Kým žila, volali ju žijúca svätica a medzi svätcami, ktorých Vatikán v posledných rokoch kanonizoval ako vzor kresťanských cností, bude určite vynikať. Žila život, aký poznáme zo stredovekých legiend o svätcoch. Život, ktorým upozorňovala na biedu a utrpenie, o ktorých súčasný človek tak nerád počúva. Matka Tereza zomrela v indickej Kalkate 5. septembra 1997 - pred piatimi rokmi.
Narodila sa v macedónskom Skopje v roku 1910 ako Agnes Gindza Bojadzu. Pomáhať tým najbiednejším bola u nej akási posadnutosť, ktorá ju viedla už od detstva, ale predsa dlho hľadala spôsob, ako to uskutočniť.
Keď mala osemnásť, odišla do Dublinu do kláštora loretánok. Prijali ju ako novicku a o dva roky neskôr prijala na počesť Terezy z Lisieux meno Tereza. Od momentu, keď sa chcela stať mníškou, vedela, že chce ísť do Indie. Ešte dlho však hľadala svoje poslanie.
V roku 1937 začala v Indii učiť na strednej škole dievčatá zo stredne bohatých rodín. S dievčatami navštevovala chudobné predmestia a najskôr pomáhala len troškou jedla a dobrým slovom.
Obrat nastal 10. septembra 1946. Počas cesty vlakom do Dardžílingu v Himalájach, kde sa mala liečiť z tuberkulózy, počula Boží hlas: príkaz, aby odišla z rádu, žila s najbiednejšími a pomáhala im. „Bol to príkaz, nariadenie, absolútna istota. Vedela som, čo mám robiť, ale nevedela som ako,“ spomínala neskôr.
Trvalo dva roky, kým jej Vatikán dal povolenie odísť z rádu. Najskôr sa pripojila k Rádu dcér svätej Anny, ktorý pracoval medzi chudobnými, ale ani to ešte nebola tá správna cesta. Keď mala 38 rokov, rádový oblek definitívne vymenila za lacné bielo-modré sárí.
Najskôr sa vyučila za zdravotnú sestru v Patne. O rok neskôr len s kúskom mydla a piatimi rupiami vo vrecku odchádza do Kalkaty a začína svoju misiu. Učí deti na ulici čítať a základom hygieny. Postupne sa k nej pridávajú ďalšie ženy a jej komunita sa rozrastá. V roku 1950 dostáva povolenie od Vatikánu založiť Rád misionárok lásky.
Potom dostala ďalšie vnuknutie. Na ulici našla zomierajúcu ženu dohryzenú od potkanov a v nemocnici ju odmietli prijať. Vtedy sa rozhodla: založí Dom umierajúcich - miesto na dôstojný odchod zo sveta.
Prvý dom umierajúcich, ktorý založila, stojí hneď vedľa Kalighatu, jedného z najposvätnejších indických chrámov. Zasvätený je čiernej bohyni smrti Kálí.
Misionárky lásky v uliciach Kalkaty počas jej života pozbierali viac ako 75-tisíc ľudí a asi polovica z nich zomrela priamo v tomto dome. Okrem toho rozdávali jedlo, liečili a učili deti. Tisíce detí by sa bez nich nikdy neboli narodili, Matka Tereza odhovárala budúce matky od potratu a ujala sa ich detí.
Rád sa postupne rozširoval do ďalších krajín. Od 60. rokov Matka Tereza čoraz častejšie cestovala po svete, často ju vyzývali hovoriť pred veľkými zhromaždeniami veriacich. Otvárala nové a nové domy. Kým v treťom svete sa jej misionárky starajú hlavne o chorých na lepru, maláriu a AIDS, na bohatom Západe sa starajú o bezdomovcov.
Prvý infarkt Matka Tereza dostala počas návštevy vo Vatikáne v roku 1985, potom nasledovali ďalšie. Viackrát sa nakazila od chorých, o ktorých sa starala - chytila zápal pľúc či maláriu a tieto choroby stále viac oslabovali jej choré srdce. V marci 1997 prenechala vedenie rádu sestre Nirmale a o niekoľko mesiacov zomrela. Zanechala po sebe 570 misií so 4-tisíc rádovými sestrami a 100-tisíc dobrovoľníkmi.
Matka Tereza bola vždy tam, kde bolo treba pomôcť, a ocenil to nielen Vatikán, ale aj politici. V roku 1979 dostala Nobelovu cenu. Banket na počesť udelenia ceny však odmietla - vraj nech radšej nakŕmia 400 indických detí.
Matka Tereza nevstupovala ľuďom do svedomia a nepokúšala sa hľadať korene utrpenia. Iba slúžila. Nekonala žiadne zázraky, len jej dobrota bola väčšia ako ľudská.
Keď sa indická vláda dozvedela, že na jej pohreb prídu celebrity, hlavy štátov z celého sveta, rozhodla sa usporiadať veľkolepý obrad. Na naliehanie rádu napokon súhlasila, aby ju na poslednej ceste sprevádzala hŕstka chorých na lepru a mrzákov. Miestna smotánka tam nemala prístup.
V júli 1999 pápež Ján Pavol II. udelil Matke Tereze výnimku z bežnej praxe, keď sa pred začiatkom procesu blahorečenia čaká päť rokov od úmrtia osoby.
