FOTO – ARCHÍV
cký záznam obrazu totiž priniesol hlavne televíznym staniciam dovtedy netušené možnosti. Mullin s Johnsonom svetu ukázali prvé video 11. novembra 1952 - pred 50 rokmi.
Začiatky videa treba hľadať v zákopoch druhej svetovej vojny. Mladý Američan John Mullin pracoval vo vojenských laboratóriách v Anglicku. Po nociach zostával sám. Rád počúval hudbu, a keď raz BBC o polnoci skončilo svoje vysielanie, natrafil na nemeckú stanicu. Po chvíli si uvedomil, že ani Hitlerovo Nemecko nemôže mať takú dokonalú propagandu, aby živý orchester hral 24-hodín denne. Bol si celkom istý, že hudba hrala z veľmi kvalitného zvukového záznamu.
Po vojne sa dostal na miesta, odkiaľ Nemci hudbu vysielali. Našiel tam predchodcu magnetofóna.
Po návrate do Ameriky začal pracovať na jeho lepšej verzii. Ako prvý predstavil dokonalý magnetický záznam zvuku a audiopásku. Po vojne sa veľmi rýchlo začal orientovať na Hollywood. Okrem armády videl využitie nahrávacích strojov v šoubiznise.
Najskôr dal kvalitný zvuk filmu. Pri predvádzacích sedeniach však nadchol ďalších fajnšmekrov. Tam niekde sa zrodila myšlienka videorekordéru.
V roku 1949 sa v Amerike naplno rozbehli televízie. Vtedy už bolo jasné, že nový biznis potrebuje aj novú technológiu. Dovtedy sa pracovalo na mierne upravenej filmovej technike. Televízie potrebovali jednoduchý a pritom kvalitný zvukový aj obrazový záznam, aby nemuseli vysielať len naživo. Filmový záznam bol totiž výrazne nekvalitnejší ako živé obrázky.
Mullin so svojím spolupracovníkom Waynom Johnsonom ako prví televíziam ukázali, že informácia z kamery sa dá nahrať na magnetickú pásku. V televíznych štúdiách tak vzniklo prvé video. Od toho dnešného malo ešte ďaleko. Skutočne použiteľné videorekordéry sa objavili až v roku 1956 a stáli 75-tisíc dolárov. Doma ich nemal ešte stále nikto - boli určené len do štúdií.
Prvé video, ktoré si mohli bohatší z Američanov kúpiť, sa objavilo až pred Vianocami 1963 - vážilo 50 kilogramov, stálo neuveriteľných 30-tisíc dolárov a mohlo zaznamenať až 64 minút televízneho vysielania.
Skutočný rozmach domácich videí však prišiel o viac než desať rokov neskôr a stáli za ním dve súperiace japonské firmy - Sony so systémom Betamax a JVC s Video Home System (alebo VHS). I keď Betamax ponúkal vyššiu kvalitu záznamu, skončil nakoniec ako porazený. Vďaka prezieravej licenčnej politike totiž VHS doslova zaplavilo trh. Už v roku 1979 sa týchto videorekordérov predávalo dvakrát viac než výrobkov Sony.
Betamax nakoniec uvoľnil v oblasti domácej elektroniky miesto, o to väčšie úspechy slávila jeho vylepšená verzia v profesionálnej oblasti - až do nástupu digitálneho záznamu v druhej polovici 90. rokov prakticky nemal tento formát konkurenciu.
Posledných pár rokov sa videorekordérom celosvetovo príliš nedarí - na trh so spotrebnou elektronikou pomaly, ale iste preniká DVD, ktoré ponúka nielen nepomerne kvalitnejší obraz a zvuk, ale aj výber z niekoľkých jazykových verzií a samotné disky sú navyše omnoho odolnejšie než obyčajné videokazety.
Klasické video môže zatiaľ konkurovať digitálnemu formátu len v jedinom - pri nahrávaní televízneho vysielania. Ale i to sa môže v dohľadnom čase zmeniť, hlavne vďaka stále sa zlacňujúcej a zrýchľujúcej elektronike i pre chystané spustenie digitálneho televízneho vysielania. Potom odpadne tá najnáročnejšia časť súčasného digitálneho záznamu - prevod analógového vysielania na jednotky a nuly. Dá sa očakávať, že za pár rokov bude páskové video podobnou raritou, ako je dnes gramofónová platňa.
