Bolo pár minút po druhej hodine poobede 7. mája 1915. Theodate Pope Riddle, jedna z prvých amerických architektiek, stála spolu so svojím známym Edwinom Friendom na promenádnej palube luxusného zaoceánskeho parníka americko-britskej spoločnosti Cunard Line.
Veľkolepá, najrýchlejšia a najväčšia civilná loď svojej doby dostala meno podľa rímskej provincie, ktorá je dnes súčasťou Portugalska: Lusitania.
Ako Wilsonov idealizmus zmenil európsky kontinent Čítajte Presne dvanásť minút po druhej hodine začula zvláštny zvuk: „Bolo to ako zvuk šípu prechádzajúceho cez plátno alebo slamený terč, len tisíckrát hlasnejšie.“ Torpédo vypálené z nemeckej ponorky U-20 prerazilo oceľový plášť na pravoboku lode.
Nasledoval výbuch, chvíľku po ňom ďalší, ešte silnejší. Prvá explózia bola torpédo. Druha pravdepodobne lodná kotolňa.
Tridsaťdvatisíc ton za 18 minút
Kapitán ponorky Walter Schwieger sa na celé divadlo pozeral cez periskop. Do palubného denníka diktoval: „Torpédo zasahuje pravobok presne za mostíkom. Prichádza nezvykle silná detonácia a ďalšia veľmi silná explózia. Po výbuchu torpéda musel nastať ďalší (kotolňa alebo uhlie alebo pušný prach?). Loď začne okamžite zastavovať a začína sa prevracať na pravobok, súčasne s tým klesá dole i prova lode. Zdá sa, že sa potopí veľmi rýchlo... meno lode, Lusitania, vidieť napísané zlatými písmenami.“
Článok v New York Times informujúci o potopení parníka Lusitania. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Na palube sa nachádzal aj Alfred Vanderbilt, jeden z najbohatších mužov sveta. Ignoroval kapitánov rozkaz opustiť loď a v ukážke bezprecedentného hrdinstva sa pokúsil o nemožné.
Podľa výpovedí niekoľkých svedkov, ktorým sa podarilo prežiť – mnohým aj vďaka pomoci Vanderbilta – utekal hneď po výbuchu do lodnej škôlky. Cestou kričal na svojho komorníka: „Nájdi všetky deti, čo môžeš, chlapče!“ Rýchlo začal pripevňovať záchranné vesty k prúteným košíkom, do ktorých potom nakladal nemluvňatá a vypúšťal ich na vodu.
Udalosti však naberali rýchly spád. Dve minúty po zásahu torpéda vypadol elektrický prúd a loď sa ponorila do tmy.
O ďalších osem minút loď spomalila natoľko, že bolo možné začať na vodu spúšťať záchranné člny. Nanešťastie, spôsob, akým sa loď prevracala na bok, v podstate znemožnil bezpečné nasadnutie do záchranných člnov.
V tom čase už Vanderbilt naložil do košíkov všetky deti a pomáhal preč z lode ženám. Tridsaťdvatisíctonový kolos však klesal príliš rýchlo. Za 18 minút bolo po všetkom.
Zahynulo takmer 1200 ľudí. Vanderbilt ani jeho komorník sa z lode nedostali. Je možné, že sa o to ani vôbec nepokúsili. Boháč, známy svojím bohémskym životom a nespočetnými aférami, sa poslednými 18 minútami svojho života vykúpil zo všetkých hriechov, ktoré sa mu nazbierali za 38 rokov.
Vražedná nová zbraň
Pred 1. svetovou vojnou sa všeobecne verilo, že vo veľkých námorných bitkách sa stretnú obrovské bojové lode. Predpokladalo sa, že ponorky budú plniť len menšie úlohy neďaleko pobreží.
Opak však bol pravdou. Ponorky sa stali kľúčovou zbraňou nemeckého námorníctva. Unterseeboot, skrátene U-boot alebo anglické U-boat, v doslovnom preklade „podmorská loď“, je slovo, ktorým sa v nemčine označuje akákoľvek ponorka.
U nás je toto pomenovanie, v súlade s angličtinou a ďalšími jazykmi, spojené predovšetkým s bojovými ponorkami nemeckej armády v 1. a 2. svetovej vojne. Nemecké U-booty boli omnoho sofistikovanejšie stroje ako ich spojenecké náprotivky.
Existovalo mnoho odlišných verzií, ale typická U-boot používaná v 1. svetovej vojne bola dlhá približne 65 metrov, jej posádku tvorilo 35 mužov, niesla 12 torpéd a pod hladinou dokázala vydržať nepretržite asi dve hodiny.
U-Boot 22 (druhá zľava) v prístave v nemeckom Kiel v roku 1914. . (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Spočiatku nevyzeral bežný útok ponorky príliš akčne. Podľa dohodnutých pravidiel mali dať britské i nemecké lode posádke nepriateľského plavidla predtým, než ho potopili, čas na únik.
Po nájdení cieľa sa teda nemecká ponorka vynorila, vyzvala posádku, aby opustila loď a palubnými zbraňami loď potopila. V niektorých prípadoch sa časť posádky dokonca vydala na palubu lode a umiestnila na nej výbušniny, ktoré potom odpálila z diaľky.
Torpéda boli drahé a používali sa len vo výnimočných prípadoch. Briti však začali svoje lode vyzbrojovať. Winston Churchill, v tom čase slúžiaci na poste prvého lorda admirality (minister námorníctva), dal dokonca obchodným lodiam priamy rozkaz, aby výzvy na opustenie lode ignorovali, prípadne, ak boli vyzbrojené, aby zaútočili.
Táto taktika bola súčasťou širšej stratégie boja proti hrozbe nemeckých ponoriek. Nemcom tak neostalo nič iné, než začať útočiť bez varovania.
