FOTO – ARCHÍV
Nie je veľa osobností divadla, ktoré si vytvoria takú osobitú estetiku a teóriu divadla, že vo vzťahu k nej, či už pozitívne, alebo negatívne – cítia potrebu vymedzovať celé generácie divadelníkov. Konstantin Sergejevič Stanislavskij dokázal zrozumiteľne pretlmočiť svoje dlhoročné herecké, režisérke a pedagogické skúsenosti, čím sa stal pravdepodobne jednou z najvplyvnejších postáv v dejinách divadla prinajmenšom 20. storočia. Narodil sa 17. januára 1863. Bolo to pred stoštyridsiatimi rokmi.
Vyrastal ako syn továrnika v časoch mierového Ruska a hojnosti pre niekoľkých vyvolených. Svoju kariéru završoval už počas revolúcií, svetových otrasov a vojen.
Začal s amatérskym divadlom a neskôr pôsobil v moskovskej Spoločnosti pre umenie a literatúru. Do histórie sa zapísal predovšetkým s Moskovským umeleckým akademickým divadlom známym pod značkou MCHAT. Stanislavskij ho v roku 1898 založil spolu V. I Nemirovičom-Dančenkom. Vtedy mal tridsaťpäť rokov.
Na scéne MCHAT-u vydržal tento geniálny herec aktívne hrať rovných tridsať rokov. Po slávnostnom večeri usporiadanom pri príležitosti 30. výročia, na ktorom vystupoval v Čechovových Troch sestrách ako stále príťažlivý Veršinin, však dostal srdcový záchvat. Bol to síce koniec jeho aktívnej hereckej kariéry, ale v divadle zostal režírovať ďalších desať rokov.
Jeho poslednými réžiami boli Molierov Tartuffe a Verdiho Rigoletto, pričom obe inscenácie mali premiéry už po jeho smrti. Zomrel roku 1938.
Umelecké partnerstvo s V. I. Nemirovičom-Dančenkom bolo plodné predovšetkým pri uvádzaní hier psychologicko-realistického štýlu. Inscenácie hier Čechova, Ibsena, Gorkého, Tolstého či dramatizácií klasickej ruskej literatúry sa stali míľnikmi divadelného myslenia.
Stanislavského kniha Môj život v umení, vydaná v roku 1925, je vzácnym dokumentom o histórii MCHAT-u i stretnutí s tvorivými osobnosťami ako Anton Pavlovič Čechov, Isadora Duncanová či Godron Craig. Stanislavskij v nej však predovšetkým predostrel svoj systém, neskôr dopracovaný v dielach Hercova práca na sebe a Hercova práca na role.
Pri formulovaní svojich téz si nerobil nároky na vedeckosť, jeho ciele boli skôr praktické. Uvedomoval si, že „hovoriť a písať o zložitom tvorivom procese je náročné“ pretože „slová sú priveľmi konkrétne a ťažkopádne na vyjadrenie podvedomých pocitov“.
Základom jeho systému bolo prepracovávanie sa k tvorivému podvedomiu cez vedomú hereckú psychotechniku. Pre Stanislavského bolo dôležitejšie „byť charakterom“ ako „robiť charakter“. Povestný je aj jeho bonmot: „Herec musí predovšetkým milovať umenie v sebe, nie seba v umení.“
Stanislavskij nežil len vumení, ale aj vo veľmi ťažkých časoch. V spomienkach na chaotické porevolučné obdobie priznáva, že pri pohľade na davy hrnúce sa do divadla cítili najprv bezmocnosť. MCHAT však nakoniec prijal „nové poslanie“ – dávať divadlo „neskazenému, dôverčivému, nepresýtenému divákovi“, ktorého však musel najskôr naučiť ticho sedieť, nefajčiť, nelúskať orechy a zložiť si čiapku.
Súbor MCHAT-u prežil ťažké chvíle po tom, čo časť hercov vrátane zvučných mien ako O. L. Knipperová či V. I. Kačalov zostali roku 1919 na druhej strane frontu a založili si v emigrácii nový MCHAT.
Stanislavskij však do konca života zostáva v Moskve. Cez neľahké roky sa mu podarilo prejsť s presvedčením, že „správne posadený hlas, rytmus a dobrú dikciu potrebuje rovnako spevák, čo za starých čias spieval Boh ochraňuj cára, ako ten, čo spieva Internacionálu.“
Inovácie nového Meyerchoľdovho divadla síce obdivoval, ale bol zhrozený, ako sa s novými formami vrátili na javisko diletantsky používané ošúchané maniery, proti ktorým celý život tak zanietene bojoval.
Stanislavského divadelné myslenie ovplyvnilo divadelníkov na celom svete. Na jeho metóde bolo založené aj vplyvné Actor‘s Studio Lee Strasberga, v ktorom sa vychovali také hviezdy ako Marilyn Monroe či Marlon Brando.
