Meno Sergeja Mironoviča Kirova sa spája so začiatkom rozsiahlych čistiek v Sovietskom zväze, známych aj ako Veľký teror v rokoch 1937 a 1938.
Jeho násilná smrť poslúžila vo vykonštruovaných moskovských procesoch, no ani po opakovaných prešetreniach rôznymi komisiami v nasledujúcich dekádach nie sú okolnosti sprevádzajúce jeho vraždu uspokojivo vysvetlené.
Informácie o Kirovovej mladosti a živote pred rokom 1917 sú strohé. Sergej Mironovič Kostrikov (neskôr prijal pseudonym Kirov) sa narodil v roku 1886 v meste Uržum hlboko v ruskom vnútrozemí. Vyrástol ako sirota.
Vďaka niekoľkým podporovateľom bol poslaný na internátnu školu do Kazane, kde získal vzdelanie technického smeru. Politicky sa najskôr prikláňal ku kadetom (konštitučným demokratom).
K boľševikom sa pridal v roku 1904. Za revolučnú činnosť bol opakovane zatknutý, jeho ilegálne aktivity však nepresiahli bežný rámec revolučného aktivistu – písanie do časopisov, distribúcia ilegálnej tlače a príležitostné organizovanie štrajkov.
V rovnakom období sa zoznámil aj so zdravotníckou pracovníčkou Máriou Ľvovou Markusovou, s ktorou sa neskôr oženil. Pár zostal bezdetný.
Stalin rozkázal Volge a priviedol ju do Moskvy! Čítajte Na Kaukaze ho zastihli revolučné udalosti roku 1917. Ako aktívny novinár Februárovú revolúciu privítal a čoraz viac sa zapájal do politických aktivít. Bol zvolený do I. celoruského zjazdu sovietov (uvádza sa tiež ako všeruský). Vďaka tomu sa nachádzal v Petrohrade vo chvíli, keď v novembri 1917 boľševici prevzali moc, hoci priamo na udalostiach nemal výraznejší podiel.
Po návrate na Kaukaz pokračoval vo svojich predchádzajúcich aktivitách, mal zásluhy na víťazstve červenogvardejcov v kaukazskej oblasti. Postupne získal rozhodujúce slovo v azerbajdžanskej komunistickej strane i povesť znalca miestnych pomerov.
Kirov si zároveň budoval silnú pozíciu v straníckom aparáte, od roku 1922 bol členom ústredného výboru strany. Zastával prostalinské postoje a spolupracoval s generálnym tajomníkom na viacerých úlohách, okrem iného aj na konštituovaní siete pracovných táborov, známych ako gulagy.
Josif Stalin a Sergej Kirov (vpravo od Stalina) spolu s ďalšími čelnými predstaviteľmi strany v Leningrade na fotografii z roku 1926. Práve po smrti Kirova sa spoločné fotografie so Stalinom objavovali čoraz častejšie a stali sa súčasťou jeho posmrtného kultu ako blízkeho Stalinovho priateľa. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG)Obľúbený a nebezpečný
Azerbajdžanské Baku opustil Sergej Kirov v roku 1925, keď bol povolaný do Leningradu. Počas pohonu na trockisticko-zinovjevovskú opozíciu zastával jasný prostalinský postoj, za čo bol v roku 1926 odmenený tým, že sa stal prvým mužom leningradskej straníckej organizácie.
Na poste vystriedal politicky odstaveného Grigorija Zinovjeva. Leningrad sa tak ocitol v rukách Stalinovho človeka, dovtedy pomerne nevýrazného straníka z Kaukazu. Odchod z Baku, ktoré poznal a kde sa bez problémov orientoval v miestnych pomeroch, bol veľkou zmenou.
Kirov postupoval v straníckej hierarchii. Od roku 1926 bol kandidátom do politbyra, o štyri roky neskôr sa stal jeho plnoprávnym členom.
Patril medzi Stalinových ľudí, navštevoval ho aj doma. Stalin mu daroval svoju brožúru O Leninovi a leninizme, v ktorej sa zachovalo vrúcne venovanie: „Môjmu priateľovi a milovanému bratovi od autora“.
Budovatelia Bielomorsko-baltského kanála, resp. trestanci väzenského systému gulagov. Na organizácii prác s využitím otrockej práce trestancov sa podieľal práve Sergej Kirov. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG)Na poste v Leningrade sa Kirov zviditeľnil. Mal dar prednášať dôrazné a prenikavé verejné prejavy. Obľúbený bol aj medzi leningradskými robotníkmi, medzi ktorými sa rád ukazoval.
Hoci manuálne pracoval len veľmi krátky čas po skončení školy, zachovával si imidž predstaviteľa robotníckej triedy. Tomu prispôsoboval oblečenie a vizáž. Hoci mal problémy so zrakom, na verejnosti nikdy nenosil okuliare, lebo tie boli považované za symbol inteligencie. Napriek pôvodnej nedôvere voči prišelcovi z Kaukazu si dokázal v meste vybudovať silnú pozíciu.
Blízky okruh známych ho dôverne volal menom po otcovi „náš Mironyč“ a niektorí ľudia hovorili Leningradu „Iľjičovo a Mironyčovo mesto“. Mnohí si na neho spomínali ako na ústretového a prístupného človeka s dobrým správaním, nadšeného stúpenca industrializácie.
Keďže Leningrad bol centrom strojárskej výroby, na Kirova sa obracali predstavitelia strany a sovietskych podnikov zo vzdialených oblastí ZSSR, často so žiadosťami o radu a pomoc. Tak mohla bez Kirovovho zjavného úmyslu vzniknúť skupina jeho stúpencov. Na druhej strane na území, ktoré spadalo pod Kirovov dohľad, sa budoval aj Bielomorsko-baltský kanál. Ten bol vybudovaný prostredníctvom nútenej práce väzňov a dokončený len za cenu nesmiernych ľudských obetí.
Nemožno ho teda považovať za odporcu Stalinových metód. Skôr naopak, pri príležitosti otvorenia kanálu sa po ňom spolu s Josifom Stalinom a Klimentom Vorošilovom preplavil s patričnou pompou
. Vydal tiež príkaz vysťahovať z Leningradu zvyšky buržoázie, nepohodlných predstaviteľov inteligencie a nariadil presťahovať ich do nehostinných oblastí krajiny. Stalina podporil aj v jeho boji s tzv. pravou opozíciou (na čele s N. I. Bucharinom) v strane, hoci jeho vyjadrenia môžu byť s odstupom času považované za obozretné.
„Toto ti nezabudnem.“ Ako to Stalin myslel?
Začiatkom tridsiatych rokov sa už objavujú viaceré indície o tom, že vzťah Kirova so Stalinom sa postupne menil. Prvý muž Leningradu sa pred skupinou svojich priateľov údajne o Stalinovi vyjadril, že „je hysterický“. Cez rozsiahlu sieť informátorov sa, samozrejme, mohol tento výrok dostať k Stalinovi a vyvolať v ňom nedôveru.
Zvrat vo vzájomných vzťahoch so Stalinom predstavoval XVII. zjazd strany v januári 1934, ktorý sa konal v atmosfére desiateho výročia Leninovho úmrtia a mal byť Stalinovým triumfom. Oficiálne prejavy sa aj niesli v tomto duchu. V zákulisí však bolo cítiť isté napätie. Časť delegátov sa pohrávala s myšlienkou pokúsiť sa zbaviť Stalina funkcie generálneho tajomníka a poveriť ho inými úlohami.
Existujú domnienky, že Stalinovi odporcovia zvažovali ako kandidáta, ktorý by mohol Stalina nahradiť, práve obľúbeného Kirova. Pre ďalší vývoj udalostí už existuje niekoľko verzií toho istého príbehu. Podľa jednej z nich sa členovia skupiny obrátili na Kirova a oboznámili ho s plánmi odstrániť Stalina z pozície generálneho tajomníka a navrhnúť ho na jeho miesto. Kirov však akúkoľvek ďalšiu diskusiu ukončil slovami, že žiaden smrteľník nemôže nahradiť Stalina.
Chruščov vo svojich memoároch tvrdil, že Kirov Stalina o rozhovore informoval a Stalin mu na to odpovedal: „Ďakujem, toto ti nezabudnem.“ Podľa inej verzie sa Stalin o zámere dozvedel z iného zdroja a dal si Kirova predvolať. Ten nepoprel, že sa na neho súdruhovia obrátili a povedal Stalinovi, že si zavinil situáciu sám. Tak či tak, do budúcnosti bol Kirov pre Stalina potenciálnym straníckym konkurentom a rivalom.
Na zjazde odznievali povinné pochlebovačské prejavy. Záverečný prejav mal Kirov. Bol sprevádzaný nadšeným potleskom a ováciami. Hoci obsahovo išlo o prejav velebiaci Stalina, potlesk, ktorý zožal, si Stalin mohol vysvetliť svojsky, ako podporu svojmu potenciálnemu rivalovi.
„Len s námahou si možno predstaviť takého giganta, akým je Stalin ... neexistuje jediný obrat v našej práci, žiaden veľký zámer, žiadne riešenie a žiadne nové smerovanie v našej politike, ktorého autorom by nebol súdruh Stalin. Všetky dôležité úlohy – a to by mala strana vedieť – sa dejú na popud, pod dohľadom a pod vedením súdruha Stalina.“
Ďalší z propagandistických obrazov, znázorňujúci Kirova ako milovaného ľudového tribúna. (zdroj: PROFIMEDIA/ČTK)Bol to naozaj prejav, v ktorom sa poklonil pred generálnym tajomníkom? Alebo prejav, kde sa snažil poukázať na to, že Stalin stranu úplne ovláda? K skutočnému pokusu o výmenu generálneho tajomníka na zjazde nedošlo.
Stalinova podozrievavosť voči starým členom strany, aj voči Kirovovi, však narástla. Okolnosti zjazdu zrejme Stalina utvrdili v tom, že sa voči nemu formuje opozícia. Neskôr politické čistky zasiahli značný počet delegátov zjazdu aj členov a kandidátov ústredného výboru.
