Britský kolonializmus nepriniesol len ekonomicko-mocenské podmanenie si mnohých krajín sveta, útlak a dehumanizáciu podmanených, ale aj množstvo otázok, ktoré trápia svet dodnes. Predstavovať si pôsobenie britského impéria len cez prizmu binárnych opozícií však rozhodne nepomáha hľadaniu odpovedí, ani spoznávaniu jeho ľudsky komplikovanej histórie. Parafrázujúc slová oxfordského historika Alexandra Morrisona, takýto prístup ukazuje, že je rovnako márne obviňovať imperiálnu nadvládu tak, ako aj racionalizovať jej výhody a nevýhody.
Zjednodušený pohľad na zložité skutočnosti totiž nedokáže zohľadniť neraz komplikované detaily ľudských osudov alebo procesov prebiehajúcich v spoločnosti a v konečnom dôsledku z ľudí z mäsa a kostí, s chybami, prednosťami i osobným vývojom vytvára nástroje ideologického aktivizmu. Winston Churchill bol tiež jedným z takýchto ľudí.
Aj keď si našinec Churchilla spája predovšetkým s druhou svetovou vojnou, jeho život a politické pôsobenie sa odohrali v čase najväčšieho rozmachu impéria. Zároveň sa stal aj svedkom jeho postupného zániku.
Mahátmá Gándhí vystupuje z vozidla pred zvedavým davom vo východnom Londýne 22. septembra roku 1931, aby sa ako líder Indického národného kongresu zúčastnil na konferencii za okrúhlym stolom o konštitučných reformách v Indii. (zdroj: Wikimedia.org)Strata Indie, perly britských kolónií, preto pre neho predstavovala omnoho hlbší problém, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Kolonializmus v Churchillovej dobe zďaleka nebol kapitolou v učebnici dejepisu alebo predmetom kritiky postkoloniálnych teoretikov spoločenských vzťahov.
Britský veľvyslanec: Churchill pochopil, že agresorov ústupky nezastavia Čítajte Naopak, predstavoval intenzívne prežívanú skutočnosť, stelesnenie dedičstva britského génia spravovať veci verejné vo všetkých ich 99 odtieňoch tak, aby metropolitná krajina nebola len najmocnejšou svetovou mocnosťou, ale aj inšpiráciou a ideálom pre všetkých, ktorí sa dobrovoľne i nedobrovoľne podieľali na jej úspechoch. Ako napísal indický básnik Michael Madhusudhan Datta už v roku 1843 pred odchodom na štúdium v Anglicku:
Kde človek žije svoje skutočné šťastie
a príroda zdá sa nádherne sladká,
za tými krásnymi krajmi netrpezlivo vzdychám,
tam ma nechajte žiť, tam ma nechajte zomrieť.
Alegorická mapa britského impéria z roku 1886. Jeho postupná expanzia pokračovala výrazným tempom aj v ďalších rokoch. (zdroj: Flickr.com )Rodinné skúsenosti s Indiou
Aj keď Madhusudan neskôr vytriezvel z romantizovania Anglicka a vrátil sa do vlasti, Churchill bol predsa len v úplne odlišnej pozícii. Jeho otec Randolph, ktorý sa osobne zoznámil s Indiou počas svojho šesťtýždňového pobytu na prelome rokov 1884 a 1885, patril k popredným britským aristokratom a od júna 1885 do januára 1886 slúžil impériu ako minister pre Indiu (Secretary of State for India). Významne tiež prispel k pripojeniu Barmy k ríši.
Mladý Winston teda nepochybne mal od koho čerpať skúsenosti s imperiálnou politikou aj ideály britského koloniálneho projektu. Aristokratický pôvod i ekonomické možnosti rodiny mu umožnili štúdium na prestížnych britských školách vrátane slávneho Harrowu, kde študoval aj jeho budúci politický rival a prvý premiér slobodnej Indie Džaváharlál Néhrú.
Churchillov vzťah k Indii sa budoval aj cez pôsobenie jeho otca Randolpha (na maľbe Edwina Arthura Warda), ktorý bol sedem mesiacov, od júna 1885 do januára 1886, ministrom pre Indiu. (zdroj: Wikimedia.org)Churchill sa priamo zoznámil s Indiou vďaka službe v armáde. Krajinu navštívil ako dôstojník kavalérie kráľovniných husárov a strávil v nej dvadsaťdva mesiacov v rokoch 1896 – 1899, čo bol aj jeho najdlhší pobyt mimo vlasti. Svoju odvahu preukázal najmä v bojoch v údolí Swat na afganskej hranici.
Winstonov indický pobyt však nepodnietil žiaden bližší vzťah ku krajine, keďže sa pohyboval výlučne medzi vojakmi, ba ako uvádza historik Kishan Rana, neobľuboval ani Britov, ktorí strávili v Indii dlhý čas. Jedinými Indmi, ku ktorým si našiel cestu, boli mladí aristokrati, s ktorými hrával pólo.
Indii a jej problémom preto Churchill rozumel viac vďaka kvalitnému vzdelaniu ako osobnou zainteresovanosťou.
Knižnice prestížnych britských škôl už v tej dobe obsahovali nepreberné množstvo titulov orientalistickej literatúry, ba čo viac, robiť kariéru na najvyšších miestach impéria predpokladalo znalosť indickej problematiky. Inak sa v aristokratických kruhoch dalo pohybovať len obťažne.
Dve Indie
Aristokratický pôvod preto pevne predurčoval Churchillove možnosti, politický rast a konzervatívnu orientáciu. V dobe indického boja za nezávislosť zohrala dôležitú rolu aj indická aristokracia. V tom čase v skutočnosti jestvovali dve Indie.
Britská, podliehajúca priamo vláde miestokráľa delegovaného Londýnom, ktorý vládol prostredníctvom tzv. Úradu Indie (India Office), čiže ministerstva pre Indiu, a India tzv. kniežacích štátov, ktoré si Briti zaviazali zmluvami a kontrolovali ich s pomocou politických agentov, alebo rezidentov, pôsobiacich priamo na kniežacích dvoroch.
Obzvlášť pohŕdavo sa Winston Churchill vyjadroval na adresu vodcu indického hnutia za nezávislosť Mahátmu Gándhího, ktorého okrem iného označil za nahého fakíra. (zdroj: Wikimedia/Library of Congress)Vyše šesťsto kniežacích štátov zaberalo približne dve pätiny územia a zahŕňalo tretinu populácie Indie. Líšili sa rozlohou: od miniatúrnych až po obrovské územia porovnateľné s Anglickom, či Francúzskom ako napríklad Kašmír alebo Haidarábád.
V oblasti vonkajšej politiky, celoindickej ekonomiky a obrany kniežacie štáty autonómiu nepožívali.
Naopak, vo vzťahu k svojim poddaným, školstvu či zdravotníctvu boli de facto samostatné.
Preto ich hlas pri rodiacich sa myšlienkach o novom politickom usporiadaní vzťahu Británie k svojej najväčšej kolónii mal váhu. Politicky stála výrazná väčšina kniežat na strane impéria a podporovala ho. Konzervatívna komora princov, neraz rozmaznaných štedrou rentou od britskej vlády, bola tak pre Churchilla významným partnerom v jeho predstavách o riešení indickej otázky.
A práve v tejto otázke sa prejavila Churchillova nezmieriteľnosť s rozpadom impéria, toľko kritizovaná indickými, ale aj inými historikmi. Často býva označovaný ako nekompromisný imperialista s rasistickými sklonmi, ktorý slovami Ramachandru Guhu, pevne veril, že India by sa nikdy nemala stať samostatným štátom a Indovia by mali navždy zostať pod britským jarmom.
Situácia však bola zložitejšia. Politické kruhy Indov v Britskej Indii sa už od druhej polovice 19. storočia čoraz intenzívnejšie dožadovali zastupiteľských právomocí pri správe krajiny.
Myšlienky vlastnej vlády (svarádž) sa rýchlo šírili, vznikali politické strany a reforma správy kolónie z dielne miestokráľa lorda Chelmsforda a ministra pre Indiu Edwina Montagua ponúkla zákonom o vláde v Indii z roku 1919 domácim väčší podiel na moci.
Postupne, od počiatku 20. rokov, sa začala debata o novom usporiadaní britsko-indických politických vzťahov, ktorá priniesla myšlienku získať pre Indiu status domínia, teda de facto samostatného štátu v rámci Britského spoločenstva národov.
Churchillove predstavy o Indii
Churchill nesúhlasil s takouto perspektívou a otvorene ju kritizoval. V jeho poňatí by India mala byť Britom vďačná. „Máte tu takmer tristopäťdesiat miliónov ľudí pozdvihnutých na úroveň civilizácie, mieru, poriadku, hygieny a pokroku, ktoré výrazne presahuje čokoľvek, čo by mohli dosiahnuť sami, alebo čo by boli schopní udržať.
Pre svoj postoj k Indii sa Churchill stal aj terčom humoristického časopisu Punch, tak ako na tejto karikatúre z roku 1933. (zdroj: Topfoto/Profimedia (0362040893))Tento úžasný fakt je spôsobený vedením a autoritou niekoľkých tisícok britských úradníkov zodpovedných parlamentu, ktorí po generácie predsedali rozvoju Indie.“ Zároveň porovnával pestré etnické i náboženské zloženie Indie s Európou a zastával názor, že ťažko možno subkontinentu rozumieť ako jednej krajine, čo bolo v príkrom rozpore so snahami indických politikov o národnú emancipáciu.
India sa podľa Churchilla, ako píše Kishan Rana, skladala zo štyroch segmentov: hinduistov vedených bráhmanmi z Indického národného kongresu, bojovnou rasou muslimov, kniežacích štátov a utláčaných nedotknuteľných.
Na stretnutí Indickej imperiálnej spoločnosti v londýnskej Albert Hall sa v slávnej reči prednesenej v roku 1931 nazvanej Naša povinnosť v Indii Churchill nechal počuť: „Aký pohľad by mohol byť smutnejší ako ten, keď táto mocná krajina oboma rukami a doteraz takmer so všeobecným súhlasom odhadzuje obrovské, stáročiami nazhromaždené dedičstvo?“
Myšlienku postupného rozširovania podielu Indov na správe Indie podriadil vlastnému chápaniu príliš rozdrobenej indickosti, ktorá podľa neho bránila demokratickému usporiadaniu potenciálne samostatnej Indie.
„Samotné slovo federálny označuje foedus alebo zmluvu uzavretú medzi doteraz suverénnymi alebo autonómnymi štátmi. Takto vznikli všetky federácie. V Spojených štátoch amerických, Kanade, Austrálii či v Južnej Afrike. V každom prípade najprv boli vytvorené jednotlivé celky.“
Takáto situácia v Indii v Churchillovom ponímaní nejestvovala. Rozdielne politické ciele Indov, spletitá etnická, sociálna i náboženská štruktúra preto znemožňovali realizáciu myšlienky samostatného indického domínia. „Kniežatá, Európania, muslimovia, utláčané vrstvy, Angloindovia – nikto z nich nevie, čo má robiť, ani kam sa obrátiť, keď ich Veľká Británia zjavne opúšťa. Čudujete sa, že sa v zúfalstve snažia dohodnúť na možných podmienkach s triumfujúcou bráhmanskou oligarchiou?“
Aj keď ťažko nevidieť v týchto slovách idey postulované koloniálnou orientalistickou vedou, nové usporiadanie vzťahu Británie s Indiou bolo problémom, o ktorom Churchill veľmi dobre vedel. Tvrdil, že „keby sme si umyli ruky od všetkej zodpovednosti a zbavili sa všetkých právomocí, ako si to želajú naši sentimentalisti, rýchlo by vypukli kruté občianske vojny medzi muslimami a hinduistami. Nikto, kto pozná Indiu, to nespochybní.“
Maľba na múre pripomínajúca masaker v Amritsare v roku 1919, kde britská armáda povraždila stovky bezbranných účastníkov demonštrácie. (zdroj: wikimedia.org/autor: Adam Jones (CC BY-SA 2.0))Je potrebné dodať, že Churchill pomerne dobre predikoval problémy, ktorým po odchode Britov čelila slobodná India. Zabudol už len zohľadniť britskú rolu v dobovom procese odcudzovania sa stúpencov dvoch majoritných indických náboženstiev.
Vďaka eskalácii sporov medzi hinduistami a muslimami sa v roku získania nezávislosti (1947) rozdelila na dve domíniá: Indiu a Pakistan. Tie sa dodnes sporia o územie bývalého kniežacieho štátu Kašmír, kde prevažujú muslimovia, a snažia sa vyrovnať s dedičstvom koloniálnej hry záujmov a hľadania spojencov pre imperiálne ciele.
Britská politika postupnej implementácie zastupiteľského systému správy štátu bola nepochybne prekážkou v procese indickej emancipácie, ktorú Churchill tak vehementne odmietal.
Okrem toho bola aj klasickou koloniálnou stratégiou popierajúcou schopnosť Indov rozhodovať sa samostatne. Navyše zdôrazňovanie rozdielov medzi hinduistami a muslimami, bez ohľadu na fakt, že stáročia boli obyvateľmi Indie, predstavovalo premyslené využitie klasického rímskeho „rozdeľuj a panuj“.
Aj dodnes sa v Indii vraví, že hinduisti s muslimami sú bratia a krajinu rozdelili Briti. Indovia vedení Gándhího výnimočnou politickou stratégiou nenásilného odporu preto odmietali čakať, kým v metropole uznajú, že si svoju krajinu dokážu spravovať sami. Aj keď si uvedomovali problémy, ktoré prinesie rozviazanie vzťahu s Britániou.
Churchillove urážky a čo Indom priniesli Briti
Mnohí historici vyčítajú Churchillovi otvorenú aroganciu a nedostatok empatie. Bol nekompromisným rétorom, často až na hranici znesiteľnosti. Známym je jeho ironický výrok o Gándhím, ktorého by mal podľa neho udupať slon riadený miestokráľom pred bránami Dillí.
Nehovoriac o tom, že Gándhího posmešne nazval nahým fakírom. Takéto vtipy v časoch, keď zo vzájomného politického vzťahu výrazne profitovali len Briti, indickí politici trávili viac času vo väzení ako v práci a bežní Indovia prežívali na hranici dôstojnosti, však rozhodne neboli dobrou rétorickou voľbou.
Na jednej strane nemožno Britom uprieť snahu o kvalitatívne odlišný a modernejší spôsob spravovania štátu-kolónie, než na aký boli Indovia zvyknutí v minulosti.
Umožnil im spoznať samých seba inak, získať rozdielny typ vzdelania či bohatším participovať na koloniálnej ekonomike, z ktorej výnosov sa rodili aj investície do indickej infraštruktúry.
Hladomor v Bengálsku v roku 1943 spôsobilo aj to, že Churchill uprednostnil zásobovanie vojenských jednotiek pred civilistami. Desivú fotografiu z ulíc Kalkaty uverejnil indický časopis The Statesman 22. augusta 1943. (zdroj: Wikimedia.org)Britská vláda takisto prispela k započatiu sociálnych reforiem, pozdvihnutiu postavenia žien a nebránila politickým aktivitám predstaviteľov tzv. nízkych kást a nedotknuteľných.
Napríklad Rabindranáth Thákur, indický literát a prvý ázijský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, by asi ťažko mohol žiť svoj neuveriteľne plodný, ale aj pomerne ekonomicky nezávislý život bez bohatstva, ktoré jeho predkovia nadobudli vďaka obchodnej spolupráci s Britmi.
Na druhej strane indická ekonomika stagnovala a podľa historika Alexandra Morrisona vykazovala veľmi neuspokojivý a premenlivý rast (od 0,38 percenta ročne v období 1820 –1870 s vrcholom 0,97 percenta v období 1870 – 1913 a prepadom na 0,23 percenta medzi rokmi 1913 and 1950).
Imperiálne využívanie hospodárskych zdrojov pre vlastné ciele tak uvrhlo mnohých do biedy a otázka kvality britskej vlády vznesená indickou politickou opozíciou rozhodne bola namieste.
K spokojnosti nepridali ani reštriktívne opatrenia voči opozícii neraz s pomocou polície a armády. Masaker v Amritsare v roku 1919, kde armáda povraždila stovky bezbranných účastníkov protestného zhromaždenia vrátane žien a detí je dodnes biľagom imperiálnej politiky Británie.
Darmo ho Churchill verejne odsúdil, keď nedokázal pochopiť, že Indovia – ak veril v demokraciu – mali tiež demokratické právo zvoliť si svoju vlastnú cestu bez ohľadu na vznešené ideály správy štátu britskou korunou.
Vo svete oslavovaný, v Indii spochybňovaný
Druhá svetová vojna azda najviac pošramotila Churchillovu povesť v Indii. Ako premiér krajiny vo vojnovom stave mal nepochybne veľkú zodpovednosť, ktorej sa zhostil spôsobom dodnes oslavovaným v celom západnom svete.
Lenže nielen západný svet potreboval v časoch vojny veľké osobnosti. Aj napriek tomu, že Churchill dokázal oceniť Néhrúovu kritiku západnej politiky ustupovania hitlerovskému Nemecku, trval na svojom imperiálnom sne a príslovečne sa vyjadril, že sa nestal „kráľovým prvým ministrom preto, aby zničil britské impérium“.
Rokovania o domíniu boli počas vojny pozastavené. Dvojtvárnosť ideálov slobody a demokracie, akú neraz pozorujeme aj v postkoloniálnom svete, preto čelní predstavitelia indického hnutia za nezávislosť rázne odmietli.
Gándhí v roku 1942 svojim vyhlásením „Opusťte Indiu“ inicioval hnutie, ktoré získalo masívnu verejnú i politickú podporu, ale jeho výsledkom bolo zatýkanie a dlhodobé väznenie predstaviteľov Kongresu. Naopak, snahy Muslimskej ligy, strany zastupujúcej záujmy indických muslimov, našli v Churchillovi svojho priaznivca.
Miestokráľ lord Chelmsford a minister pre Indiu Edwin Montagu (na fotografii) ponúkli zákonom o vláde v Indii z roku 1919 domácim väčší podiel na moci. (zdroj: Wikimedia/Library of Congress a Wikimedia/National Library of Israel/CC BY-SA 3.0)A do toho prišiel hladomor v Bengálsku eskalovaný Churchillovou preferenciou šetrenia potravinových zásob pre armádu. Jeho rozhodnutie bolo pragmatickou racionalizáciou situácie, keď sa japonská armáda pomaly z východu blížila k hraniciam indickej kolónie.
Výsledok však bol hrôzostrašný aj napriek varovaniam od britských úradníkov pôsobiacich v kolónii. Počet obetí hladomoru sa dnes odhaduje asi na tri milióny.
Myšlienky a skutky veľkých politikov sa neraz premenia na mýty, ktoré deformujú historickú realitu, ako ju poznáme z rôznych prameňov. Aj Gándhí alebo Néhrú sú opradení mýtmi a súčasná politická reprezentácie Indie sa ich opäť raz snaží reinterpretovať v rámci svojej neonacionalistickej politiky.
Churchill bol nepochybne muž svojej doby kritizovaný za svoju tvrdohlavosť aj tvrdosť súčasníkmi, oponentmi aj priaznivcami. V akomkoľvek hodnotení jeho politického pôsobenia teda rozhoduje zvolená perspektíva. Indické sklamanie z ponúknutých výhod britskej vlády je preto pochopiteľné.
Nakoniec aj sám Churchill v roku 1949 po rozhodnutí Indie stať sa slobodnou súčasťou Britského spoločenstva národov pri stretnutí s premiérom Néhrúom so svojou typickou priamočiarosťou konštatoval: „Pane, veľmi som vám ublížil. Ste ako márnotratný syn, ktorý sa vrátil do lona rodiny.“
Doc. Dušan Deák, PhD. – študoval odbor história – filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvoval na University of Pune v Indii. Habilitoval sa v odbore orientálne jazyky a literatúry na Univerzite Komenského v Bratislave. V súčasnosti pracuje na Katedre porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. S Annou Rácovou redakčne upravil Indický denník Viery
Lubošinskej, s Gabrielom Pirickým a s Martinom Slobodníkom zostavil kolektívnu monografiu Súčasné podoby súfizmu od Balkánu po Čínu. Vydal vedeckú monografiu Indickí svätci medzi minulosťou a prítomnosťou: Hľadanie hinduistov a muslimov v Južnej Ázii a učebné texty k štúdiu kultúr Ázie: Ázia – tradícia a kultúra (2011). S Danielom Jasperom zostavil kolektívnu monografiu Rethinking Western India: The Changing Contexts of Culture, Society, and Religion. Publikoval množstvo odborných štúdií doma a v zahraničí. Absolvoval viaceré zahraničné stáže (Leiden, Wassenaar, Warwick, Pune, Aurangabad). Je členom redakčnej rady časopisov Deccan Studies a Slovak Ethnology. Je aj členom Maharashtra Studies Group.
