FOTO - ARCHÍV
bez národno-revolučných poučiek odbojára v neokoloniálnej krajine. Predovšetkým táto časť Maovho dedičstva dodnes priťahuje revolucionárov v Nepále alebo v Peru. V kolíske, kde vznikol maoizmus, sa touto teóriou už neriadia. S maoizmom sa v Číne rozlúčili pred dvadsiatimi rokmi.
Rozlúčka s maoizmom prebehla oficiálne 4. septembra 1982 na zjazde Komunistickej strany v Pekingu. Vtedy bol Mao šesť rokov po smrti a opraty už pevne držal v rukách otec neskorších ekonomických reforiem Teng Siao-pching. Rozlúčka so starými časmi bola v osemdesiatych rokoch istou vecou, maoizmus bol už pre vtedajších komunistov dávno prežitý. Práve Teng bol v minulosti jedným z najväčších oponentov Maa a jeho bláznivých nápadov.
Boli to konflikty medzi pragmatikom, ktorý politiku skôr vnímal ako nástroj moci (Teng) a ultraľavicovým idealistom unášaným často jeho predstavami - tie sa nanešťastie premieňali do úplne neuveriteľných pokusov (Mao). Z Číny si spravil svoje laboratórium.
Prevahu mal v mocenskom boji s Tengom väčšinou Mao. V bitke, ktorá sa začala odohrávať pri jeho smrteľnej posteli, ale zvíťazil Teng aj so svojimi ľuďmi. To znamenalo, že sa stali aj hrobármi maoizmu a do väzenia poslali „Gang štyroch“ - najbližších Maových spolupracovníkov vrátane jeho vdovy. Čo to však Teng vlastne pochovával?
Maoizmus sa dá rozdeliť do viacerých etáp. Ak vynecháme nudné ideologické floskule, ktoré boli len odvarom z Maových predchodcov Marxa a Lenina (najväčší dôraz kládol Mao na roľníkov a vedúcu úlohu strany), najviac zaujali jeho experimenty.
Raný maoizmus (do 40. rokov minulého storočia) bol teóriou partizánskej vojny, ktorú Mao so svojimi jednotkami aj uplatnil počas legendárneho Dlhého pochodu.
Veľké pokusy sa začali diať po roku 1957. Heslo „Veľký skok vpred“ vyjadrovalo zásadnú premenu národného hospodárstva. Čína sa mala dostať v krátkom čase na ekonomickú úroveň vyspelých priemyselných krajín. Mao pritom stavil na jeho milovaných roľníkov, z ktorých sa z jedného dňa na druhý stali železiari.
V krajine začali vznikať ľudové komúny z poľnohospodárskych družstiev. Tie mali zabezpečiť všetko - poľnohospodársku, priemyselnú výrobu, výchovu detí, vojenskú službu. Skončilo sa to roztržkou so Sovietskym zväzom, úplným krachom reformy a hladomorom. Mao sa musel vzdať časti svojich právomocí.
O rozsahu zmien najlepšie vypovedá počet ľudí, pre ktorých sa podľa historika Paula Johnsona „úplne zmenil hospodársky, politický a administratívny život“. Bolo ich 700 miliónov, 90 percent vtedajšej populácie.
Mao sa stiahol, ale v roku 1966 prišiel s kultúrnou revolúciou a posilňovaním svojho kultu. Tak sa mu okrem hospodárstva podarilo úplne rozvrátiť aj spoločnosť. Na svoj boj s prezidentom Liou Šao-čchinom a straníckymi byrokratmi využil tlupy mladých stredoškolákov a robotníkov. Tí s jeho červenými knižkami v ruke a červenými páskami na rukáve terorizovali každého, kto nekráčal s nimi. Krajina bola v úplnom chaose, počet mŕtvych sa odhaduje na milión. Vlna násilia sa krajinou prelievala štyri roky a odstavila na čas od moci aj Teng Siao-pchinga.
Poriadok s Červenými gardami napokon musela spraviť armáda, vtedy sa už Mao opäť stiahol do ústrania, kde vraj ľutoval, čo to opäť spustil.
Krajina v nasledujúcich rokoch musela „zarábať“ na to, čo v predchádzajúcich rokoch zničila, a Maov život sa chýlil ku koncu, trpel Parkinsonovou chorobou.
Prístup k ekonomickým otázkam sa pod Tengovou taktovkou dramaticky zmenil. Socialistickí plánovači sa stali čoskoro „nezamestnaní“, prišlo odkolektivizovanie poľnohospodárstva, odklon od ťažkého priemyslu k výrobe spotrebného tovaru. Tradičnú socialistickú politiku plnú rozpočtových dier nahradila veľmi prísna rozpočtová disciplína. A bolo po maoizme.
