FOTO - ČTK
Svedomie ľudstva či autor pornografie. Tak svojho času nazývali spisovateľa, ktorý prirovnal literárny proces k laboratóriu. Emile Zola v ňom skúmal postavy svojich románov a výsledky zapisoval so surovou precíznosťou a otvorenosťou. Napísal desiatky kníh. Do literatúry vniesol pojem naturalizmus, do spoločnosti odvahu, s ktorou odhodlane obhajoval demokraciu proti väčšine Francúzska. Od jeho smrti uplynulo v nedeľu sto rokov.
Emile Zola žil ťažkým životom vzdorujúcich, ktorí vchádzajú do dejín. Jeho drsné a pochmúrne romány boli napádané a zakazované. Konzervatívna verejnosť ich trvale odmietala a označovala za pornografiu. Preto sa nikdy nestal členom Francúzskej akadémie, hoci sa o členstvo uchádzal najmenej devätnásťkrát.
Dnes spočíva v Pantheone medzi elitou národa. K tej ho radí i odvaha, s ktorou v manifeste Žalujem obhajoval Žida Alfreda Dreyfusa, neprávom odsúdeného za špionáž pre Nemecko. Zola verejne obvinil armádu i celý štátny systém z podvodu a rasizmu: „Pravda vyjde najavo a nič ju nezastaví.“ Režim odpovedal obvinením z ohovárania a hrozbou žalára, pred ktorým musel Zola utiecť do Anglicka. Budúcnosť mu však dala za pravdu.
Jeho viera vo vedu bola bezmedzná: „V nadchádzajúcom storočí sa bude presadzovať potreba pravdy a spravodlivosti na základe vedy, ktorá k tomuto snu oprávňuje.“ Tvrdil, že spisovateľ má svoje postavy vedecky skúmať a dospieť k informáciám o ich slabostiach a necnostiach, ktoré sú zdrojom nešťastia a zločinu.
Bol presvedčený, že povahu človeka určuje výhradne dedičnosť a prostredie: „Je mi ľahostajná krása či dokonalosť. Nestarám sa o veľké storočie. Zaujíma ma iba život, zápas, intenzita.“
Narodil sa 2. apríla 1840 v Paríži talianskemu staviteľovi železníc Francescovi Zolovi a Francúzke Emílii Flaubertovej. Vyrastal v malebnom Aix-en-Provence. Otec mu zomrel, keď mal Zola sedem rokov, a zanechal rodinu v chudobe. V roku 1858 sa odsťahovali do Paríža.
Matka chcela mať zo syna právnika, ale on prepadol pri skúškach a dva roky trel biedu. Kolujú historky o tom, ako zostával celý deň v posteli v perinách, lebo si nechal zastaviť nohavice, či ako jedol vrabcov, ktorých chytal na okennom parapete. Možno ľahko preháňajú, ale toto strastiplné obdobie mu poskytlo jedinečnú znalosť života chudoby, ktorú neskôr výborne zhodnotil vo svojich románoch.
Nakoniec zakotvil v nakladateľstve Hachette. Sem priniesol i svoje básne, ktorými začínal ako mnoho iných románopiscov. Odporučili mu, aby písal poviedky, vraj idú lepšie na odbyt. A Zola ich počúvol.
V roku 1870 sa oženil s Gabrielle-Eléonore-Alexandrine Meleyovou. Spolu s ňou živil ešte matku, preto ho prepustili z vojenskej služby v nemecko-francúzskej vojne, a vojnové roky strávil mimo Paríža. Tu sa pustil do ambiciózneho projektu, vlajkovej lode jeho - vedeckého náhľadu na literatúru. Mal to byť románový cyklus s názvom Rougon-Marquartovia a dostal podtitul „prírodovedný a sociálny dejepis jednej rodiny za 2. cisárstva“. Zola dopredu nakreslil rodokmeň početného rodu násilných Rougonovcov a slabých Marquartovcov. Za predkov vybral nervovo chorú ženu, jej zdravého manžela a milenca alkoholika. Na ich potomkoch skúmal vplyv dedičných defektov a prostredia. Cyklus sa rozkošatel na 20 zväzkov, mal 32 hlavných a cez tisíc vedľajších postáv.
Svoje knihy si starostlivo pripravoval. Výsledok bol kombináciou precíznej dokumentácie, dramatických predstáv a presných portrétov. Zola hovoril s odborníkmi, hrubé notesy plnil poznámkami.
Pred Germinalom (1885) býval v baniach. Štúdia alkoholizmu Zabijak (1877) ho vyniesla medzi najlepšie predávaných autorov. V Nane (1880) zaviedol čitateľa do sveta sexuálneho zneužívania.
Koniec života slávneho literáta je obostretý tajomstvom. 28. septembra 1902 v noci sa v jeho spálni nahromadilo množstvo oxidu uhoľnatého. Zola zomrel, než dorazila pomoc, jeho žena sa po pár dňoch zotavila. Reči o tom, že nehodu mohli pripraviť jeho nepriatelia, sa nedokázali.
Autor: JITKA BOJANOVSKÁ, čtk
