FOTO – ARCHÍV
Pred 15 rokmi sa v Tunise stretli šéfovia diplomacií arabských krajín. Hovorili hlavne o Palestíne a hnutí odporu, ktoré sa rozmohlo v palestínskych utečeneckých táboroch v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu. Rozhodli sa podporiť ho nielen politicky, ale aj finančne. Založili špeciálny fond, do ktorého všetci poctivo prispievali. Nečakali však, že z toho, čo spočiatku vyzeralo ako jeden z mnohých prejavov nesúhlasu s izraelskou správou palestínskych území, sa vyvinie päť rokov trvajúca konfrontácia. Nerátal s tým ani Izrael. Toto povstanie dostalo meno intifáda. Navždy zmenilo izraelsko-palestínske vzťahy, doviedlo terorizmus do súčasných extrémov a zároveň viedlo k historickej mierovej dohode z Osla. Z Jicchaka Rabina, kedysi zástancu železnej päste, a bývalého teroristu Jásira Arafata nepriamo urobilo nositeľov Nobelovej ceny mieru. Arabi sa dohodli na podpore intifády 15. januára 1988.
Mnohé udalosti v dejinách ľudstva vyprovokovala lož, polopravda či dezinformácia. Tak to bolo aj s intifádou. 9. decembra 1987 sa v izraelskom meste Aškelon stala dopravná nehoda. Nákladné auto vtedy zabilo štyroch Palestínčanov a deviatich zranilo. Túto poľutovaniahodnú udalosť však ktosi označil za chladnokrvný akt pomsty. Vznikla fáma, že auto riadil príbuzný židovského obchodníka, ktorého predtým zabili v pásme Gazy. Po 27 palestínskych utečeneckých táboroch sa táto verzia šírila rýchlosťou blesku.
Nasledovali útoky na izraelských vojakov, hádzanie kameňov, zápalných fliaš, ojedinele aj streľba. Palestínčania vstupovali do štrajkov, bojkotovali izraelský tovar, pálili zástavy s Davidovou hviezdou a všade vešali palestínske vlajky. Rozsah povstania prekvapil aj Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorej vedenie po vyhostení z Libanonu živorilo v Tunise.
Proti odhodlaným Palestínčanom stála izraelská armáda zložená z 19-ročných mladíkov, ktorí dostali príkaz, aby pri slovných aj fyzických útokoch Palestínčanov zachovali pokoj a na potlačenie povstalcov použili radšej obušok ako zbraň. Nestalo sa tak vždy a po gumových projektiloch sa začalo čoraz častejšie strieľať do davu aj ostrými. Vyskytli sa aj prípady mučenia palestínskych väzňov.
Izraelská armáda vedená ministrom obrany Jicchakom Rabinom strácala étos armády osloboditeľky. Nešlo o boj s arabským nepriateľom, ktorý ohrozoval suverenitu a samotnú existenciu židovského štátu, išlo o streľbu do davu vyzbrojeného kameňmi. Nebol to však dav bezmocný.
Sociologička Šošana Blum-Kulková cituje dôstojníka izraelskej armády, ktorý opisuje svoje vtedajšie pocity: „Ste so skupinou dvadsiatich vojakov a musíte čeliť tisícom, doslova tisícom, ktorí kričia: Len počkaj, chytíme tvoju sestru v Tel Avive a znásilníme ju.“
Kým v izraelskej armáde sa neodôvodnené násilie na Palestínčanoch trestalo, v palestínskom tábore sa za ataky na Izraelčanov odmeňovalo. Trestalo sa skôr za neúčasť v intifáde. Úlohu trestných kománd prevzali členovia nového militantného hnutia Hamas (nadšenie), ktoré vzniklo pár mesiacov po začiatku intifády.
Intifádou boli ovplyvnené aj izraelské voľby v roku 1988. Zvíťazil v nich pravicový Likud a s labouristami utvoril vládu národnej jednoty. Premiérom sa stal Jicchak Šamir, Rabin zostal ministrom obrany. Prvé mesiace tejto vlády charakterizoval tvrdý postoj proti Palestínčanom, zatváranie palestínskych škôl, zvyšovanie počtu mŕtvych na oboch stranách, nárast palestínskeho terorizmu a židovského extrémizmu.
Krajina sa dostala do šialenej špirály smrti. Izraelčania začali chápať, že vojenské akcie sú neúčinné. Vznikali mierové organizácie, skupiny monitorujúce dodržiavanie ľudských práv. Rástol počet refusnikov – teda mladých ľudí odmietajúcich vojenskú službu.
Stupňoval sa aj medzinárodný tlak na vyriešenie problému. Amerika, ktorá kvôli Libanonu a iránsko-irackej vojne načas odvrátila pozornosť od Izraela, tiež svojho spojenca tlačila, aby sa s intifádou vyrovnal civilizovane.
V roku 1990 pre spor o financovanie židovských osád na západnom brehu padla Šamirova vláda národnej jednoty. Šamir vytvoril novú vládu, tentoraz s ortodoxnými zástancami idey veľkého Izraela.
Potom prišla vojna v Perzskom zálive a frenetické nadšenie Palestínčanov z toho, že Saddám ostreľoval Izrael. Intifáda pokračovala, rovnako ako pokusy o mier a rast vplyvu islamských militantov.
V roku 1992 voľby vyhrali labouristi hlásajúci potrebu dohody s Palestínčanmi. O rok neskôr si Arafat a Rabin podali ruky a podpísali mierovú zmluvu z Osla. Intifáda si podľa rôznych zdrojov vyžiadala okolo 2000 palestínskych obetí. Jej ovocie v podobe druhej intifády má Izrael na stole dodnes.
