FOTO – ARCHÍV
Stal sa ikonou diplomacie prvej polovice 19. storočia. Za takmer 40 rokov, počas ktorých určoval zahraničnú i vnútornú politiku habsburskej monarchie, sa v Európe bez jeho pričinenia nič nezmenilo. Jeho systém vytvorený po napoleonských vojnách bol založený na politickej a náboženskej cenzúre, špionáži a kontrole. Mal zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu, vytvoriť mechanizmus veľmocenskej rovnováhy a stavať prekážky radikalizmu v akejkoľvek podobe. Keď raz povedal svojmu priateľovi: „Prišiel som na svet buď príliš skoro, alebo príliš neskoro,“ zrejme tušil, že neuspeje. Deň D prišiel 13. marca 1848. Vo Viedni vypukla revolúcia a knieža Klemens von Metternich, pretože o ňom je reč, musel odstúpiť a ujsť z Rakúska. Stalo sa to pred 155 rokmi.
Metternichov život zásadne ovplyvnili dve udalosti. Kým jedna mu dvere k moci a sláve dokorán otvorila, druhá ich zamkla na dve zámky. Prvou boli vojny, ktoré v Európe rozpútal Napoleon Bonaparte. Práve počas nich, najprv ako rakúsky veľvyslanec v Paríži a od roku 1809 ako minister zahraničných vecí, sedel viackrát zoči-voči francúzskemu dobyvateľovi a privádzal ho do šialenstva.
Metternich bol známy svojou rozvahou, pokojom a neústupčivosťou. Nie vždy mu však tieto vlastnosti priniesli úspech. Po bitke pri Wagrame, v ktorej triumfovali Francúzi, musel v schönbrunnskom zámku súhlasiť s mierom, pre rakúsku monarchiu nevýhodným. Zdalo sa, že Rakúsko melie z posledného. Metternich sa v tej chvíli zaprisahal, že už nechce okúsiť porážku. Vytvoril systém, vďaka ktorému jeho monarchia prežila ďalších sto rokov. Bol to on, kto dal silu rakúskemu dvojhlavému orlovi.
Metternichova hviezda sa rozžiarila počas viedenského kongresu. Tam sa v rokoch 1814 - 1815 zástupcovia protinapoleonovskej koalície, čiže Ruska, Pruska, Anglicka a Rakúska, snažili nájsť zásady budúceho usporiadania Európy. Chceli zabrániť ďalším vojnám. Aj keď pred pár mesiacmi bol ich cieľ jasný, spoločne poraziť Francúzsko, teraz chcel každý dosiahnuť čo najviac na úkor svojich rivalov. Bol to Metternich, ktorý staval mosty medzi rozhádanými stranami. Vznikol aliančný systém. Pretrval niekoľko desiatok rokov. Počas nich nevznikol žiadny zásadný konflikt. Prispeli k tomu pravidelné konferencie, ktoré sa konali za účasti všetkých zainteresovaných strán. V roku 1821 prijali aj Francúzsko.
Aliančný systém nemal len predchádzať vojnám, ale aj revolúciám. Tie Metternich nenávidel. Podľa vlastných slov bol mužom poriadku so zmyslom pre pravdu, a nie pre predstieranú slobodu. Ideálom bola preňho monarchia opierajúca sa o silu tradičných privilegovaných sociálnych vrstiev. Domnieval sa, že len ony vedia zaručiť poriadok, ktorý tak glorifikoval, a následný pravidelný hospodársky rast štátu.
Tomu podriaďoval všetko. Po tom, ako sa v roku 1821 stal kancelárom, presadil viacero opatrení proti študentom, nerakúskym politikom i novinárom. Nikdy nepochopil ich túžby po tolerancii, náboženskej znášanlivosti a národnostnej emancipácii. Pri stupňovaní represívnej politiky sa opieral predovšetkým o silnú políciu.
Prvým mementom jeho politiky boli udalosti roku 1830. Viaceré európske krajiny zachvátil revolučný ošiaľ s cieľom liberalizovať režim a zbaviť sa konzervatívno-aristokratických znakov. Aj keď nie všade boli revolúcie úspešné a úplné, dávali tušiť, že podobný scenár sa môže opakovať aj v habsburskej monarchii.
Kancelár si však z toho veľa nerobil. Napriek tomu, že jeho pozícia sa od nástupu nového cisára Ferdinanda V. v roku 1835 začala zhoršovať a po vytvorení štátnej rady sa musel čiastočne deliť o moc so svojím rivalom grófom Kolowratom, v prenasledovaní odporcov režimu neprestal. Nedbal ani na stále väčší odpor verejnosti voči jeho osobe. Pretože bol pôvodom Nemec a v Rakúsku sa usadil až v roku 1790 ako 17-ročný, ľudia ho brali ako cudzinca. Stále viac odmietali jeho metódy a túžili po zmene.
V deň revolúcie sa viedenskí študenti, obchodníci, remeselníci a robotníci zhromaždili pred rakúskym parlamentom a vnikli do budovy. Žiadali zavedenie liberálnych slobôd a Metternichovo odstúpenie. Ten navrhoval potlačiť povstanie vojenskou silou. No cisár, vedomý si vážnosti situácie, na kancelárove rady nedal a večer ho odvolal. Metternich prijal rezignáciu o dva dni a v prezlečení opustil Viedeň. Vrátil sa tam až o tri roky. S revolúciou sa nikdy nezmieril. Pár týždňov pred smrťou v roku 1859 povedal svojmu priateľovi: „Bol som skalou poriadku.“ Zomrel vo svojom viedenskom paláci Renweg.
