„Dnes prišlo varovanie v podobe záplavy / Architekti a hlupáci sa nikdy nestarali o krv chudákov / Riečny drak pláva proti prúdu / Postavili ďalší múr,“ spieva sa v piesni americkej metalovej kapely Nevermore. O riečnom drakovi hovorí v súvislosti s pretrhnutím 62 vodných priehrad v Číne, pri ktorých v roku 1975 zahynulo viac ako 26 000 ľudí a ďalšie státisíce prišli o život v dôsledku hladomorov a epidémií.
Ochranár Mikuláš Huba: Vodné dielo Gabčíkovo je zhmotnením násilia proti prírode Čítajte Len nedávno bola na Ukrajine zničená Kachovská priehrada a obrovský príval vody vyvolal rozsiahle evakuácie a humanitárnu krízu. Ľudia krotili divoké rieky už v období staroveku, no až v 20. storočí nadobudla výstavba priehrad obrovské rozmery. S príchodom priemyselnej revolúcie boli inžinieri schopní naprojektovať priehrady, ktoré dokázali poháňať veľké stroje a generovať elektrinu.
Megalománia či triumf staviteľstva?
Keď sa hovorí o zásahoch človeka do prírody, tak je okrem jadrovej energetiky len málo tém, ktoré by rozpútali také polemiky a vášne ako vodné priehrady. Samotné vodné toky a najmä hraničné rieky boli stáročia konfliktným priestorom, kde sa viedli spory o vodnú dopravu a jej reguláciu, o rybolov, údržbu mostov či škody spôsobené záplavami. Najmä koncom 20. storočia boli snahy o posúvanie korýt riek čoraz kontroverznejšie a technologické megaprojekty sa stávali terčom kritiky odborníkov aj environmentálnych aktivistov.
„Vpred za víťazstvo komunizmu!“ – Výstavba gigantických vodných elektrární bola súčasťou budovania socializmu v Sovietskom zväze a stalinského programu pretvorenia prírody. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)O vodných priehradách sa na jednej strane hovorilo, že sú triumfom ľudského odhodlania a vynaliezavosti v boji s nemilosrdnou prírodou – konštrukciami, ktoré zásobujú ľudí pitnou vodou, chránia pred povodňami a vyrábajú „čistú“ elektrinu. Na druhej strane sú vnímané ako megalomanské vrtochy, víťazstvá ľudského ega a politického šoumenstva nehľadiace na ekologické dopady.
Priehrada je novodobý chrám
Ambiciózne projekty, ktoré sa snažili meniť prírodu v prospech ľudí, sprevádzali dejiny ľudstva od staroveku. Vodné priehrady sa ako generátory elektrickej energie stali jedným z významných symbolov technologického pokroku 20. storočia. „Teč si, Kolumbia, teč si k moru, no kým sa valíš, tak si niečo odpracuješ, “ spieva americký folkový spevák Woody Guthrie v piesni o rieke Kolumbia a priehrade Grand Coulee, ktorú Američania začali stavať v 30. rokoch.
V podobnom čase sa do výstavby vodných elektrární pustili aj Sovieti, majstri veľkých konštrukčných projektov. V Stalinových plánoch pretvárania prírody hralo presmerovanie tokov riek a zatápanie dedín, miest a lesov veľmi významnú úlohu. Na propagandistických plagátoch Stalin hrdo stojí nad vodnou elektrárňou, symbolom diktátorovej moci nad prírodou.
Prvý indický premiér Džaváharlál Néhrú ich nazval chrámami modernej Indie. „Keď Néhrú spustil spínač elektrárne, vzlietli indické letky. Potom otvoril priepust priehrady. Len čo dedinčania uvideli, že sa k ním blíži voda, odpálili stovky podomácky vyrobených petárd,“ napísal indický historik Guha na margo inaugurácie priehrady Bhakra v Indii v roku 1954. Búrlivé oslavy sa šírili pozdĺž veľkého kanála ako reťazová reakcia. Podľa dobovej mienky boli vodné priehrady najväčšími pomníkmi modernej Indie – ženy a muži k nim mali chodiť ako na púte, aby na vlastné oči videli priehradu, kanál a elektráreň.
Čínska vodná elektráreň a priehrada Tri rokliny na rieke Jang-c’-ťiang, vybudovaná v 90. rokoch 20. storočia. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG ((CC BY 2.0))Aj v Číne mali byť priehrady národnou pýchou a symbolom nehrozeného pracovitého ducha Číňanov. Už v 20. rokoch 20. storočia čínski vodcovia snívali o prehradení neskrotnej rieky Jang-c’-ťiang. „Pripravujú sa veľké plány, most spojí sever s juhom, hlboká priepasť sa stane dopravnou tepnou, kamenné múry proti prúdu rieky... ak ešte jestvuje bohyňa hôr, tak bude žasnúť nad premeneným svetom,“ básnil čínsky diktátor Mao Ce-tung v roku 1956 pri plávaní v Jang-c’-ťiang.
32-metrová hlava mladého Mao Ce-tunga, vytesaná do žulovej hory v čínskej provincii Chu-nan, dokumentuje postoj komunistického režimu k prírode, ktoré sa má podriadiť cieľom výstavby socializmu i jeho propagande. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Dva roky predtým zasiahli provinciu Chu-pej katastrofálne záplavy, pri ktorých zahynulo viac než 30 000 ľudí. Práce na výstavbe sa však začali až v 90. rokoch. Opozičné názory a kritické hlasy odborníkov boli bežne potlačované a viacero aktivistov kritika priehrady priviedla až za mreže. Pod vodou nakoniec skončilo viac než 100 miest a 1000 dedín, obeťami priehrady boli milióny vysídlených ľudí.
V 90. rokoch dokonca finálne štádiá výstavby dočasnej bariéry vysielali v televízii. Keď sa rieku podarilo prehradiť, rozozvučali sa lodné sirény a zaznela čínska patriotická pieseň Óda na vlasť.
Na krásnom modrom Dunaji
Rieka Dunaj bola po celé stáročia dôležitou dopravnou cestou. Už v 16. storočí boli na záplavových územiach stredného a dolného Dunaja vybudované prvé hrádzové systémy na ochranu pred povodňami. V druhej polovici 19. storočia sa s príchodom parníkov začali robiť opatrenia na zúženie toku Dunaja a jeho prehĺbenie, išlo najmä o bavorský, rakúsky a neskôr aj slovenský a maďarský úsek. Vznik mŕtvych ramien a stojatých vôd výrazne zmenil hydromorfológiu rieky a podľa odborníkov v priebehu 150 rokov zanikla až polovica vodných plôch v záplavových úsekoch horného Dunaja. Zmeny hĺbky a šírky už v tom čase narúšali prirodzený prenos sedimentov a migračné trasy živočíchov.
Výstavba vodnej priehrady Železné vráta na Dunaji na hranici medzi Rumunskom a niekdajšou Juhosláviou. (zdroj: Zdroj: wikimedia.org/Múzeum vedy a techniky V BELEHRADE (CC BY-SA 3.0))Do terajšej podoby Dunaja výrazne zasiahli veľké vodné diela. V roku 1964 sa na srbsko-rumunskom úseku rieky začala výstavba najväčšieho vodného diela na Dunaji – vodnej priehrady a hydroelektrárne Železné vráta. Išlo o spoločný projekt dvoch štátov – Rumunska a Juhoslávie. V máji 1972 k nej za zvukov ovácií ľudí s mávadlami a vlajočkami dorazili rumunský prezident Nicolae Ceaușescu a prezident Juhoslávie Josip Broz Tito. Po obligátnych zvítaniach a bozkoch slávnostne inaugurovali nové vodné dielo. Svojho času boli Železné vráta desiatou najväčšou hydroelektrárňou na svete.
Rumunský prezident Nicolae Ceaușescu a prezident Juhoslávie Josip Broz Tito na spoločnej fotografii z roku 1966. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG/ ROMANIAN COMMUNISM ONLINE PHOTO COLLECTION)Gigant, ktorý neublíži
Priehrady a vodné elektrárne sa postupne objavovali na hornom i dolnom úseku Dunaja. Debaty o prehradení stredného úseku Dunaja sa medzi maďarskými a československými štátnymi predstaviteľmi viedli už v 50. rokoch 20. storočia a tento plán v roku 1961 schválila Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP).
Ropná kríza v 70. rokoch zasiahla väčšinu priemyselných krajín, zvýšila infláciu a podnietila hľadanie alternatívnych zdrojov energie. Primárnymi cieľmi výstavby vodných diel bola produkcia elektrickej energie a zlepšená splavnosť rieky, no tiež sa myslelo na protipovodňovú ochranu. Oblasť Podunajskej nížiny často zaplavoval rozvodnený Dunaj a v roku 1965 spôsobil rozsiahle povodne. Došlo k zaplaveniu Komárna, Dunajskej Stredy, Kolárova a takmer 50 ďalších dedín. Evakuovať museli 60 000 obyvateľov a povodniam padlo za obeť takmer 4000 domov. Vodné dielo malo takýmto živelným pohromám predísť.
„Čoskoro zaniknú romantické mŕtve ramená, upraví sa tok Dunaja a tak sa zmení biologický charakter Žitného ostrova,“ hovorí veselo slovenský redaktor v televíznej reportáži z roku 1964. V inom dokumente vodné dielo nazvali „gigantom, ktorý neublíži“.
Gustáv Husák víta Jánosa Kádára na návšteve Bratislavy v roku 1980. (zdroj: ZDROJ: TASR)Bilaterálnu dohodu o postavení Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros (SVD G-N) podpísali socialistickí vodcovia oboch zúčastnených krajín János Kádár a Gustáv Husák. Podľa plánu mali sústavu tvoriť tri priehrady a dve vodné elektrárne. Štáty sa mali na nákladoch spojených s výstavbou podieľať rovným dielom a deliť sa mali aj o vyprodukovanú elektrinu. Zatiaľ čo československá strana začala hneď stavať, na druhom brehu Dunaja viacero odborníkov a politických funkcionárov váhalo nielen pre ekologické dosahy sústavy,
