Invázia v Zálive svíň zblížila Fidela Castra so sovietskym vodcom Nikitom Chruščovom (zdroj: TASR/TASS/AP)V blízkosti Zálivu svíň (La Playa Girón) na južnom pobreží Kuby sa 17. apríla 1961 vylodila skupina 1400 kubánskych emigrantov s cieľom podnietiť povstanie proti režimu Fidela Castra.
Operácia naplánovaná ešte na sklonku funkčného obdobia prezidenta USA Dwighta Eisenhowera súvisela s americkou stratégiou „zatlačovania komunizmu“. Namiesto zvrhnutia Castrovho režimu však invázia dosiahla presný opak. Po fiasku operácie Pluto revolucionárova popularita ešte vzrástla.
Jedným z cieľov USA počas studenej vojny bola aj snaha rozšíriť svoj vplyv v Latinskej Amerike. Najschodnejšiu cestu k jeho naplneniu videli v tajnom podporovaní antikomunistických hnutí. Výnimkou nebola ani Kuba, kde Fidel Castro začiatkom roku 1959 zvrhol diktátora Fulgencia Batistu.
Hoci Batistu málokto ľutoval (Američania ho považovali iba za figúrku, ktorej úlohou malo byť riadiť štát v prospech záujmov Washingtonu), postupom času sa ukázalo, že pre žiadaný vývoj situácie v Karibiku bol pre USA nenahraditeľný. Jeho nástupca mal diametrálne iné plány. Víziou Fidela Castra bolo napĺňanie tzv. misie slobody. Zameraná mala byť na oblasť Latinskej Ameriky. Problém bol v tom, že tento geopolitický extravilán bol ešte stále sférou vplyvu USA.
Výbušná ropa
V polovici mája 1959 podpísal Castro zákon o pozemkovej reforme. Jeho podstatou malo byť postupné zlikvidovanie veľkého množstva tradičných latifundií. Nová legislatíva určila aj maximálnu rozlohu každej plantáže na 100 hektárov. Oveľa podstatnejším zdrojom napätia sa však ukázali iné faktory. Jedným z nich bolo nariadenie, že cudzinci na Kube už nesmeli vlastniť žiadnu pôdu. Išlo o priamy zásah do zaužívaného ekonomického kolobehu, ktorého fungovanie si USA úpenlivo strážili.
Reakcia Washingtonu prišla takmer okamžite. USA sa rozhodli potrestať Kubu tým, že jej prestali predávať ropu. Ani Castro však neváhal a rozmýšľal, ako sa vymaniť z izolácie. Riešenie sa ponúklo prakticky samo. Dostatok „čierneho zlata“ mal totiž aj Sovietsky zväz, s ktorým vo februári 1960 podpísal dohodu o nákupe ropy. Moskovsko-havanský energetický pakt však čoskoro narazil na zdanlivo neriešiteľný problém.
Nie všetky ropné rafinérie na Kube boli totiž v kubánskych rukách. Niektoré z nich vlastnili Američania a ich šéfovia sovietsku ropu jednoducho odmietali spracovať. Kubánska vláda nečakala, kedy (a či vôbec) sa americkí majitelia umúdria a rafinérie doslova od večera do rána vyvlastnila. Tento rázny krok nezostal bez odozvy.
