FOTO – ARCHÍV
„Joseph Heller mi raz povedal, že ak by nebola druhá svetová vojna, skončil by asi ako zamestnanec čistiarne odevov,“ spomína Hellerov literárny kolega a generačný súčasník Kurt Vonnegut. V roku 1961, keď Heller vydal Hlavu XXII, pracoval ako korektor v jednej newyorskej reklamnej agentúre. A trvalo ešte asi dva roky, kým príbeh kapitána Yossariana a jeho druhov v zbrani prenikol zo študentského prostredia medzi najširšie čitateľské vrstvy. Hlavu XXII dnes kritici považujú za kultový román či za jedno z najdôležitejších beletristických diel o druhej svetovej vojne. Len v Spojených štátoch sa ho predalo 10 miliónov výtlačkov. „Ak vznikla nejaká biblia dvadsiateho storočia, tak to bola Hlava XXII,“ hovorí Vonnegut o knihe, ktorej autor - Joseph Heller – by sa bol včera 1. mája dožil deväťdesiat rokov.
„Ešte vždy sa nemôžem zbaviť dojmu, že Hlava XXII bola náhoda,“ povedal počas návštevy Prahy pred šiestimi rokmi Heller o knihe, ktorá mu zaručila tvorivú slobodu. Zároveň mu splnila tajný sen, ktorý v sebe živil od chlapčenských rokov v rodnom Brooklyne - stať sa spisovateľom.
Sen, na ktorého uskutočnení Heller pracoval ešte skôr, než sa vypravil do vojny, kde strávil desať mesiacov pri bombardovacom letectve Spojených štátov a poznal absurditu vojenskej mašinérie. Už na univerzite totiž Heller písal a časopisecky publikoval poviedky.
„Mal som teda celkom dobrý dôvod veriť, že môžem byť literátom, ale Hlava XXII, samozrejme, úplne zmenila môj život.“
Kniha si pritom nejaký čas hľadala svoje obecenstvo a pri jej prvom hodnotení sa z dnešného pohľadu blamovali aj mnohí kritici. Vyslovene odmietavo napríklad o Hlave XXII referoval intelektuálny týždenník New Yorker.
Na druhej strane sa Heller práve z kritík dozvedel, že aj česká literatúra má svojho Yossariana - Švejka. A tak nebola náhoda, že do svojho diela z roku 1994, románu Záverečná!, v ktorom sa čitateľ znovu stretáva s Yossarianom, zabudoval aj literárne odkazy na Švejka.
„Yossarian žije na konci Hlavy XXII a žije tiež, aj keď zostarnutý a unavený, na konci románu Záverečná! A verím, že keby som o ňom napísal knihu o päťdesiat rokov, zase by to prežil,“ spomínal Heller, a vlastne tým ukázal, ako pristupuje k životu - s jasnozrivým pohľadom a s ľahko ironickým optimizmom poučeným vojnou i ťažkou chorobou.
Z knihy Záverečná! cítiť veľa autobiografických momentov. Navyše, je tu filozofický rozmer z pocitu z konca tisícročia, ale i pomaly sa uzatvárajúceho oblúku vlastného života. Heller sa domnieval, že v tejto knihe je - ako v máloktorej inej knihe americkej literatúry - zobrazený rovnocenný vzťah muža a ženy. „Myslím si, že som vyvrátil názor niektorých kritikov, ktorí o mojich románoch hovorili, že sú príliš pesimistické.“
Aj napriek týmto Hellerovým slovám ani jedno ďalšie jeho dielo nedosiahlo úroveň a ohlas Hlavy XXII - hoci v kontexte zámorskej literatúry ide o neprehliadnuteľné práce. V roku 1974 vydal Heller román Niečo sa stalo, ďalej nasledovali knihy Gold nad zlato (1979), Boh vie (1984), Neveselá záležitosť (spoločne so Speedom Vogelom, 1986), Nemaľujte si to (1988) a spomenutý román Záverečná!
Začiatkom osemdesiatych rokov spisovateľ úspešne prekonal vážne neurologické ochorenie (tzv. Guillainov-Barreho syndróm), počas ktorého sa skončilo 35-ročné manželstvo, a roku 1987 si spisovateľ zobral svoju ošetrujúcu sestričku Valerie. Románová správa z tejto krízovej etapy Hellerovho života je v knihe Neveselá záležitosť. Podľa vlastných slov sa Heller očistil od traumy a zároveň sa mu začala nová životná etapa. „Dúfam však, že svoju bolesť som si na tomto svete už odtrpel,“ povedal Joseph Heller.
V posledných rokoch svojho života hovorieval, že píše ďalej, pretože nemá nič lepšie na práci. Počas života mu ako posledná kniha vyšla Tu a teraz. Sú to spomienky na detstvo a mladosť. Kritika mu vytýkala najmä prílišný sentiment a asi len autorova povesť „zneškodnila“ oveľa tvrd šie hodnotenie.
Začiatkom roka 2000 sa objavil titul Portrét starého umelca, ktorý vo finálnej podobe Heller už nevidel. Zomrel na infarkt 12. decembra 1999.
