Irina Bahina, 21-ročná Ukrajinka z mesta Pripjať sa díva z okna autobusu na opustený panelák, v ktorom pred 15 rokmi bývala. Pripjať leží len 9 kilometrov od černobyľskej elektrárne. FOTO - REUTERS
r Dajnenko. Pred pätnástimi rokmi, 26. apríla 1986 ešte málokto tušil, že je to presne naopak.
V ten deň krátko po polnoci - o 01.23 stredoeurópskeho času - vybuchol v dôsledku prehriatia štvrtý reaktor elektrárne. Zavinil to nedisciplinovaný personál, tvrdili sovietske úrady. Tak či onak v momente nehody boli všetci na svojom mieste a spolu s požiarnikmi robili, čo sa dalo. Ráno bol rozsah havárie jasnejší. Záchranné práce v tej chvíli sprevádzali zmätky - hlavný inžinier sa zrútil, niektorí ďalší členovia vedenia sa zavreli v chránených miestnostiach. Oveľa viac však bolo tých, ktorí pomáhali dobrovoľne a podľa najlepšieho svedomia. Dlho nevedeli, čomu sú vystavení - černobyľské dozimetre totiž neboli schopné také množstvo uniknutej radiácie zmerať. Príznaky choroby z ožiarenia sa prejavili vzápätí - záchranári však pracovali ďalej.
Ľjubov Sirotová žila s malým synom v Pripjati, 50-tisícovom meste vzdialenom 9 kilometrov od elektrárne. Spomína, že noc z 25. na 26. apríla bola veľmi teplá a jasná. Nemohla spať - išla sa preto nadýchať čerstvého nočného vzduchu. Ako jedna z mála videla nad Černobyľom vyšľahnúť prvé plamene. „Nikto nič nevedel,“ opakovala o tri roky neskôr. Tridsaťšesť hodín trvalo, než úrady občanov upozornili na nebezpečenstvo. Prečo potom v oficiálnom dokumente stálo, že „ráno 26. apríla nariadili obyvateľom pevne zavrieť okná a dvere a zdržovať sa v miestnosti“ a že „školy a škôlky boli zatvorené“?
26. apríla 1986 bola sobota. Ľudia v Pripjati chodili po ulici, jedli zmrzlinu, deti si máčali holé ruky v rádioaktívnej vode, tečúcej po chodníkoch. V jednom z prvých sovietskych dokumentárnych filmov o Černobyle sú zábery amatérskeho kameramana, istého Nazarenka. Jedna scéna je zvlášť vydarená - na ulici plnej žien v letných šatách a detí v kočíkoch sa náhle objavujú dve čudné pochmúrne postavy. Policajti majú na sebe krikľavé ochranné obleky, rukavice, helmy a tesne priliehajúce masky. Okoloidúci sa zastavuje v nemom úžase.
Až 29. apríla podala Rada ministrov ZSSR prvú oficiálnu informáciu o havárii. Tri dni po katastrofe. Deň po tom, ako zaznamenali zvýšenú radiáciu technici jadrovej elektrárne vo švédskom Forsmarku. Stanovisko rady ministrov, ktoré prečítal ráno nezúčastneným tónom televízny hlásateľ, malo štyri vety: „V černobyľskej jadrovej elektrárni sa stala nehoda a jeden z reaktorov bol poškodený. Boli prijaté opatrenia na eliminovanie následkov nehody. Postihnutým bola poskytnutá pomoc. Bola vytvorená vládna komisia.“
Ako vyplýva z posmrtne zverejnených poznámok akademika Legasova, o nehode a o všetkých podstatných okolnostiach vedeli v Kremli už dve a pol hodiny po výbuchu. V utorok požiadal úradník sovietskeho veľvyslanectva v Bonne zástupcu Atomfora, nevládnej agentúry pre atómovú energiu o radu, či nepozná niekoho, kto by Moskve pomohol zahasiť horiaci grafit. To isté sa opakovalo vo Švédsku. Americkú ponuku pritom Sovieti blahosklonne odmietli s tým, že si poradia sami. Rádioaktívny grafit horel deväť dní. Na reaktor neustále z helikoptér sypali piesok, olovo a bór. Týždeň po výbuchu bol požiar konečne na ústupe.
Černobyľský mrak zasiahol najúrodnejšie oblasti Ukrajiny. Potom Škandináviu, koncom týždňa východnú Európu a mieril k pobrežiu Stredozemného mora. Zvýšenú rádioaktivitu pôdy majú dodnes vo Francúzsku. Mrak doputoval až k pobrežiu Severnej Ameriky. Podľa odhadu amerických vedcov bezprostredne po nehode dostali Európania dávku ožiarenia rovnajúcu sa jednému až dvom röntgenom pľúc. Vláda v Poľsku zakázala predaj mlieka kráv kŕmených čerstvou trávou a deťom predpísali jodínové prípravky. Pred varšavskými lekárňami stáli dlhé rady ľudí, na pohotovosti ešte aj o štvrtej ráno. V Rumunsku vyhlásili stav ohrozenia a ľuďom nariadili zostať doma a nepiť dažďovú vodu. V rakúskom Korutánsku zostali doma tehotné ženy i deti.
Americké agentúry tvrdili krátko po katastrofe, že v Černobyle zahynulo 2000 ľudí. Sovieti v reakcii priznali len dve obete. Podľa údajov z roku 1996 zamoril výbuch 50-tisíc kilometrov štvorcových pôdy a postihol asi 3,2 milióna ľudí, najmä na Ukrajine a v Bielorusku. Počet úmrtí v tom čase dosahoval už viac než 125-tisíc.
Sovietska agentúra TASS odštartovala proti západným „lžiam“ propagandistický protiútok - na každú zahraničnú správu o obetiach odpovedala správou o problémoch jadrových elektrární v USA a západnej Európe. Čas paradoxne ukázal, že sa neminula cieľom. Nehoda, najväčšia v dejinách mierového využívania atómu, otvorila nekončiacu sa celosvetovú diskusiu o bezpečnosti jadrovej energie.
