FOTO - ARCHÍV
II. vatikánsky koncil. Začal sa presne pred 40. rokmi, 11. októbra 1962, zvolaný „usmievavým“ pápežom Jánom XXIII. Reformu, ktorú mal koncil priniesť, nazval aggiornamento – zosúčasnenie. Cirkev mala „otvoriť okná“, priblížiť sa človeku dneška. Modernizácia katolíckej cirkvi, ktorú odštartoval, trvá dodnes.
Ján XXIII., občianskym menom Angelo Roncalli, bol pôvodne zvolený „na prechodnú dobu.“ Mal už 76 rokov, preto sa od neho veľa neočakávalo. Všetkých však prekvapil. Od začiatku svojho pontifikátu začal uvažovať o zvolaní koncilu, celocirkevného snemu hodnostárov cirkvi, na ktorých sa riešia závažné otázky viery a fungovania cirkvi. „Jeho koncil“ nemal len objasňovať otázky vierouky a disciplíny. Mal zdôrazniť svedectvo cirkvi v modernom svete. Cirkev si mala objasniť svoju úlohu a fungovanie v zmenenom svete, ktorý sa spamätával z dvoch vojen a bol rozdelený na dva nepriateľské tábory. V tomto svete cirkev strácala tradičné postavenie.
Pápežovu iniciatívu pozitívne prijala najmä široká katolícka verejnosť. Naopak, na odporcov narazila v kruhoch vatikánskej administratívy, rozpačité boli aj vysoké cirkevné autority. Zo 75 kardinálov len 26, aj to len veľmi všeobecne, odpovedalo na pápežovu výzvu vyjadriť svoj názor a poslať návrhy na rokovanie.
Prípravy však rýchlo pokračovali – Ján XXIII. cítil, že jeho čas sa kráti. 11. októbra v priamom prenose televízií mieril do Chrámu sv. Petra vo Vatikáne sprievod 85 kardinálov, 8 patriarchov, 533 arcibiskupov, 2131 biskupov, 12 opátov, 14 prelátov, 67 generálnych predstavených reholí a kongregácií, 13 predstaviteľov nekatolíckych cirkví. Pápež predniesol prvý príhovor. „Cirkev v každej dobe odolávala omylom, často aj odsudzovala, niekedy s veľkou prísnosťou. Dnes chce radšej používať liečebné prostriedky milosrdenstva ako zbraň prísnosti. Vzhľadom na aktuálne potreby by mala cirkev radšej výdatne vysvetľovať moc svojho učenia, a nie odsudzovať inak zmýšľajúcich ľudí,“ povedal.
Pôvodne mal koncil trvať krátko. Ukázalo sa však, že otázok, ktoré čakajú na odpoveď, je príliš veľa a názory sa rozchádzali. V júni 1963 pápež Ján XXIII. zomrel, jeho nástupca Pavol VI. sa rozhodol pokračovať. Zasadnutia trvali až do roku 1965.
Jedným z významných koncilových dokumentov je encyklika Pacem in terris – Pokoj na zemi. Pápež, aj pod vplyvom kubánskej krízy, (takmer sa zmenila na tretiu svetovú vojnu), vyzval na pokoj a zmierenie. Cirkev uznala hodnoty sekulárnej spoločnosti, ako sú sloboda viery a svedomia. Vyhlásila, že na trvalý mier je potrebná spolupráca všetkých – katolíkov i nekatolíkov. Uznala tiež, že aj v iných kresťanských cirkvách, nielen v katolíckej, pôsobí Boží Duch. Zrodilo sa ekumenické hnutie – snaha zbližovať rozdelené kresťanské prúdy dialógom so Židmi, moslimami, ateistami.
Zásadný posun v katolíckej teológii znamenala encyklika Dei Verbum – O Božom slove. Predtým sa presadzoval názor, že len cirkevné autority vlastnia pravé poznanie Boha. Dei Verbum zdôrazňuje Boha ako bytosť, ktorá sa sama zjavuje človeku, a toto zjavenie je predovšetkým osobnou záležitosťou.
Koncil rozhodol, že pri bohoslužbách sa môžu namiesto tradičnej latinčiny používať národné jazyky. Kňaz, ktorý dovtedy slúžil omšu chrbtom k zhromaždeniu, sa obrátil tvárou k nemu, začala sa zdôrazňovať úloha veriacich ako aktívneho spoločenstva – laici prednášajú prosby, čítajú liturgické čítanie, prinášajú obetné dary.
Prvý vatikánsky koncil, ktorý sa skončil v roku 1870, prijal kontroverznú dogmu o neomylnosti pápeža. Druhý vatikánsky koncil dogmu neprijal. Vydal len 16 dokumentov zameraných na pastoráciu. Sú prejavom rozsiahleho pokusu spojiť vieru s modernou životnou skúsenosťou.
Na prácach na koncile sa zúčastňovali aj biskupi z komunistických krajín. Viacerí boli vo väzení, československá vláda však povolila vycestovať biskupovi Tomáškovi, Nécseyovi, Lazíkovi – do reverendy sa však mohli prezliecť až v lietadle. Aktívne sa na koncile zúčastňovali slovenskí exiloví biskupi Andrej Grutka a Pavol Hnilica.
S odkazom koncilu sa katolícka cirkev snaží vyrovnať už 40 rokov. Už bezprostredne po ňom dochádzalo k problémom. „Cirkev bude potrebovať päťdesiat rokov, aby sa spamätala z nerozumného konania Jána XXIII,“ vyhlásil bývalý janovský arcibiskup Siri. Dodnes sa prejavuje napätie v mnohých otázkach, vedú sa polemiky o tom, čo je „duch koncilu.“ Niektorí mu vyčítajú, že koncil cirkev oslabil. Iní naopak volajú po ešte väčšej otvorenosti a modernejších názoroch. Faktom však zostáva, že koncil výrazne priblížil cirkev k modernému človeku.
