j hudby. Dnešný koncert vážnej hudby v podstate vyzerá rovnako ako ten jeho. Najmä, keď sa hrajú Štyri ročné obdobia. Vivaldi by sa dnes dožil 325 rokov.
Vivaldi sa k hudbe dostal cez otca. Ten bol benátskym holičom. Účesy a šikovne oholené tváre neboli jediným umením, ktoré vytváral. Vivaldi senior bol talentovaným huslistom a dokonca až takým, že ho povolali do slávnej kapely svätého Marka.
Otec ho priviedol k husliam a po otcovi získal aj farbu vlasov a neskôr prezývku: ryšavý páter. Mladý Vivaldi hudbu zbožňoval. Ako prvorodený syn mal dopredu napísaný osud. Mal sa stať kňazom. V roku 1703 ho skutočne aj vysvätili. Kázne však dlho neviedol.
Tradujú sa historky, ako uprostred omše odbiehal, aby si zapísal hudobný motív. Nie je preto jasné, či kariéru kňaza opustil zo zdravotných dôvodov, ako sa to oficiálne uvádzalo. Isté je, že spred oltára odišiel ešte v ten rok, ako ho vysvätili. Údajne astma ho priviedla do dievčenského sirotinca, kde sa stal učiteľom hudby.
Tu prejavil svoj talent. Zo slabého orchestra pomerne rýchlo urobil slávne teleso. Nepochybne aj vďaka tomu, že sirotinec nemal problémy s peniazmi. Podľa dobových prameňov bol dievčenský domov odkladiskom ratolestí dôstojných benátskych pánov, čo si nemanželskými deťmi nechceli kaziť meno. Vždy sa však našiel štedrý anonymný darca, ktorý prispel na dievčenský orchester.
Dievčenskému súboru zostal Vivaldi verný takmer 40 rokov. Tu treba hľadať aj odpoveď na rôznorodosť jeho skladieb. Na jednej strane opery, oratóriá a populárne husľové koncerty, na druhej skladby, ktoré skôr pripomínajú cvičenia zručnosti. Tými skutočne aj boli.
Vivaldi sa z dievčenského zbormajstra rýchlo vypracoval na uznávaného skladateľa. Dostal sa do divadiel, kde skladal opery. Stále sa však vracal ku koncertom. Najradšej skladal pre milované husle, ale nevyhýbal sa ani hoboju a fagotu. A najčastejšie skladal pre svoje siroty. Každý mesiac dodal dva koncerty. Do konca života napísal takmer 500 koncertných skladieb.
Ako jeden z prvých začal svoje skladby vydávať. Notové zápisy mu tlačili v Amsterdame. Vďaka tomu sa talianska hudba dostala aj na sever Európy. Vivaldi tak urobil cestu svojim krajanom. Aj sebe otvoril dvere na cestovanie.
S hudbou sa dostal takmer všade. Skladal v Mantove, Ríme, Paríži, Drážďanoch, ale aj v obletovanej Prahe a vo Viedni. Ako uznávaného husľového virtuóza si ho vraj dokonca pozval samotný pápež.
Cez hudbu sa spoznal aj so svojou partnerkou. Pri jednej z opier sa zoznámil so sopranistkou Annou Giraudovou. Ona mala 16 alebo 17, on 48. Po čase začali dokonca spolu žiť. Vivaldi trval na tom, že sú len priatelia. Zostali spolu až do jeho smrti. „Tento kňaz, výborný huslista, ale priemerný skladateľ učil slečnu Giraudovú spievať,“ napísal vo svojich pamätiach dramatik Carlo Goldoni.
Kým Vivaldi žil, mal úspech a často ho hrali. Nebol síce boháčom, hudbou sa však dokázal uživiť. Veľmi rýchlo po jeho smrti sa na jeho dielo začali všetci pozerať podobne ako Goldoni. Jeho skladby sa prestali hrať. Považovali ich za nemoderné a priemerné. A to aj napriek tomu, že ho obdivoval Johann Sebastian Bach. Ten dokonca upravil viac jeho skaldieb. Bachovi študenti to nechápali. Vivaldi ich nezaujímal, boli nadšení, čo z neho urobil Bach.
Do koncertných siení sa Vivaldi dostal takmer o 200 rokov neskôr. Začiatkom minulého storočia ho milovníci hudby objavili spolu s Bachom. Odvtedy sa hrá bez prestávky. Celý rok, všetky štyri ročné obdobia.
