V januárovom vydaní Historickej revue sa pozriete na príbeh ľavicového radikála, ktorý výrazne ovplyvnil podobu 20. storočia.
Lenin – profesionálny revolucionár
„Je nevyhnutné pripraviť muža, ktorý obetuje revolúcii nielen voľné večery, ale celý svoj život.“ Tento Leninov výrok azda najlepšie dokumentuje spôsob a nazeranie boľševikov na politiku a ich predstavu o budúcej socialistickej revolúcii. Na rozdiel od mnohých iných presvedčených marxistov, ktorí očakávali kolaps kapitalizmu ako nevyhnutný dejinný proces, akoby im revolúcia mala spadnúť rovno z neba, skupina radikálov okolo Lenina nemienila otáľať a bola pripravená využiť každú príležitosť. Na ňu mala byť „strana nového typu“, ktorá sa rozhodne nemala štítiť ani toho najhrubšieho násilia. V novom vydaní HR sa pozriete na stranu boľševikov i na jej veľmajstra – Vladimíra Iljiča Uľjanova-Lenina. V čom sa boľševici líšili od ostatných socialistov a ako sa realizuje socialistická revolúcia v polofeudálnej krajine?
(zdroj: Historická revue)Ako sa robí revolúcia
Azda najlepším príkladom Leninovho ponímania revolúcie ponúka november roku 1917, keď sa boľševici po nočnom prevrate v Petrohrade dostali k moci. Neskôr heroizovaný výstrel z Aurory bol len buchnutím slepého náboja a revolučné davy, ktoré sa vydali v Ejzenštejnovom zobrazení dobyť Zimný palác, boli v skutočnosti len tlupami banditov, ktorým sa podarilo opanovať situáciu v hlavnom meste Ruska. Nikto však nepochopil lepšie, čo znamená zodvihnúť moc priamo z ulice, ako práve Lenin. Pozrite sa bližšie na boľševický prevrat v Rusku.
Stavby, ktoré oslavovali socializmus, postavili bezmenné obete
Či už to bol megalomanský projekt kanála Volga – Moskva, či tzv. Stalinove mrakodrapy, ich realizácia bola zakaždým vykúpená drinou a napokon i životmi tisícov bezmenných trestancov gulagov. Ako sa budoval socializmus v Stalinovom Rusku? Na sovietsku architektúru a mohutné inžinierske projekty sa pozriete nielen cez čísla a objemy vykopanej zeminy či naliateho betónu, ale aj z perspektívy ľudí, ktorí boli na tieto megastavby obetovaní.
Nádaši-Jégé v nevďačnej role lekára
Alkoholizmus, povery, nízke hygienické štandardy a neschodné cesty. Aj takto by sme si mohli predstaviť prostredie, do ktorého vstúpil Ladislav Nádaši-Jégé v roku 1919, keď prijal pozíciu oravského župného lekára. Hoci chcel pomáhať tým najbiednejším, stretával sa často s ľudskou hlúposťou, zadubenosťou či dokonca odporom tých, ktorým prichádzal slúžiť. O tom, že lekárska služba zďaleka neznamená len liečiť choroby či zaceľovať rany, ale aj rozháňať povery a prinášať aspoň trochu osvety do uzavretých hláv, by mohol rozprávať práve tento slovenský filantrop a spisovateľ. Jeho príbeh vám azda v mnohom pripomenie aj dnešné Slovensko.
Počuli ste už o poľskom Palachovi?
Volal sa Ryszard Siwiec a svoj protest proti poľskej účasti na okupácii Československa v auguste 1968 vykonal sebaupálením ešte pred Janom Palachom. Nebol však zďaleka jediným Poliakom, ktorý sa postavil na odpor proti tejto agresii. Svoje pocity hanby a rozhorčenia naši severní susedia vyjadrovali najrôznejším spôsobom – protestnými zhromaždeniami na podporu Čechov a Slovákov, nápismi na múroch, transparentmi či jednoducho nadávkami komunistickým funkcionárom. Mnohí z tých, ktorí sa nebáli vyjadriť svoj odpor, skončili vo väzení. Pozrite sa na august 1968 a inváziu do Československa poľskými očami.
