Mestská stráž uviedla v správe kráľovi, že zahynulo viac než 68-tisíc Londýnčanov
ej dielni vyšľahli niekedy medzi jednou a druhou nočnou hodinou plamene. Pred 335 rokmi vypukol požiar, pri ktorom Londýn takmer ľahol popolom.
Neskôr kráľovský pekár Farynor tvrdil, že v sobotu zahasil starostlivo všetky pece, že jeho nedbalosťou požiar vzniknúť rozhodne nemohol. Skôr išlo o podpaľačov - koho, to sa však nikdy nezistilo. Isté je, že už za niekoľko minút stál dom v plameňoch. Farynor a ďalší obyvatelia domov sa zachránili. Podarilo sa im preskočiť na strechu susedného domu. Iba pekárova slúžka, strachom ako ochromená, zahynula. Prvá obeť požiaru, ktorý mal vojsť do dejín.
Najprv sa zdalo, že sa oheň veľmi nešíri. Londýnsky starosta Sir Thomas Bludworth, ktorý sa dostavil do Pudding Lane o tretej hodine ráno, sa sťažoval u veliteľa hasičov, že ho kvôli takej „maličkosti“ vyrušili zo spánku a nahnevaný odišiel zase domov. Zhruba v rovnakom čase zobudila slúžka Jane spisovateľa Samuela Pepysa, jedného z najváženejších občanov Londýna. Pepys vyzrel z okna, myslel si, že požiar je veľmi vzdialený a zase si pokojne ľahol. Na jedno však starosta ani spisovateľ nepomysleli. Dom pekára Farynora stál len niekoľko metrov od skladísk ľahko horľavých látok v Thames Street. A hneď ako sa doplazili plamene sem - začalo inferno. Oheň sa už nedalo kontrolovať.
O ôsmej hodine ráno ľahol popolom prvý londýnsky chrám - Kostol svätého Magnusa. Samuel Pepys, ktorý sa opäť prebudil, nechcel pri pohľade z okna veriť vlastným očiam. Domy na Thames Street už neboli. Ponáhľal sa k rieke, kde si najal loďku, aby mohol sledovať z Temže, ako sa oheň stále viac zahrýza do obrovského tela mesta.
A Londýn zachvátila panika. Kým zo začiatku sa snažili ľudia stlmiť oheň, teraz mali na mysli len jedno: zachrániť svoj majetok. To všetko pozoroval Pepys z loďky. A potom sa rozhodol - musí o nebezpečenstve, ktoré hrozí Londýnu, okamžite informovať kráľa.
Karol II. o požiari počul až od spisovateľa - nariadil, aby sa začali búrať drevené domy. Plamene tak nemali čo ničiť. Ale o tom nechcela väčšina Londýnčanov nič počuť.
A zatiaľ čo sa dohadovalo - od kráľa po starostu až po veliteľa hasičov - ako zabrániť, aby sa požiar šíril, ničili plamene jednu londýnsku ulicu za druhou. Počet chrámov a historických budov, ktoré sa stali ich korisťou, rástol. V pondelok horelo stále viac ulíc, v utorok ľahla popolom i slávna Katedrála sv. Pavla. V žiari praskala jej kamenná podlaha, olovená kopula sa premenila na ohnivý dážď. Streda - konečne nastal koniec hrôzy.
V troskách ležalo 13 200 domov, 89 chrámov, 44 meštianskych palácov, vyše 200 000 ľudí nemalo strechu nad hlavou. Strašné boli straty na životoch: Mestská stráž uviedla v správe kráľovi, že zahynulo viac než 68-tisíc Londýnčanov. I keď iné pramene uvádzajú úplne iné číslo: Len šesť Londýnčanov vraj zhorelo. Tie tisícky zomreli podľa nich na mor a iné následky ohňa.
Všetko zlé má však i svoju dobrú stránku. I keď Anglicko bolo vo vojne s Francúzskom a Holandskom, začalo sa hneď pracovať na plánoch obnovy hlavného mesta. Kráľ nariadil, aby sa domy nestavali z dreva, ale iba z kameňa. Vyrastalo nové, z plameňov vzkriesené mesto. Čisté, prehľadné, úpravné.
Štyri roky po požiari bolo zavedené prvé verejné osvetlenie londýnskej ulice. Slávny anglický architekt Sir Christopher Wren sa ujal úlohy vystavať nielen nové chrámy, ale podľa jeho plánu bola obnovená i slávna Katedrála sv. Pavla. A v roku 1667 založil Nicholas Barbon aj Prvú protipožiarnu poisťovňu, v ktorej sa Londýnčania mohli poistiť proti možnému budúcemu ničivému ohňu.
V roku 1677 postavili neďaleko miesta, kde požiar vypukol, stĺp, ktorý mal budúcim pokoleniam trvale pripomínať živel, ktorý zničil takmer celé mesto. Muž, ktorý stojí na stĺpe, znázorňuje kráľa Karola II. v rímskej tóge, ponáhľajúceho sa Londýnu na pomoc.
Autor: PRE SME - RUDOLF STRÖBINGER
