Krvavá nedeľa

Bola to obyčajná posledná januárová nedeľa. V Londonderry svietilo slnko a zdalo sa, že sa nedeje nič zvláštne. Do ulíc vyšli tisíce ľudí, aby pokojne demonštrovali proti politike Londýna voči Severnému Írsku. Z obyčajnej nedele sa však stala udalosť, ktorá dodnes máta celú krajinu. Krvavá nedeľa. Pred 30 rokmi - 30. januára 1972 - britské jednotky postrieľali 13 severoírskych demonštrantov.

Presne desať minút pred druhou poobede sa pohol v meste Londonderry, ktoré katolíci nenazvú inak ako Derry, pochod proti zadržiavaniu katolíkov bez súdneho obvinenia. Podobné pochody sa konali aj predtým. Situácia bola napätá, nič však nenasvedčovalo, že dôjde k masakru.

Od roku 1968 sa v Severnom Írsku stupňovali konflikty medzi protestantmi, ktorí držali stranu Británii, a katolíkmi, ktorí chceli radšej žiť v zjednotenom Írsku. Británia nevedela situáciu zvládnuť. Do provincie preto vyslala svojich vojakov. To katolíkov rozhnevalo. Ilegálna Írska republikánska armáda (IRA) sa onedlho stala skutočnou hrozbou pre britských vojakov. Londýn preto začal preventívne zatýkať. Vo väzení sa ocitli aj nevinní. To, samozrejme, pobúrilo aj umiernených Írov. Do ulíc zrazu vyšli tisíce ľudí. Pochody boli oficiálne zakázané.

Týždeň pred krvavou nedeľou sa ľudia zišli na pláži Magilligan. Podľa jedného z organizátorov a dnešného popredného severoírskeho politika Johna Huma - za prínos mierovému procesu dostal pred pár rokmi Nobelovu cenu za mier - to mala byť prechádzka po pláži. Miesto pri vode si vybrali zámerne, nechceli konfrontáciu s vojakmi. Tí však zasiahli. Aj preto Hume o týždeň neskôr do ulíc Derry nešiel. Bál sa, že sa to zopakuje. Ani on však nemohol tušiť, že to bude ešte horšie.

Protestovať prišlo približne desaťtisíc ľudí. Po necelej hodine im cestu zahradili vojaci. Väčšina sa rozišla. Menšia skupinka však začala do vojakov hádzať dlažobné kocky a kamene. Briti odpovedali ako obyčajne: pálili do mladíkov gumenými projektilmi, schladili ich vodnými delami a použili aj slzný plyn. Zdalo sa, že tým sa pochod a nepokoje končia.

Briti však chceli čo najviac demonštrantov zadržať. Rozbehli sa teda za nimi do štvrte Bogside. Zrazu sa začala streľba.

Čo sa presne stalo, nevie sa dodnes. Vojaci opakovali, že z okien na nich začali strieľať. Preto odpovedali. Naopak katolíci sa zaprisahávajú, že demonštranti neboli ozbrojení. Vojaci ich vraj zabíjali bez príčiny.

Po 25 minútach zostalo na zemi 13 mŕtvych tiel. Väčšina z nich boli mladí muži. Nemali viac ako 21 rokov.

Namiesto upokojenia situácie sa všetko zradikalizovalo. Poslednou bodkou boli výsledky vyšetrovania ministra spravodlivosti lorda Widgeryho. Ten pár mesiacov po krvavej nedeli v správe napísal, že obete pri sebe nemali žiadne zbrane ani bomby. Jedine to by oprávňovalo vojakov stieľať. Napriek tomu lord Widgery dospel k záveru, že vojaci sú nevinní. Aj bez dôkazov všetko uzavrel tým, že vojaci len opätovali streľbu radikálov z IRA.

Do IRA sa odvtedy vyslovene hrnuli zástupy mladých mužov. „V neskorších rokoch mi mnohí mladí ľudia, ktorých som navštívil vo väzení, celkom jasne povedali, že by sa nikdy nestali členmi IRA, keby nevideli alebo nepočuli o tom, čo sa stalo v krvavú nedeľu,“ spomína biskup Edward Dally. Bol priamo na mieste streľby. Do pamäti mnohých sa vryl obrázok, na ktorom bielou vreckovkou máva na britských vojakov, kým na rukách nesú umierajúceho chlapca.

Boj republikánov proti Británii zrazu nebol len výrazom historickej krivdy a neznesiteľného pocitu útlaku. Krvavá nedeľa bola argumentom pre nenávisť. Rok 1972 sa stal jedným z najhorších. V Severnom Írsku zahynulo počas nepokojov 467 ľudí.

Trvalo takmer tridsať rokov, kým sa situácia začala zlepšovať. Do vlády sa dostali labouristi Tonyho Blaira. IRA zložila zbrane a podpísala mierovú dohodu aj vďaka tomu, že Blair sľúbil nové vyšetrovanie. V roku 2000 skutočne začala pracovať komisia vedená lordom Savillom. Vypočuli už 500 ľudí a ďalších 500 ešte vypočujú. Je to najnákladnejšie vyšetrovanie v britských dejinách. Účet by na konci mal mať hodnotu 100 miliónov libier.