FOTO - ARCHÍV
Planúci pohľad jeho Cida, Juliena Sorela či Fanfána Tulipána vlieval ženám do tváre krv. Jeho jemné rysy, žiariace oči a dychtivosť, s ktorou sa do všetkého vrhal, im učarovali. Napäto vážny i bláznivo veselý, žil v závratnom tempe - ako by vedel, že má vymeraných príliš málo času. Iba 37 rokov. Volal sa Gérard Philipe a energia jeho romantických búrlivákov srší z filmového plátna dodnes. Dnes by sa dožil osemdesiatky.
„Vyžaruje z neho niečo, čo udržiava človeka v odstupe, čo si vynucuje rešpekt,“ rozprávali jeho kolegovia z divadla a hovorili mu „malý princ“. Zároveň i vo chvíli svojej najväčšej slávy zostával „mladým princom z južného Francúzska“. Z kúzelného detstva na Azúrovom pobreží mu zostali spomienky na nebo, more, hory a vôňu levandule. Na snový svet, ktorým ho sprevádzala jeho matka, pôvodom z Čiech.
Hovoril jej Minou a ona jemu Gégé a vymýšľala si pre neho podivuhodné príbehy. Bola to prvá z dvoch osudových žien jeho života. V náručí tej druhej skončil definitívne svoju divú a bezuzdnú mladosť. Anna, ktorú si vzal za manželku v roku 1951, bola pravým opakom jeho matky: vecná, bez fantázie, ale inteligentná. Dala mu vyrovnanosť, pokoj a harmóniu a k tomu ešte dcéru a syna.
V týchto dvoch ženách sa zračili dve stránky Gérardovej duše: jedna melancholická a snivá, druhá bojovná, smerujúca ku konkrétnym činom. Sny mladého Gérarda o povolaní lekára sa rozplynuli na jednom večierku jeho rodičov, kde na želanie predniesol humoristickú bájku. „Váš syn je rodeným hercom - vy ale nechcete mať herca v rodine,“ hovorili jeho matke. Gérard však už v tej chvíli prepadol kúzlu divadla.
Na javisku sa správal úplne prirodzene - akoby svoje úlohy nehral, ale žil a dýchal. Nepotreboval školy - nechal sa viesť inštinktom. Z provinčných scén prešiel rovno do parížskeho divadla Hébertot, do roly Caligulu v hre Alberta Camusa (1945): „Ukazuje správne duševnú pustinu svojej postavy, až za hranice autorovej filozofie,“ písali dobové kritiky.
Odtiaľ bol len krôčik do filmu. Väčšina úloh ako by bola stvorená priamo pre neho. V Diablovi v tele z roku 1946 hral Františka, chlapca s diablom v tele, ktorého hodnotili takto: „Nikdy sme nevideli na mladej tvári presvitať pocity tak mocne a tak zreteľne.“ Jeho knieža Myškin v prepise Dostojevského románu Idiot (1947) zrodil hviezdu, s ktorou sa stotožnila celá povojnová generácia mladých. „V tomto filme som začal cítiť svoje remeslo. Cítil som, že ma čaká veľká práca,“ povedal neskôr.
A potom prišiel Fanfán Tulipán (1951). Neohrozený zvodca Fanfán sa stal legendou, ktorá nadchla milióny divákov od Pekingu až po Montreal, od New Yorku až po Moskvu. Japonci mu dali prezývku Samuraj jari a jeden veľký čínsky básnik povedal v rozhlase, že „jeho oči sa snúbia s belasosťou epochy Ming“. Pri natáčaní Fanfána sa Philipe ocitol úplne v zajatí postavy, ktorú hral. Skákal z trojmetrovej strechy, naskakoval na idúci rebriniak a predvádzal kúsky také riskantné, až sa tajil dych. Všetkých nakazil spoločnou chuťou smiať sa, skákať a blázniť sa: „Pri natáčaní Fanfána som mal niekoľkokrát dojem, že mám v hlave spiežovce,“ spomínal sám.
A potom už bol taký slávny, že sa nakrúcali filmy len pre neho. Napríklad Červený a čierny (1954) podľa slávneho Stendhalovho románu, kde hlavný hrdina Julien Sorel neustále osciluje medzi dobrom a zlom, pokorou a ctižiadosťou. Gérard Philipe bol na vrchole a drel do úmoru. Natáčal jeden film za druhým a chodil po celom svete s Národným ľudovým divadlom. Začal sám režírovať, v divadle i vo filme o Tillovi Eulenspiegelovi.
Začiatkom leta 1959 sa vrátil domov po náročnom filmovaní v Mexiku a na jeseň ho zachvátila zhubná choroba. Rovnako rýchlo, ako žil, 25. novembra zomrel. V smútočných zvonoch vidieckeho cintorína v Ramatuelle zneli ozvenou slová podčiarknuté ceruzkou v školskom vydaní Euripida, ktoré zostalo na jeho nočnom stolíku: „Nie, dcéra moja, nie je možné vidieť ešte deň a byť mŕtvy, smrť to je ničota, život je pre ňu nádej.“
Autor: JITKA BOJANOVSKÁ, čtk
