„Haló, haló, volá 2LO. Volá 2LO. Toto je Britská vysielacia spoločnosť. Vyčkajte minútu, prosím.“ Týmito banálnymi slovami, po ktorých nasledovali krátke správy a predpoveď počasia, sa 14. novembra 1922 o osemnástej hodine začali písať dejiny BBC, dnes najprestížnejšej mediálnej značky na svete. Cesta na vrchol však nebola ani rýchla, ani ľahká.
BBC, bola v tom čase skratka pre British Broadcasting Company a od 1. januára 1927 dodnes znamená British Broadcasting Corporation. V tom čase nemala ani vlastné štúdio a na úlohu rozbehnúť pravidelné rozhlasové vysielanie sa podujala trojica, ktorá o rozhlase nemala takmer ani poňatie. Ich výhodou však bolo, že ho nemal skoro nikto, a tak ho mohli formovať takpovediac na svoj obraz. A BBC mala šťastie, že jej prvé kroky určovali ľudia ako John Reith, prvý generálny manažér a neskôr riaditeľ, Arthur Burrows, programový riaditeľ a muž, ktorý vyššie uvedenými slovami otvoril vysielanie, a Cecil Arthur Lewis, Burrowsov zástupca.
V tom čase BBC ešte nebola verejnoprávnou inštitúciou, ale vznikla ako komerčný projekt. Štátny poštový úrad pridelil šiestim výrobcom rozhlasových prijímačov spoločnú vysielaciu licenciu. Konzorcium so vstupným kapitálom 100-tisíc libier vzniklo 18. októbra 1922, čiže necelý mesiac pred začiatkom vysielania. Minister pôšt mu do vienka pridelil jednoduchú úlohu: nemuselo zarábať, len jednoducho malo vysielať program. Akcionárom to, samozrejme, poskytlo príležitosť zvýšiť predaj prijímačov. Veď načo by komu bolo rádio, ak by v ňom nič nevysielali.
Najskvelejšia amatérska organizácia
Predstavy o obsahu zostávali pomerne hmlisté, ale otcovia zakladatelia ich postupne začínali formulovať. Burrows, pacifistický idealista, videl v rozhlase (televízia vznikla až neskôr) „platformu pre spoločenský život ľudí“. Reith, Škót s prísnou presbyteriánskou výchovou, za prvotný cieľ vysielania považoval, aby si ľudia vychutnali večer v domácnosti. Na to, aby sa tak stalo, BBC mala priniesť to najlepšie zo všetkého do čo najväčšieho počtu domácností. „Nech už urobíme čokoľvek, mali by sme to robiť dobre,“ povedal Reith v roku 1924.
Prvý riaditeľ BBC John Reith vštepil inštitúcii mnohé zo zásad, ktorými sa riadi dodnes. Na čele BBC stál od jej vzniku až do júna 1938 (zdroj: National Portrait Gallery/Howard Carter/CC BY-NC-ND 3.0)Niekedy to nebolo ľahké, keďže pod tlakom novinovej loby musela BBC v prvých rokoch svojej existencie pristúpiť na to, že v éteri sa nehovorilo o politicky, nábožensky a ekonomicky kontroverzných témach. Za porušenie tohto príkazu jej minister pôšt mohol odňať licenciu. Tento zákaz prestal platiť až 5. marca 1928. Išlo o uznanie toho, že BBC si svoje záväzky plnila lojálne a dôsledne.
Z dnešného pohľadu neuveriteľne pôsobí, že sprvu nemala ani vlastných redaktorov spravodajstva a využívala len agentúrne správy a aj tie mohla vysielať až po devätnástej hodine (prvé vysielanie bolo zjavnou výnimkou). Opäť tak musela ustúpiť novinám, ktoré v nej videli nebezpečnú konkurenciu. Program do veľkej miery vypĺňala hudba, rozhlasové hry a množstvo ďalších kultúrnych programov.
Obmedzenia teda do istej miery donútili BBC hľadať si priestor tam, kde iní nechali voľné miesto a nechceli tam vstúpiť. O tom, ako sa jej to darilo, najlepšie vypovedá hodnotenie spisovateľa Comptona MacKenzieho, ktorý ju s typickým britským humorom nazval „najskvelejšou amatérskou organizáciou, akú táto krajina mala od generálneho štábu na začiatku Veľkej vojny“.
Mackenzie do značnej miery preháňal, pretože BBC mala v tom čase už 1100 zamestnancov, čiže už nešlo o partičku nadšencov z priekopníckych dní. A mala za sebou aj prvú veľkú krízu, akých sa v nasledujúcich desaťročiach dočkala ešte mnoho.
Vianočný prejav kráľa Juraja V. z roku 1932 bol prvým vystúpením monarchu na vlnách BBC. Vznikla tak tradícia, ktorá trvá dodnes. (zdroj: wikimedia.org)Stalo sa tak v roku 1926 počas generálneho štrajku. Vtedy dočasne prestalo platiť obmedzenie vysielania správ, keďže noviny nevychádzali. Hoci vláda mala právo odvysielať v BBC isté oznámenia, vtedajší minister financií Winston Churchill chcel zájsť ešte ďalej a viac-menej BBC zoštátniť a donútiť ju vysielať vládnu propagandu. BBC, ktorá práve v tom čase čakala na schválenie nového štatútu, sa ocitla v nevďačnej situácii. Nakoniec vláde ustúpila v tom, že neumožnila prejav lídrovi labouristickej opozície Ramsaymu MacDonaldovi.
John Reith však dokázal ako-tak uchrániť nezávislosť spravodajstva. Správy, ktoré musela odvysielať na pokyn vlády, tak aj ohlásila. Odvysielala však aj stanoviská odborárov. Generálnemu riaditeľovi sa tiež podarilo predísť tomu, aby vo vláde prevážil Churchillov názor, že BBC treba zoštátniť (v tom čase bola stále akciovou spoločnosťou). Dosiahol to nezvyčajným spôsobom. Okrem lídra opozície nepustil k mikrofónu ani arcibiskupa z Canterbury, pretože si to neželal premiér Stanley Baldwin. Reith dokázal premiéra presvedčiť, že realizácia Churchillovho plánu by navždy uškodila povesti BBC ako nestrannej inštitúcie.
Generálny štrajk bol pre BBC paradoxnou udalosťou. Na jednej strane nedokázala celkom odolať tlaku vlády (a premiér Baldwin sa listom poďakoval za pomoc a službu, ktorú vláde v čase krízy preukázala), zároveň však predišla tomu najhoršiemu, čiže priamej vládnej kontrole. V čase, keď nevychádzali noviny, sa pre radových Britov stala jediným zdrojom aktuálnych informácií, i keď nie vždy takých, aké chcela sama vysielať a aké chceli poslucháči počuť.
BBC spočiatku nemala ani vlastnú budovu. Od roku 1932 sa jej domovom stala ikonická budova v štýle art deco, ktorá dodnes slúži ako jej centrála a sídlo rozhlasového vysielania (zdroj: wikimedia.org)Nová éra
Mierne otrasená BBC však už pod novým názvom a s novým verejnoprávnym statusom pokračovala na ceste vpred smerom k rôznym inováciám. V januári 1927 odvysielala prvý športový priamy prenos z ragbyového zápasu Anglicko – Wales. V tom istom roku nasledoval rad ďalších športových aj verejných podujatí, ako boli Wimbledon, rôzne dostihy či shakespearovské oslavy v Stratforde. Rozhlas sa krok za krokom dostával do čoraz väčšieho počtu domácností. Kým v roku 1926 platili licenciu za rozhlasový prijímač dva milióny domácností, o desať rokov neskôr bol už takmer univerzálne dostupný – 98 percent obyvateľov malo prístup k vysielaniu BBC.
