Mal zostať nesmrteľný, pretože po druhej svetovej vojne si doba žiadala hrdinov. Julius Fučík zomrel vo fašistickom väzení a napísal tam veľmi sugestívne literárne dielo Reportáž spod šibenice. Fučíkov zručne napísaný text o odvahe, odhodlaní a zrade preložili do deväťdesiatich jazykov. Je to príbeh 20. storočia - presvedčeného komunistu väznia nacisti. Po vojne komunisti potrebovali mať hrdinu s veľký H. Presvedčený súdruh s očarujúcim úsmevom, ktorého odsúdili na smrť v berlínskom väzení Plötzensee roku 1943, sa na to výborne hodil. V nedeľu uplynie sto rokov od jeho narodenia.
Kult Fučíka dlho živila komunistická strana a dobrú živnosť z toho mala aj jeho manželka Gusta. Jeho životopis na to dal dokonalý podklad - členom KSČ sa stal hneď po založení v roku 1921 a stranu podržal pri každej čistke. Bol to typický komunistický novinár a intelektuál, ktorý podliehal všetkým mýtom stalinského obdobia. Dobrý štylista s darom pozorovať veci. Okrem toho aj veľký milovník so šviháckym štýlom - putoval z náruče do náruče. Pražan od narodenia sa cítil ako doma v kaviarňach a vinárňach, kde sa často stretával s českou literárnou i divadelnou elitou - Seifertom, Nezvalom aj Janom Werichom (spával v šatni Oslobodeného divadla, keď po ňom šla polícia).
Vlastnosť intelektuála spochybňovať, kriticky vzdorovať ideologickým tlakom vrátane tlakov z Moskvy, tak ako k tomu dospeli v tridsiatych rokoch mnohí ľavicoví intelektuáli, mu ale chýbala. V roku 1929 prispel k boľševizácii strany - z jeho iniciatívy vznikol manifest dvanástich spisovateľov na podporu nového Gottwaldovho vedenia. O tri roky neskôr vydal zbierku reportáží ospevujúcich Sovietsky zväz pod názvom V krajine, kde zajtra znamená už včera.
Fučík strávil dva roky ako redaktor Rudého práva aj v Moskve, vždy písal ideologicky. A ďalší ideológovia z neho dávno po jeho smrti stvorili priam obludného hrdinu. On pritom vo väzení pod silným tlakom gestapáckych výsluchov nevydržal - tak ako tisíce iných odbojárov po celej Európe - a napokon prehovoril. Bolo to zlyhanie, ktoré si však nezaslúži, aby ho niekto jednoducho odsúdil. Kruté podmienky väznenia a výsluchov nikomu nedávali istotu, že vydrží a že bude tým, kto všetkému odolá.
K hrdinovi mal ale ďaleko už vtedy, keď ho gestapáci zatýkali v apríli 1942 v konfidentskom byte komunistických odbojárov. Vzdal sa, hoci sa dalo aj bojovať. Nepoužil zbraň, aj keď bol celkom dobrý strelec.
Reportáž spod šibenice vyšla prvýkrát v nescenzúrovanej podobe až v roku 1995. „Pochopil som, že aj tu mám príležitosť bojovať… Bolo treba začať hrať vysokú hru. Hovoril som teda. Obrátil som ich pozornosť úplne iným smerom,“ obhajoval sa Fučík v záverečnej časti knihy. Po vojne jeho zápisky vydali v značne upravenej verzii, kde sa takéto úvahy nemohli objaviť, aby nenarušili obraz hrdinu.
To, ako Fučík svoju hru s gestapom „uhral“, je sporné a vyznieva skôr v jeho neprospech. Vo väzenskej knihe na Pankráci začalo po jeho príchode nápadne pribúdať mien ľudí, s ktorými sa poznal. Z toho sa dá usúdiť, že niektorí z nich sa tam zrejme ocitli po nejakej neopatrnej Fučíkovej odpovedi - aj keď ten tvrdil, že hovoril len o tom, čo podľa neho už gestapáci vedeli.
„Hrou“ s gestapom sa vysvetlilo aj to, prečo počas pobytu vo väzení mohol opúšťať celu na výlety na Hradčany s „jeho“ vypočúvajúcim gestapáckym komisárom Josefom Böhmom (mali čosi ako blízky vzťah) a vďaka čomu získal funkciu „hausarbeitera“ (chodbára), a tak mohol prepašovať „motáky“ - zápisky.
Pri diskusiách o Fučíkovi sa objavili dokonca názory, že celá jeho kniha bola len propagandistickým podvrhom. Expertízy v roku 1990 ale potvrdili, že text vrátane všetkých opráv v rukopise je napísaný Fučíkovou rukou. Marie Zápotocká, manželka prezidenta Zápotockého, vraj nemohla pochopiť, ako taká lož ako Reportáž mohla byť vydaná. Čo jej mohlo prekážať? Asi autoštylizácia. Dnes, pri jeho storočnici z Fučíkovho mýtu už veľa nezostalo, zato ožila fučíkovská diskusia.
„Fučíka by sme mali študovať ako tragický prípad človeka, ktorý mal veľmi zložitý osud. Nebol to hrdina, bol to človek, ktorý sa dostal do strašnej situácie a pokúšal sa z nej dostať. Nemáme právo ho absolútne súdiť, ale nie je dôvod z neho robiť človeka, ktorý by bol čímkoľvek výnimočný,“ myslí si pražský politológ Rudolf Kučera, ktorý sa prípadom Fučík zaoberal.
