„Nech iní vedú vojny, ty šťastné Rakúsko sa sobáš,“ znelo veľmi úspešné motto cisára Svätej ríše rímskej Maximiliána I. Nenápadní a nezaujímaví Habsburgovci získali touto politikou tróny polovice Európy a začali usmerňovať a ovplyvňovať politiku celého kontinentu. V strednej Európe ich kráľovskú dynastiu založil Ferdinand I. Narodil sa pred päťsto rokmi - 10. marca 1503.
Ferdinand bol Maximiliánovým vnukom. Narodil sa pri Madride. Bol druhým synom španielskeho kráľa Filipa I. a nárok na cisársky ani kráľovský trón nemal. Osud však rozhodol inak. Predurčili ho dedovia - druhým bol španielsky kráľ Ferdinand Aragónsky. Dynastickými sobášmi spojili rod španielskych kráľov s Habsburgovcami a Jagelovcami.
Zmluva o sobáši v roku 1514 neurčovala presne, ktorý Habsburg sa ožení s Annou Jagelovskou, dcérou českého a uhorského kráľa a sestrou Ľudovíta Jagelovského, dediča trónu. Nakoniec si ju zobral Ferdinand.
Keď Ľudovít Jagelovský zomrel bezdetný v roku 1526 v bitke proti Turkom pri Moháči, katastrofálna porážka nezabránila uhorským magnátom v špekuláciách o novom slabom a poslušnom panovníkovi. Podobne rozmýšľala aj česká šľachta.
Rakúsky veľkovojvoda Ferdinand, švagor mŕtveho Ľudovíta a manžel Anny Uhorskej, ako ju vo Viedni nazývali, sa stal jedným z horúcich kandidátov na uhorský a český trón. Vychovali ho v Španielsku, ničím zaujímavým sa zatiaľ neprezentoval a práve to uhorským a českým magnátom vyhovovalo. Napokon mu trón ponúkli.
Ferdinand prevzal územie, na ktorom ležala ťarcha svetodejinného významu - boj proti Turkom, v ktorom celá dynastia Habsburgovcov musela chtiac-nechtiac pokračovať. Cudzinec na českom a uhorskom tróne si predsavzal, že bude brániť habsburské územia a tým vlastne aj celú Európu.
Chlapec, vychovaný podľa dvornej etikety, však nevedel veľa o armádach, stratégii a najmä o peniazoch. Habsburgovci boli až po uši zadlžení bohatému finančnému rodu Fuggerovcov a ten tak určoval politiku v Čechách i Uhorsku. Aj na Slovensku mali Fuggerovci svoje strategické záujmy - strieborné bane v Banskej Štiavnici a zlato v Kremnici. Investovať do výzbroje armád sa im ale veľmi nechcelo.
Cisárom celej Svätej ríše rímskej sa stal Ferdinandov brat Karol (bol aj španielskym aj rímskym kráľom), po jeho smrti v roku 1556 Ferdinanda zvolili aj za cisára. Chod ríše ovplyvňoval minimálne - titul bol naozaj len formálny a v konglomeráte viacerých kráľovstiev sa vlastne ani nedalo vládnuť.
Ferdinand nevyriešil žiadnu z veľkých úloh, ktoré tlačil pred sebou. Výpravu proti Turkom, ktorí od Moháča de facto ovplyvňovali dejiny Uhorska a postupne vytlačili Habsburgovcov len na územie dnešného Slovenska, neusporiadal. Nevyriešil ani rozpory v Čechách, ktoré neskôr viedli k Bielej Hore a strate českej štátnosti. Dynastia, ktorú založil, ale vládla až do skončenia 1. svetovej vojny.
Ferdinanda Habsburského zaujímala najviac jeho rodina - manželka, ktorú miloval a traja synovia. Venoval sa ich výučbe - ovládali nemčinu, češtinu i latinčinu - ale vôbec sa nestaral o to, či budú dobrými stratégmi a veliteľmi armády.
Budúci cisár a kráľ Maximilián II. bol kópiou svojho otca. Turecké nebezpečenstvo, ktoré ovplyvnilo históriu celej strednej Európy, podceňoval. V Uhorsku ho podceňovala aj šľachta, ktorá egoisticky kupčila a vydierala s týmto fenoménom. Dostatočnú pozornosť Turkom nevenoval ani pápež a zvyšok Európy.
Za nové hlavné mesto Uhorska Habsburgovci po páde Budína určili Bratislavu, čo jej pomohlo v rozvoji, ale celé Slovensko trpelo tureckými nájazdami a snahou ovládnuť stredoslovenské banské mestá.
Stred kontinentu na krátkozrakosť a tuposť naozaj doplatil. Uhorsko bolo rozdrobené a drancované, ale aj Čechy stále ubíjané vnútornými spormi protestantov s katolíkmi začali postupne zaostávať. Ekonomický prepad za západnou Európou sa prejavoval až tak, že stredná Európa nezachytila rozvoj meštianskej spoločnosti, vznik manufaktúr a neskôr rozvoj industriálnej spoločnosti.
Trpelo aj obyvateľstvo - postupne vymieralo alebo utekalo. Do Innsbrucku a Linca, kde Ferdinand a jeho potomkovia žili, takéto správy nedochádzali. Habsburgovci mali hlavný záujem a zásadu - pomocou sobášov zostať na čele európskeho diania a to sa im darilo až do roku 1918. Pravdaže, česť výnimkám, ktoré chceli reformovať ríšu - Márii Terézii a Jozefovi II.
