prevažne Židov, ale i politických väzňov, vojnových zajatcov a Rómov. Pred šesťdesiatimi rokmi, 12. mája 1942, sa na tomto mieste uskutočnila podľa niektorých zdrojov prvá masová vražda Židov pomocou plynu.
Tábor Osvienčim (po nemecky Auschwitz) založili na rozkaz druhého muža nacistického Nemecka, šéfa jednotiek SS i gestapa Heinricha Himmlera z 27. apríla 1940 v blízkosti rovnomenného poľského mestečka. Prvých väzňov - predovšetkým Poliakov väznených z politických dôvodov - sem zavliekli v júni 1940 a využívali ich na otrockú prácu.
V marci 1941 rozkázal Himmler vedľa kmeňového tábora postaviť druhý rozsiahlejší komplex, ktorý nazvali Osvienčim II - Birkenau, ten sa stal najväčším vyhladzovacím centrom európskych Židov. V marci 1942 v neďalekých Monoviciach zriadili tábor Osvienčim III, kde si nemecká firma L.G. Farben zriadila továreň na výrobu syntetického kaučuku. K Osvienčimu patrilo aj viac ako 40 pracovných táborov.
Vyvražďovanie Židov sa začalo už v júni 1941 v Sovietskom zväze a od roku 1942 sa rozšírilo do Poľska a zvyšku Európy. Prvý koncentračný tábor pre politicky nepohodlných Nemcov založili v marci 1933 v Dachau, iba dva mesiace po tom, ako sa Adolf Hitler stal ríšskym kancelárom. Prvým vyhladzovacím táborom sa v decembri 1941 stalo poľské Chelmno.
Na vraždenie od začiatku - a to i v ďalších táboroch v Belzecu, Sobibore a Treblinke - používali oxid uhoľnatý z výfukových plynov alebo z tlakových fliaš.
V prvej plynovej komore v Osvienčime I v septembri 1941 prvý raz vyskúšali na stovkách sovietskych zajatcov a ďalších väzňoch vražedné účinky cyklonu B - látky bežne používanej na deratizáciu. Od konca marca 1942 začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty s nacistami ovládaných krajín.
Od októbra 1942 do októbra 1944 do táborov v Osvienčime deportovali viac než 46-tisíc väzňov z Terezína. Obeťami poslednej veľkej vlny deportácie do Osvienčimu sa stali od mája do júla 1944 maďarskí Židia.
Po príchode transportu na rampu v Birkenau sa konala tzv. selekcia, pri ktorej dôstojníci SS rozhodovali o tom, koho vezmú na prácu (teda na „Vernichtung durch Arbeit“ - vyhladenie prácou), a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, ktoré mali obete presvedčiť, že ide o dezinfekčné opatrenie pred prácou.
Nápis „Arbeit macht frei!“ - práca oslobodzuje - nad hlavnou bránou osvienčimského kmeňového tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu.
Jednou z najsmutnejších kapitol tábora boli lekárske pokusy robené na väzňoch nacistickými lekármi. Neblaho známym sa stal hlavne „Biely anjel“ Jozef Mengele.
Z Osvienčimu utieklo i niekoľko väzňov. Najznámejším prípadom bol útek dvoch slovenských Židov - Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolf Vrba), ktorí po prvý raz podrobne informovali svet o prežitých hrôzach. Nielen ich požiadavka, aby spojenci bombardovali tábor a železničné trate vedúce do Osvienčimu, však zostala nevypočutá.
Na začiatku ofenzívy Červenej armády v januári 1945 nariadilo velenie SS evakuáciu tábora a takmer všetci schopní pohybu (z desiatok tisíc žijúcich väzňov) boli prinútení k tzv. pochodu smrti do iných táborov. V tábore zostali len chorí. Stovky z nich príslušníci SS krátko pred oslobodením zavraždili, iní zomreli hladom a vyčerpaním.
Keď 27. januára 1945 vstúpili príslušníci 60. armády prvého ukrajinského frontu do tábora, našli tu 7650 „tieňov“, teda chorých a vyčerpaných väzňov vrátane detí.
Veliteľov tábora Rudolfa Hössa a Arthura Liebehenschela a 22 bývalých dozorcov poľský súd odsúdil na smrť a v roku 1947 ich popravili. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 - 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime.
Autor: DAVID PREISLER, čtk
