FOTO – ARCHÍV
Prehodnotenie minulosti národa vždy chvíľu trvá, zvlášť ak sa s ňou spája mýtus so silne pozitívnym nábojom a zvlášť ak ide o Francúzsko. Francois Mitterrand je takýmto mýtom dvadsať rokov po tom, ako vstúpil do Elyzejského paláca. Prvý socialistický prezident Francúzska v ňom zostal celých štrnásť rokov. Neuškodila mu ani séria odhalení tienistých stránok tejto „svetlej“ etapy francúzskych dejín – nech už ide o to, že držal ochrannú ruku nad bývalými funkcionármi profašistickej vlády z Vichy, o svojrázne obchody s africkými režimami či dotovanie volebného víťazstva Mitterrandovho najlepšieho európskeho spojenca Helmuta Kohla. Hrdina pre socialistov a vynikajúci politik pre všetkých Francúzov, „sfinga“ pre francúzskych novinárov – to je Mitterrand päť rokov po smrti.
Hádam najväčšie tajomstvo vysvitlo šesť dní po smrti. Mitterrandov osobný lekár Claude Gubler vo svojich memoároch odhalil, čo bolo predtým štátnym tajomstvom. Prakticky odkedy bol Mitterrand prezidentom, podpisoval Gubler pravidelné dvojmesačné správy o jeho zdravotnom stave, z ktorých bola vynechaná skutočnosť o rakovine prostaty, ktorá sa rozšírila na kosti. Lekári dávali Mitterrandovi tri mesiace až tri roky. To, že prežil s rakovinou štrnásť rokov, je podľa Gublera zázrak. Až v septembri 1992, po prezidentovej operácii sa to francúzska verejnosť dozvedela ako čerstvý lekársky nález. Ďalšie tajomstvá si však odniesol do hrobu.
Mitterrand sa stal prezidentom na tretí pokus v 64 rokoch 10. mája 1981, keď po dvoch pravicových prezidentských obdobiach vystriedal v úrade Valéryho Giscarda d‘Estaing. Už v roku 1965 mal blízko k Elyzejskému palácu, v súboji s de Gaullom získal 45 percent hlasov. Predtým bol po vojne poslancom a v rokoch 1947 až 1958, ako šéf malej centristicko-ľavicovej strany, ministrom v niekoľkých vládach. Neskôr okolo seba združil ďalšie ľavicové strany a v roku 1974 už ako šéf Socialistickej strany tesne prehral s Giscardom d‘Estaing. V ďalších voľbách ho porazil pod zástavou socializmu, keď sľuboval Francúzom najväčšiu sociálnu reformu všetkých čias.
Za Mitterandom stála aj v tom čase ešte promoskovská komunistická strana. Hneď po príchode do Elyzejského paláca rázne vykročil – nechal zrušiť trest smrti, hoci väčšina Francúzov bola za jeho zachovanie. Zoštátnil hlavné priemyselné odvetvia a 36 bánk. Úlohu štátu rozšíril na regulátora sociálnych pravidiel. Piaty týždeň dovolenky, dôchodková hranica 60 rokov, skrátenie pracovného týždňa na 39 hodín, zvýšenie právomocí odborov – väčšinu toho stihol ešte v prvom prezidentskom období.
Socialistická tvár francúzskeho štátu neviedla k diktatúre typu východného bloku, ale naopak k decentralizácii moci a smerom do zjednocujúcej sa Európy. Mitterrandovi sa nepodarilo znížiť nezamestnanosť – ale zato znížil infláciu a francúzsku ekonomiku podrobil kritériám Európskej menovej únie. Namiesto socializmu vybudoval sociálnu demokraciu s liberálnou ekonomikou. Hovoria o ňom, že vrátil francúzsku ľavicu na zem.
Príliš horlivým znárodňovaním privodil Mitterrand v roku 1986 ľavici volebnú porážku a potom bol nútený dva roky spolupracovať s pravicovou vládou. Tá sprivatizovala, čo predtým socialisti znárodnili. Keď sa ľavica v roku 1988 znovu dostala k moci, už sa neznárodňovalo. S pravicovou vládou bol Mitterrand nútený spolupracovať ešte raz, po roku 1993, ku koncu svojho druhého mandátu.
Podľa vzoru panovníkov minulosti si Mitterrand staval v Paríži pomník. Panorámu mesta obohatil o také monumenty, ako sú pyramída v Louvri, Francúzska knižnica na brehu Seiny, Opera Bastille, Grande Arche a ministerstvo financií v Bercy. Jeho svojho času často kritizované „grand travaux“ (veľké práce) na rekonštrukcii mesta stáli 35 miliárd frankov.
Keby bol Mitterrand ešte nažive, možno by ho stihlo rovnaké poníženie ako jeho priateľa a spolupatróna v politike zjednotenej Európy, nemeckého kancelára Helmuta Kohla. Účty fondov Kohlovej strany dnes skúmajú nemecké súdy – Mitterrand vraj do nich prispel 30 miliónmi mariek. Francúzi sa však v tejto stránke Mitterrandovej politiky nemali chuť hrabať.
Zato je horúcou témou ilegálny predaj zbraní do Angoly, z ktorého je obvinený jeho syn Jean-Cristophe a blízky poradca. Bývalý Mitterrandov minister zahraničných vecí Roland Dumas sa zodpovedá z korupcie.
V konkrétnych obrysoch sa začína črtať aj Mitterrandova minulosť počas režimu z Vichy a francúzska politika počas rebélie v Alžírsku v 50. rokoch. Mitterrand ako minister spravodlivosti v roku 1956 vydal dekrét, ktorým oprávnil francúzske úrady v Alžírsku urobiť výnimočné opatrenia, čím dal zelenú systematickému mučeniu a vraždeniu.
Iné aféry zapadli prachom – vyfabrikovanie falošných dôkazov proti severoírskym teroristom v roku 1982 alebo atentát francúzskych tajných služieb na loď Geenpeace Rainbow Warrior v roku 1985 na Novom Zélande. Ani tieto skutočnosti, ani nie celkom bezúhonný rodinný život a nemanželské dieťa Mazarine Mitterranda o priazeň Francúzov nepripravili.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
