Druhá polovica roku 1942 priniesla v rámci priebehu druhej svetovej vojny viditeľný obrat v prospech Spojencov a s ním vznikla potreba stanovenia ďalších krokov, ktoré by viedli k definitívnej porážke štátov Osi.
V rámci Veľkej trojky (USA, Veľká Británia, Sovietsky zväz) mala najväčšiu prioritu porážka nacistického Nemecka, a práve za týmto účelom bolo zorganizované stretnutie Winstona Churchilla a Franklina D. Roosevelta v Casablance v januári 1943. Výsledkom bola dohoda o realizácii vylodenia v severozápadnej Európe najneskôr začiatkom mája 1944.
Hneď po rokovaniach sa tohto zámeru ujali spojeneckí plánovači pod velením britského generála sira Fredericka Morgana, ktorý bol zároveň vymenovaný za prvého náčelníka štábu spojeneckých síl (COSSAC – Chief of Staff to the Supreme Allied Commander) v Británii. Najprv bolo nutné vybrať miesto vylodenia v západnej Európe. Plánovači pri tom museli brať do úvahy niekoľko limitujúcich faktorov.
Súčasný pohľad na pláž Omaha, kde sa 6. júna odohrali najťažšie boje počas vylodenia Spojencov v Normandii (zdroj: Adobe Stock)Najdôležitejším z nich bol operačný dolet britských stíhačiek Supermarine Spitfire a Hawker Hurricane. Preto bolo možné uskutočniť vylodenie iba na úseku francúzskeho atlantického pobrežia tiahnuceho sa od polostrova Cotentin na západe až po Pas-de-Calais na východe. Následne bolo treba vytypovať vhodné úseky pobrežia na vylodenie veľkého množstva mužov, bojovej techniky a zásob. Po dôkladnom zvážení sa okruh možností zúžil iba na dva. Prvou bola už spomínaná oblasť Pas-de-Calais, druhú predstavovalo pobrežie Normandie.
Keďže Pas-de-Calais ponúkalo najkratšiu trasu cez najužšie miesto Lamanšského prielivu, a z tohto dôvodu sa tam dala očakávať najodolnejšia obrana nepriateľa, plánovači zvolili Normandiu.
Keďže Normandia mala tú nevýhodu, že sa tam nenachádzali žiadne veľké prístavy, bolo treba do vznikajúcich plánov zahrnúť stavbu, prepravu a umiestnenie umelých prístavných kapacít (neskoršie prístavy Mulberry). Aby nebola príliš navyšovaná logistická náročnosť celej operácie, bolo rozhodnuté, že vylodenie uskutočnia tri pešie divízie (a dve výsadkové brigády na zaistenie krídiel predmostia). Takto pripravený rámcový plán dostal v máji 1943 pomenovanie Overlord.
Strojcovia vylodenia - vrchné veliteľstvo spojeneckých expedičných síl na svojom zasadaní 1. februára 1944. Zľava doprava: veliteľ americkej 1. armády Omar N. Bradley, vrchný veliteľ Spojeneckých námorných expedičných síl Bertram Ramsay, maršál britskej Royal Air Force Arthur William Tedder, vrchný veliteľ spojeneckých síl generál Dwight D. Eisenhower, veliteľ spojeneckých výsadkových síl poľný maršal Bernard L. Montgomery, veliteľ Spojeneckého expedičného letectva Trafford Leigh-Mallory a náčelník štábu vrchného veliteľa západných spojencov Walter Bedell Smith. (zdroj: wikimedia.org)Overlord nadobúda definitívne kontúry
Keďže v tejto fáze vojny sa silnejším zo západných spojencov stávali Spojené štáty americké, bolo zjavné, že funkcia vrchného veliteľa spojeneckých expedičných síl (SHAEF – Supreme Headquarters Allied Expeditionary Force) musí byť zverená Američanovi.
Roosevelt najprv na toto miesto navrhoval náčelníka generálneho štábu amerických ozbrojených síl generála Georgea C. Marshalla, ale keďže by jeho menovanie mohlo byť vnímané ako istý druh degradácie, nakoniec bol do tejto funkcie v decembri 1943 vymenovaný generál Dwight D. Eisenhower, ktorý už predtým úspešne velil vylodeniu amerických síl v severnej Afrike a následne aj na Sicílii a v Taliansku.
Za veliteľa všetkých výsadkových síl bol 2. januára 1944 vymenovaný poľný maršal Bernard L. Montgomery, ktorý okamžite pricestoval zo Stredomoria do Londýna a začal so štúdiom už hotových plánov operácie Overlord.
Americké tanky Sherman a ďalšia ťažká vojenská technika počas nakladania na transportné lode krátko pred spustením operácie Overlord (zdroj: pircyl.com/Imperial War Museum)Už 21. januára 1944 Mongomery navrhol rozšíriť invázne sily na päť divízií (dve americké, dve britské a jednu kanadskú) a takisto zväčšenie výsadkových síl určených na zaistenie krídiel predmostia na tri výsadkové divízie (dve americké na západe a jednu britskú na východe).
Takisto malo dôjsť k čo najrýchlejšiemu posilneniu vyloďovaných jednotiek tankami, prednostne obojživelnými obrnencami (typu Sherman DD), aby sa invázne jednotky s ich podporou prebojovali čo najskôr z pláží do vnútrozemia. To však významne zvýšilo počet vyloďovacích plavidiel, potrebných na uskutočnenie invázie.
Ibaže americké lodenice smerovali s požehnaním náčelníka amerického námorníctva admirála Ernesta J. Kinga takmer celú produkciu týchto plavidiel do Pacifiku, z dôvodu výsadkových operácií proti Japoncom. Vzhľadom na ich dočasný nedostatok pre inváziu v Európe (plánovala sa ešte aj ďalšia operácia Anvil, t. j. vylodenie Spojencov v Provensalsku) bol napokon termín operácie Overlord odsunutý na začiatok júna 1944. Ten už si Spojenci z politických dôvodov nemohli dovoliť nedodržať, pretože jeho uskutočnenie prisľúbili Churchill a Roosevelt Josipovi V. Stalinovi na konferencii v Teheráne na prelome novembra a decembra 1943.
Na Západe nič nové
Medzitým vládla až do jesene 1943 na nemeckej strane pevná sebadôvera, že západní Spojenci sa o návrat na európsku pôdu nepokúsia. Zakladala sa na presvedčení Adolfa Hitlera, že nemecká armáda uštedrila Spojencom veľkú porážku v auguste 1942 pri Dieppe. Ak by ešte medzi členmi nemeckého vrchného velenia ostávali nejaké pochybnosti, malo ich rozptýliť budovanie línie pobrežných opevnení, tiahnucej sa v dĺžke 2600 km od Nórska na severe až po španielsku hranicu na juhu a známej ako Atlantický val.
Nemecká delostrelecká veža z nemeckého tanku VK 30.01 (H), ktorý sa nedostal do sériovej výroby na pláži Omaha v Normandii. (zdroj: wikimedia.org/National Archives USA )Podľa pôvodných plánov mal byť Atlantický val hotový na jar 1943. Koncom roka 1943 nebol tento systém opevnení ani zďaleka dokončený, čo spoločne so sériou porážok na všetkých bojiskách konečne Hitlera prinútilo 3. novembra 1943 vydať smernicu č. 51, v ktorej uznával potrebu pripraviť nemecké vojenské sily v Belgicku a vo Francúzsku (Westheer) na možné spojenecké vylodenie.
Vrchný veliteľ síl na Západe poľný maršal Gerd von Rundstedt mal k 46 divíziám čoskoro obdržať posily, ktoré by zvýšili počet divízií pod jeho velením na rovných 60 vrátane 10 obrnených divízií, ktoré mali byť držané v zálohe a vrhnuté k miestu vylodenia, len čo bude zjavné, kam Spojenci smerujú.
Spojenecká „maskirovka“
Aby mal Overlord nádej na úspech, bolo nevyhnutné, aby Hitler, nemecké najvyššie velenie (a tiež aj Abwehr - nemecká spravodajská služba) uverili, že sa uskutoční inde ako v Normandii. Preto od mája 1943, keď už plánovači COSSAC-u vybrali Normandiu ako miesto vylodenia, spustili Spojenci klamnú spravodajskú kampaň (operácia Fortitude), ktorá mala predstierať, že sa invázia uskutoční v Pas-de-Calais.
V prospech dôveryhodnosti spojeneckej „maskirovky“ pôsobila skutočnosť, že tento úsek francúzskeho pobrežia predstavoval najkratšiu trasu cez Lamanšský prieliv, Belgicko a Holandsko priamo do Nemecka. Za týmto účelom sa spojenecké tajné služby snažili Nemcov presvedčiť, že na protiľahlom pobreží Kentu sa k vylodeniu pripravuje prvá americká skupina armád (FUSAG – First United States Army Group) pod velením najbojovnejšieho amerického generála Georgea S. Pattona.
Aby zvýšili dôveryhodnosť tejto ľsti, postavili na anglickom vidieku sieť detailných imitácií vojenských táborov, skladísk munície, zhromaždísk vojenskej techniky (vrátane nafukovacích makiet tankov, diel a nákladných áut), ktorej rádiovú komunikáciu pred nemeckých odposluchom imitovala určená skupina radistov. Hitler sa skutočne nechal čiastočne oklamať a rovnako i množstvo vysoko postavených dôstojníkov Westheeru.
Bez ohľadu na znalosť miesta vylodenia Nemci naďalej posilňovali svoje sily na Západe a budovali opevnenia Atlantického valu. Začiatkom roka 1944 sa tempo príprav ešte zvýšilo, pretože za veliteľa skupiny armád B (15. a 17. armády), pod ktorú spadala aj obrana pobrežia v Normandii, bol 15. januára Hitlerom vymenovaný energický poľný maršal Erwin Rommel. Ten bezodkladne nariadil urýchliť dostavbu opevnení, kladenia mín a budovania protiinváznych prekážok tak, aby boli do polovice roka 1944 (podľa jeho názoru) neprekonateľné.
Dwight D. Eisenhower medzi americkými parašutistami, ktorí mali obsadiť dôležité zázemie a znemožniť tak prísun nemeckých posíl, krátko pred spustením operácie. (zdroj: wikimedia.org/Library of Congress)Istú slabinu v Rommelových plánoch predstavovali dve skutočnosti, ktoré však boli mimo jeho rozhodovacej právomoci. Predovšetkým v priebehu prvej polovice pokračoval citeľný úpadok bojovej sily Luftwaffe, ktorá väčšinu svojich stíhacích lietadiel sústreďovala na odrážanie kombinovanej anglo-americkej strategickej bombardovacej ofenzívy (operácia Pointblank) namierenej od augusta 1943 proti nemeckému vojnovému priemyslu a infraštruktúre. Na obranu vzdušného priestoru nad Francúzskom Nemcom ostalo asi 169 stíhačiek patriacich do stavu 3. leteckej armády (Luftflotte 3).
Rommel preto musel rátať pri svojich obranných plánoch s tým, že boje budú prebiehať za takmer úplnej leteckej nadvlády Spojencov. Z toho istého dôvodu nemal k dispozícii žiaden letecký prieskum anglického pobrežia a prístavov. Aby skrátil reakčný čas svojich oddielov na čo najkratší, požadoval, aby šesť tankových divízií umiestnených severne od Loiry bolo dislokovaných čo najbližšie k pobrežiu Atlantiku. To však predstavovalo druhú skutočnosť, na ktorú nemal vplyv, pretože jeho priamy nadriadený von Rundstedt s jeho názormi absolútne nesúhlasil a presun týchto formácií „dopredu“ blokoval.
Nakoniec do sporu oboch poľných maršalov 19. marca 1944 priamo zasiahol samotný Hitler, ktorý síce Rommelovi dal právomoci nad troma z nich, avšak s tým, že na ich nasadenie potrebuje jeho výslovný súhlas.
Plán a realizácia vylodenia v Normandii 6. júna 1944 a prvé nasledujúce dni. (zdroj: © DOC. RNDR. DANIEL GURŇÁK, PHD. (PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA UK V BRATISLAVE))Prípravy vrcholia
Aby bola zaistená početná prevaha vyloďujúcich sa vojenských síl nad nemeckými obrancami normandských pláží, predpokladali spojeneckí plánovači zaistenie dvoch základných podmienok. Prvou z nich bolo zaistenie plynulého zásobovania inváznych jednotiek po dni vylodenia vojenským materiálom, ako aj vystupňované posilňovanie získaného predmostia ďalšími jednotkami tak, aby boli neustále v presile.
Za týmto účelom bol Lamanšský prieliv rozdelený na päť plavebných koridorov, ktoré smerovali z prístavov na južnom pobreží Anglicka (Chichester, Portsmouth, Southampton, Poole, Portland, Plymouth, Falmouth) k piatim vyloďovacím plážam na pobreží Normandie, označeným od východu na západ kódovými názvami Sword, Juno, Gold, Omaha a Utah.
Americkí vojaci sa pripravujú vo výsadkových člnoch, ktoré ich dovezú až na pláž Omaha na normandskom pobreží (zdroj: Profimedia/ČTK )Na ochranu 6483 prepravných lodí a 400 vyloďovacích plavidiel, ktoré mali smerovať týmito koridormi od dňa vylodenia (dňa D) boli určené impozantné námorné sily zložené celkovo zo siedmich bojových lodí, dvoch monitorov, 23 krížnikov a 104 torpédoborcov britského (RN – Royal Navy) a amerického námorníctva (USN – United States Navy). Všetky tieto sily podliehali veleniu britského admirála Bertrama Ramsaya a ich činnosť pred dňom D a bezprostredne po ňom definovali plány označované ako operácia Neptune.
Druhou podmienkou bolo zamedzenie prísunu posíl na nemeckej strane. Z tohto dôvodu bola začiatkom marca 1944 prerušená operácia Pointblank a všetky americké aj britské strategické bombardéry spolu so silami 9. americkej leteckej armády a 2. britskej taktickej leteckej armády dostali za úlohu systematicky ničiť dopravnú infraštruktúru (predovšetkým mosty a železničnú sieť) v celej západnej Európe. Aby sa udržal dojem, že vylodenie prebehne v Pas-de-Calais, dve tretiny zhodených bômb boli zhodené mimo Normandie.
Americké vojenské lietadlá Douglas C-47 nad normandským pobrežím 6. júna 1944 – využívané aj ako výsadkové a vlečné lietadlá pre klzáky. (zdroj: wikimedia.org)Neisté počasie
Bez ohľadu na dôkladnosť a systematickosť spojeneckých plánovačov bol úspech operácie Overlord úplne závislý od vývoja počasia v deň D, ktorý bol najprv stanovený na 5. júna 1944. Tento dátum bol zvolený v súvislosti s takými faktormi ako výška prílivu a odlivu, čas prílivu a odlivu, čas východu slnka, ako aj vývin mesačných fáz (mesiac musel byť v úplnku pre nočné letecké operácie pred vylodením).
Vzhľadom na časovú náročnosť harmonogramu celej operácie bolo nutné, aby Eisenhower vydal rozkaz na jej uskutočnenie minimálne 48 hodín vopred. Ibaže v sobotu 3. júna sa dovtedy priaznivé podmienky začali zhoršovať a spojeneckí meteorológovia predpovedali v ten istý večer na dva nasledujúce dni silné nárazy vetra s nízkou a súvislou oblačnou pokrývkou a rozbúreným morom.
Takéto poveternostné podmienky eliminovali spojeneckú vzdušnú prevahu vo vzduchu a zároveň ohrozovali aj samotné vylodenie, keďže výsadkové plavidlá nemali najlepšie nautické vlastnosti a nasadenie obojživelných tankov bolo za týchto podmienok úplne vylúčené. Eisenhower preto odložil rozkaz na začatie operácie o 24 hodín, hoci tlak na jej uskutočnenie bez ohľadu na počasie bol veľký.
Celý nasledujúci deň velitelia invázie s rastúcim napätím sledovali vývoj počasia. Večer o deviatej však meteorológovia predložili novú predpoveď, ktorá od poludnia 6. júna sľubovala rapídne zlepšenie na nasledujúcich 36 hodín. Eisenhower sa rozhodol optimistickej predpovedi dôverovať a tak Overlord dostal konečne zelenú.
Kanadskí vojaci krátko pred výsadkom na pláži Juno (zdroj: wikimedia.org/Library and Archives Canada)Neistota a zmätok na nemeckej strane
Na nemeckej strane prispelo zhoršenie počasia v priebehu 3. júna k presvedčeniu, že hrozba vylodenia minimálne do druhej polovice júna (k opakovaniu vhodných podmienok by došlo znovu až 19. - 21. júna) pominula. Meteorológovia Luftflotte 3 v Paríži však nemali k dispozícii také presné údaje o počasí nad severným Atlantikom západne od Islandu ako ich spojeneckí kolegovia, a tak predpovedali, že obdobie nepriaznivého počasia potrvá až do polovice týždňa.
Nemecké námorníctvo zrušilo na noc z 5. na 6. júna patroly rýchlych člnov pozdĺž pobrežia Lamanšského prielivu. Rommel 5. júna odišiel na dovolenku domov do Ulmu, aby sa zúčastnil na narodeninovej oslave svojej manželky. Aj ostatní vyšší nemeckí velitelia si dopriavali chvíľky oddychu. Hitler sa nachádzal vo svojom horskom sídle v Berchtesgadene.
Z týchto dôvodov bolo nemecké velenie ráno 6. júna, keď sa invázna flotila blížila k plážam v Normandii a prví nemeckí obrancovia uvideli na šedivom obzore tmavé siluety nepriateľských lodí a nad sebou začuli hukot tisícok leteckých motorov, úplne paralyzované. Keď potom predsa len velenie vyburcované hláseniami obrancov, ktoré sa rozleteli do éteru po šiestej hodine ráno, začalo brať konečne útok Spojencov na vedomie, mnoho z nemeckých veliteľov verilo, že ide iba o akúsi diverziu. Niektorí (vrátane samotného Hitlera) potom až do začiatku júla očakávali „veľkú inváziu“ v Pas-de-Calais.
Americká USS Nevada ostreľuje nemecké pozície v blízkosti pláže Utah (zdroj: wikimedia.org)Prvými spojeneckými vojakmi, ktorých topánky sa dotkli normandskej pôdy, boli ešte v priebehu noci z 5. na 6. júna britskí a americkí výsadkári, ktorí mali za úlohu zabezpečiť krídla zamýšľaného priestoru vylodenia. Kým britskí parašutisti 6. výsadkovej divízie vďaka skúsenosti pilotov RAF dopadli presne v určených doskokových zónach v povodí riek Orne a Dive, ich americkí kolegovia z 82. a 101. výsadkovej divízie také šťastie nemali.
Neskúsení americkí piloti strácali v noci orientáciu a mnohých navyše „rozhodila“ intenzívna paľba nemeckého protilietadlového delostrelectva. Preto boli Američania rozptýlení na ploche 40 x 24 km (prakticky po celej západnej Normandii) a mali v priebehu prvých hodín po zoskoku veľké problémy, aby dosiahli stanovené ciele. Na druhej strane ich veľký rozptyl ešte umocnil zmätok v radoch nemeckých veliteľov, ako aj ich presvedčenie, že ide o diverzný útok v štýle britských commandos.
Mučivé chvíle pred vylodením. Americkí vojaci sa približujú vo výsadkovom člne k pláži Omaha (zdroj: Profimedia/ČTK )Útok z mora
Hoci počasie malo ešte za úsvitu 6. júna pomerne ďaleko k ideálnym podmienkam, útok piatich spojeneckých divízií (dvoch britských, jednej kanadskej a dvoch amerických) prebiehal podľa stanoveného plánu.
Ešte v noci napadli známe obranné postavenia nepriateľa ťažké nočné bombardéry RAF a ešte pred samotným vylodením začali o 5.58 ráno spojenecké bojové lode mohutne ostreľovať vyloďovacie pláže záplavou granátov a rakiet. K ich úsiliu sa za úsvitu pripojili americké ťažké bombardéry, ktoré opätovne bombardovali všetky známe oporné body nemeckej obrany.
Okolo pol siedmej sa potom na plážach začali pod ochranným dáždnikom spojeneckého letectva (len stíhačiek mali Spojenci približne 5000) vyloďovať prví vojaci.
Kým Briti, Kanaďania a Američania na plážach Sword, Juno, Gold a Utah postupovali vpred za relatívne malého alebo dokonca minimálneho odporu, vojaci 116. pešieho pluku americkej 29. divízie, ktorí sa snažili dobyť svoj úsek pobrežia, označený ako Omaha, narazili na dobre organizovanú obranu 352. pešej divízie, ktorá patrila ku kvalitnejším jednotkám, ktoré v tej dobe nemecké pozemné vojsko (Heer) v Normandii malo. Jej mužstvo tvorili väčšinou mladí odvedenci ročníkov 1925 a 1926 a vo svojich postaveniach sústredených okolo opevnených bodov (Widerstandsneste) sa nachádzali už od marca 1944.
Vyčerpaný americký vojak na pláži Omaha. Viacerí z jeho kamarátov sa pre neustálu paľbu a ťažkú výzbroj už nedokázali dostať z vody živí. (zdroj: Profimedia/ČTK )Krvavá Omaha
Navyše vylodenie na Omahe stíhal od začiatku jeden nezdar za druhým. Palebná príprava lodí pridelených do tohto sektora bola krátka a nedostatočná a britské a americké ťažké bombardéry zhodili svoj bombový náklad až za plážami, čo ponechalo veľkú časť obranných postavení 352. divízie nedotknutých.
Väčšina obojživelných tankov Sherman DD, ktoré sa vylodili zo svojich transportných lodí v súlade s pôvodným plánom vo vzdialenosti asi päť kilometrov od línie pobrežia, sa vo vysokom vlnobití takmer okamžite potopila, takže na pláž sa dostal len zlomok z pôvodného počtu. Z tých istých dôvodov sa na pláže nedostali mnohé z húfnic divízneho delostrelectva naložené na obojživelné vozidlá DUKW.
Keďže výsadkové plavidlá dorazili k pobrežiu približne o pol siedmej, t. j. asi hodinu po najnižšej hladine odlivu, niektoré z nich uviazli na piesčinách asi 50 až 100 metrov od brehu.
Hneď ako spustili svoje rampy, sa vojaci prvej útočnej vlny stali terčom intenzívnej guľometnej a mínometnej paľby. Za plytčinami však ešte bol pás hlbšej vody, takže výstrojom obťažkaní Američania ho museli prebrodiť, pričom sa ich postup vpred ešte viac spomalil (mnohí sa v miestach s hlbšou vodou utopili). Prirodzene, pre brániacich sa Nemcov predstavovali dokonalé ciele a utrpeli katastrofálne straty.
Muži, ktorí si prešli peklom na pláži Omaha 6. júna 1944 (zdroj: Profimedia/ČTK )Ani druhá vlna, ktorá sa vyloďovala o pol hodinu neskôr, nepochodila omnoho lepšie a americký útok sa úplne rozložil. Až približne o hodinu neskôr sa začala karta pomaly obracať vďaka húževnatosti amerických poddôstojníkov a obnovenej podpornej paľbe z lodí USN (napríklad bojová loď USS Texas sa priblížila na minimálnu vzdialenosť k pobrežiu bez ohľadu na nemeckú obrannú paľbu) a pláž bola definitívne dobytá o druhej popoludní za cenu približne 2000 padlých.
Napriek približne 4649 zabitým vojakom, o ktorých prišli Spojenci v priebehu dňa D na normandských plážach, sa nemeckej obrane nepodarilo vylodeniu zabrániť.
Všetky protiútoky, ktoré dopadli na spojenecké predmostie (napríklad doobedňajší protiútok 21. tankovej divízie proti Britom medzi plážami Juno a Sword), nedokázali útočníkov zahnať naspäť do mora. Naopak mohlo nemecké vrchné velenie v podvečer 6. júna odpísať všetky tri pešie divízie brániace pobrežie (709., 352. a 716.) zo zostavy armády ako zničené. Britom a Kanaďanom sa podarilo vytvoriť súvislé predmostie, ku ktorému sa v nasledujúcich dňoch pripojili Američania z pláží Omaha a Utah.
V prvý deň sa spojeneckým vojakom podarilo získať pod kontrolu len úzky pruh zeme na pobreží. Už v nasledujúce dni sem ale prúdila vojenská technika a tisíce vojakov, ktorí postupne oslobodzovali ďalšie kusy francúzskej pôdy. (zdroj: wikimedia.org)Naopak dezorganizované nemecké velenie svoju šancu na zatlačenie Spojencov do mora prepáslo. Keď sa potom začiatkom júla 1944 konečne zbavilo utkvelej predstavy o hlavnom vylodení v Pas-de-Calais, bolo už neskoro. Boj o pláže skončil, ale bitka o Normandiu sa práve začínala. A s ňou sa dostal na dohľad aj definitívny koniec druhej svetovej vojny v Európe.
