FOTO - ARCHÍV
Dvaja neúspešní herci James Rado a Gerome Ragni trávili začiatok roka 1967 bezcieľnym túlaním sa po New Yorku. Boli nezamestnaní, hľadali si robotu a snívali o tom, že dobyjú Broadway. Vymysleli plán. „Poznali sme formu, aká sa vyžaduje na Broadwayi, ale chceli sme na javisko dostať to vzrušenie, ktoré vtedy vládlo na uliciach,“ spomína Rado. Tým vzrušením mysleli dlhovlasých hipisákov so sklenými pohľadmi z newyorkskej East Village. Napísali scenár. Producenti ich však odmietali. Nakoniec sa chytil manažér Joseph Papp a ponúkol im šesť týždňov vo svojom novom divadle. Narýchlo pohľadali obsadenie, hudobného skladateľa a naštudovali hru. Pred 35 rokmi - 17. októbra 1967 - mal premiéru muzikál Vlasy.
Píše sa rok 1968, na lavičke v parku v Greenwich Village sedí vystrašený branec Claude a čaká, kým ho vezmú a bude musieť začať bojovať za vlasť vo Vietname. Obďaleč sa obšmieta partička strapatých a rozgajdaných povaľačov. To je začiatok príbehu v muzikále, ktorý začal ako prepadák.
Zakrátko po premiére ostali Vlasy opäť bez divadla. Rado a Ragni boli radi, že im dovolili hrávať aspoň na diskotéke Cheetah. Museli sa však ponáhľať, aby pred deviatou uvoľnili parket zákazníkom.
Vtedy producenti zavetrili stopu úspechu, dali súboru tri mesiace na prerobenie predstavenia a priestor na obnovenú premiéru. V apríli 1968 hrali skutočné Vlasy na broadwayskom divadle Biltmore prvýkrát.
Producent Michael Butler pri práci trval na autenticite. Hercov hľadal všade - na ulici aj v típí hipisáckych komunít. Ochutnával s nimi kaktusový psychadelický extrakt peyot a občas na ulici oslovil dlhovlasého hipisáka, aby išiel hrať do jeho šou. Svojich vyvolencov potom musel zdĺhavo presviedčať, že nie je policajt a nechce ich zadržať, ale zamestnať.
Do roku 1972 mali Vlasy za sebou 1742 predstavení. „Bolo to ako dýchanie z úst do úst divadelne mŕtvej Broadwayi,“ spomína režisér Vlasov Tom O‘Horgan. V roku 1979 ich s veľkou slávou sfilmoval český emigrant Miloš Forman.
Amerika však v šesťdesiatych rokoch nebola taká divá a slobodná, ako sa to zdalo spoza oceánu. Spravodliví občania ledva zniesli v muzikáli rock namiesto ľúbivých piesní Freda Astaira. Nahí herci, ktorí ničia americkú zástavu a spievajú pritom o nádhere masturbácie - to bolo na potomkov puritánov z lode Mayflower priveľa.
„Bieli posielajú čiernych, aby strieľali žltých na obranu zeme, ktorú vzali červeným,“ komentuje v muzikáli Vlasy černoch Hoop americkú zahraničnú politiku tých čias. Séria súdnych žalôb na seba nenechala dlho čakať.
„Pred premiérou v mestečku St. Paul raz jeden frustrovaný úradník dokonca vypustil do vestibulu osemnásť myší v zúfalej snahe odplašiť obecenstvo. Nadšení diváci si však myši vôbec nevšimli,“ píše Barbara Lee v knihe Vek Vlasov.
Súd štátu Massachusetts v roku 1970 nariadil, že herci musia „hrať zaodetí do potrebnej miery“ a „vylúčiť z predstavenia simuláciu pohlavného styku“. Ľudia z Vlasov sa obliecť odmietli a odvolali sa na Najvyšší súd Spojených štátov. Ten rozhodol, že nahota, sex, drogy aj pľuvanec na americkú vlajkú na javisku sú chránené prvým dodatkom americkej ústavy o slobode vyjadrovania. Naháčov z Vlasov tak zvečnil aj súdny precedens.
Zdalo sa, že za posledné desaťročia farby psychodelických vízií vybledli, voľný sex a drogy zovšedneli a muzikál Vlasy prešiel do 21. storočia na zotrvačnosť. Zo slávnej revolúcie ostali len tučnejúci poslovia lásky s plávajúcimi očami a mastnými vlasmi. Príbeh z muzikálu Vlasy však hovorí aj o niečom, čo zatiaľ nezovšednelo - o vojne.
Muzikál Vlasy, ktorý začal ako revolta proti prospechárstvu a malomestskej morálke, je dnes doménou veľkých komerčných šou, na ktoré sa chodí pri návšteve hlavného mesta po dni strávenom v nákupných centrách. Jeho česť bránia ochotníci. Jedno z posledných naštudovaní Vlasov v našom kúte sveta prebehlo so cťou a v batikovaných tričkách v slovensko - maďarskej dedinke Bátorove Kosihy.
