerzity v Hradci Králové, kde prednáša hlavne stredoveké dejiny Európy. Zaoberá sa tiež byzantskými a vojenskými dejinami od staroveku až po 20. storočie.
