FOTO – ARCHÍV
Z anarchistu sa stal komunistom. Bol bohémom, tulákom, šéfredaktorom časopisu o zvieratách, bigamistom, ale najmä geniálnym spisovateľom. Slávnejší román ako Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny už v Česku nikto nenapíše - pre Čechov sa jeho hrdina stal synonymom národnej povahy. Jaroslav Hašek sa narodil 30. apríla 1883 - pred 120 rokmi.
Je zvláštne, že Česi sa radi prirovnávajú k Švejkovi, a pritom vôbec nie je jasné, aký „dobrý vojak“ vlastne bol. Pre hlúpych je spravidla hlúpy, pre rafinovaných rafinovaný, pre bezbranných bezbranný. Asi najväčšmi ho pritom charakterizuje veta, ktorou odpovedal svojmu pánovi Lukášovi na otázku, prečo preňho ukradol psa: „Abych vám udělal radost, pane obrlajtnant.“
Zároveň Švejk dokonale potvrdzuje neskorší pocit ríšskeho protektora Heidricha, že Česi sú „smejúce sa beštie“. Haškovmu humoru neujde žiadna autorita - Rakúsko-Uhorsko, jeho armáda, úradníci, politické strany, vláda či cirkev. „… dědek jako starý Procházka, kterého nemohou už pustit z hajzlu, aby jim nepodělal celej Schönbrunn,“ hovorí o Františkovi Jozefovi. „Oltář skládal se ze tří dílů, opatřených hodně falešným pozlátkem, jako celá sláva církve svaté,“ píše v jednej z najzábavnejších pasáží o poľnom oltári feldkuráta Katza.
Poviedky o Švejkovi písal Hašek už od roku 1911, známe sú však najmä vojnové príhody z knihy. Postavy, a najmä citáty z knihy už dnes žijú vlastným životom, málokto vie, že napríklad často citovanú Švejkovu vetu „To chce klid“ (ku ktorej sa pridáva „a nohy v teple“), v knihe nenájdete. Alkohol sa tu spomína často, ale výroky ako „beda vláde, ktorá zdraží pivo“ či „najlepšie víno je pivo“, ktoré sa po krčmách prisudzujú Švejkovi, by ste v nej tiež hľadali márne. Aj slávnu vetu, ktorú Rudolf Hrušínský kričí do delostreľby na záver známeho filmu: „Co blbnete, vždyť jsou tady lidi,“ si vymysleli len filmári.
Najväčšou silou knihy pritom je, že nemá hluché miesta, je plná geniálnych citátov a netreba k nej naozaj nič dodávať, aj keď zostala nedokončená. „Každej voják má bejt tak inteligentním, aby sežral bez reptání všechno, co vyfasuje…“ píše sa tu napríklad.
Hašek bol najmä spisovateľom krátkych poviedok - napísal ich viac ako 1 200 - a kniha je do značnej miery súhrnom stoviek starších príhod. Opisuje hádam každý typ ľudskej povahy a každú životnú situáciu - podobné ambície má spravidla náboženská literatúra, Hašek je však zábavnejší. Platne, na ktorých román číta Jan Werich, sa dajú počúvať donekonečna.
Niektoré príbehy sú autobiografické - Hašek sa učil za predavača v drogérii u Ferdinanda Kokošku, narukoval k 91. pešiemu pluku do Českých Budějovíc a bol na ruskom fronte. Či by sa aj ďalšie Švejkove osudy podobali Haškovým, to sa už nikdy nedozvieme. Román sa pokúšali dokončiť iní autori, lebo Hašek zomrel, keď jeho hrdina dorazil na front. O ďalšom Švejkovom osude vieme len toľko, že Švejk vojnu prežil. Či by sa vzdal Rusom, pobudol v zajateckom tábore a v česko-slovenských légiách, neskôr pomáhal komunistickej revolúcii a v roku 1920 sa vrátil do Československa šíriť komunizmus, zostáva záhadou. Hašek to však urobil.
Čo zo spisovateľa spravilo komunistu? „Život lidskej je tak složitej, že samotnej život člověka je proti tomu hadr,“ zopakoval by po tejto otázke možno Hašek. Na novom rodiacom sa totalitnom systéme muselo byť čosi, čo jeho anarchistickej povahe vyhovovalo. Po smrti otca opakoval ôsmu triedu, neskôr odišiel z gymnázia, zapojil sa do protinemeckých nepokojov, mal opletačky s políciou. Keď sa túlal, vyhodili ho z práce v banke, keď v časopise Svět zvířat zverejňoval početné mystifikácie, vyhodili ho načas aj odtiaľ. Pokúsil sa o samovraždu skokom z mosta, bol na psychiatrii, ale nevie sa, či nešlo o zábavu. Keď videl, že neuživí rodinu, opustil ju, neskôr sa v Rusku pokojne oženil s inou ženou.
V búrlivej a prudko sa meniacej dobe za svetovej vojny a tesne po nej možno skutočne považoval komunizmus za znesiteľný systém. Predtým dokonca uvažoval o pripojení Čiech k cárskemu Rusku - aj to sa mu zdalo lepšie, ako trpieť pod habsburgovcami.
Časov, keď sa všetci poručíkovia Dubovia a kadeti Biegleri, jeho slovami „největší blbci u kumpanie“, hromadne presúvali do komunistickej strany, sa už nedožil. Vo vlasti sa vrátil k bohémskemu životu, písal Švejka, sám si ho v zošitoch vydával a kolportoval, čo bolo na jeho podlomené zdravie priveľa. Zomrel na ochrnutie srdca 3. januára 1923 - nemal ani štyridsať.
Isté je, že pre komunistov sa kaviarenskí povaľači Haškovho typu stali neskôr jednými z najväčších nepriateľov - človek, ktorý každý deň píše popoludní poviedku, aby ju mohol hneď po dokončení predať časopisu a peniaze prehýriť, by im bol určite krajne podozrivý. Ani slávnym románom sa príliš nechválili.
Hašek by zas videl, ako sa usilujú zničiť všetko, čo má rád (vrátane kaviarní), a ich nový, ešte neslobodnejší a byrokratickejší systém by ho určite nenadchol.
