FOTO - ARCHÍV
o s deviatimi palubami poskytuje dosť priestoru na stvárnenie zamilovanej banality na pozadí veľkej ľudskej tragédie. Do obrovskej kryhy narazil Titanic štyri dni po vyplávaní z prístavu v Southamptone. Ľadový kolos sa zaryl do oceľového plášťa krátko pred polnocou a zanechal v ňom 90-metrovú trhlinu. Presne toľko rokov v nedeľu uplynie od chvíle, keď sa začala jeho nezabudnuteľná cesta na morské dno.
Čo ľudí na tomto príbehu tak fascinuje? Je to tragédia zahalená záhadou. Dovtedy najväčšie plavidlo na svete, údajne nepotopiteľný parník zlyhal už počas prvej plavby. Do hĺbky viac než 3000 metrov sa s ním potopili boháči z luxusných kajút aj „chuďasi“ z podpalubia. Odvážni námorníci, ktorí bojovali do posledných minút, šli ku dnu so zbabelcami, ktorí chceli predbehnúť na záchranných člnoch matky s deťmi. Na palube Titanicu smerujúceho do New Yorku boli zastúpené národnosti takmer z celej Európy.
Je to aj príbeh ľudskej nadutosti. Nepotopiteľná loď nemala dosť záchranných člnov a hliadkujúci muži nemali ani ďalekohľady.
Titanic sa potopil najmä preto, že jeho posádka podcenila množstvo telegrafických správ od lodí smerujúcich do Spojených štátov. Upozorňovali ich na neobvyklé množstvo morských ľadovcov pri Veľkých novofoundlandských plytčinách, teda oveľa južnejšie ako obyčajne. Loď napriek tomu veľkou rýchlosťou, 22 uzlov (40 kilometrov za hodinu) smerovala k záhube.
Keď hliadkujúci Frederick Fleet vykríkol: „Pred nami je ľad!“ a trikrát trhol zvonom, bola ľadová hora len pol míle od obrovského parníka, s ktorým sa ťažko manévrovalo. Napriek pohotovej reakcii posádky sa loď pravobokom obtrela o ľadovec, hoci sa už zdalo, že sa jej podarí tesne mu vyhnúť. Na palube to pocítili vraj len ako také ľahké ťuknutie. Ak by loď do ľadovca vrazila čelne, zrejme by sa len poškodila, ale nepotopila by sa.
Príval vody najprv šokoval mužov v jednej z kotolní. Tam zahynul aj prvý muž. Kto mohol, pomáhal, do zaplavených komôr naťahali hadice a tisíce ton vody sa prelievali späť do mora. Zaplavovanie sa tak veľmi spomalilo. Obyčajní robotníci zostali na svojich miestach do poslednej chvíle, vďaka čomu Titanic tak dlho svietil.
Ľudia spočiatku neverili, že sa lodi mohlo stať niečo skutočne vážne, veď aj kapela tak dlho vyhrávala.
Loď vysielala signály žiadajúce o pomoc, ale radista na najbližšom plavidle Californian spal. Prvá na miesto tragédie dorazila Carpathia, ktorá bola od Titanicu štyri hodiny plavby. Pozbierala už len ľudí na záchranných člnoch.
V posledných chvíľach odznelo na palube viacero pozoruhodných viet. Majiteľ baní a oceliarní Benjamin Guggenheim potom, ako už odplávala väčšina záchranných člnov, povedal: „Obliekli sme sa do toho najlepšieho a sme pripravení potopiť sa ako džentlmeni.“ Okrem seba mal na mysli aj svojho komorníka.
Peniaze v posledných chvíľach o záchrane života nerozhodovali. Ženám a deťom, ktoré cestovali treťou triedou, nikto nebránil, aby vyšli na člnovú palubu, dokonca ich na to aj vyzývali. Dokazuje to aj príbeh Johna Jacoba Astora, ktorý sa pýtal jedného z najvyšších dôstojníkov Lighthollera, či nemôže nastúpiť do záchranného člna so svojou mladučkou ženou, ktorá bola tehotná. „Nie, pane. Muži nesmú nastúpiť, pokiaľ nie sú naložené ženy a deti.“ Astor, ktorý si so svojím majetkom mohol kúpiť aj 20 Titanicov ani slovom nezaprotestoval a pokorne prijal osud.
Lightholler, ktorý akýmsi zázrakom potopenie lode prežil, spomínal aj na to, ako si niekoľko minút pred potopením zavtipkoval s námorníkom Hemingom. „Prečo už odtiaľto nie ste preč?,“ skríkol naňho dôstojník. „Ešte je veľa času, pane!“ odpovedal Heming, hoci vedel, že loď sa zakrátko potopí.
Kapitán lode E. J. Smith aj staviteľ Thomas Andrews sa utopili v studenom oceáne spolu s vyše 1500 ľuďmi. Zachránilo sa 705 ľudí. Vďaka telegrafistom to bola zrejme prvá globálna tragédia, o ktorej sa veľmi rýchlo dozvedel celý svet.
Vrak sa tímu vedcov podarilo objaviť až v roku 1985. Obrovskú trhlinu, o ktorej hovorili námorníci, sa nájsť nepodarilo a trup bol podľa doterajších výskumov zničený len veľmi málo.
