Občas sa vo svete literatúry prihodí, že postava vytvorená spisovateľom je taká živá a uveriteľná, že jej sláva prevýši a prežije svojho stvoriteľa. Často sa takáto fiktívna figúra v mnohom podobá dotyčnému autorovi. V prípade belgického spisovateľa Georga Simenona, ktorý by sa dnes dožil sto rokov, najskôr ozaj platí, že komisára Jula Maigreta pozná viac ľudí, než meno jeho duchovného otca. Hrdina detektívok však až na fajčenie fajky nemá so Simenonom príliš veľa spoločného.
Fyzická podoba i povahové vlastnosti legendárneho Maigreta, ktorý sa v detektívnej poviedke prvýkrát objavil v roku 1929, sa v Simenonových príbehoch postupne vyvíjali až do dnešnej, už vyše pol storočia ustálenej podoby: pokojný Parížan s pevným rodinným zázemím, silnejší a okolo päťdesiatky, ktorý svoje prípady rieši skôr intuitívne a má „veľmi krotkú fantáziu“.
Naproti tomu stojí komisárov autor - milovník žien a novodobý nomád, ktorý žil na mnohých miestach a precestoval s blokom, ceruzkou a fotoaparátom celý svet, akoby bol jeho protikladom. A fantáziu mal Simenon rozhodne bujnú.
Oficiálna legenda šírená Simenonom hovorí, že sa mu Maigret „nečakane zjavil“ na konci leta 1929 v holandskom prístave Delfzijl. „Náhle sa mi pred očami začala črtať mohutná postava muža s nepreniknuteľným výrazom tváre, s fajkou v ústach, v klobúku a nepremokavom plášti. Jednoducho vyzeral ako správny komisár,“ napísal o tom neskôr spisovateľ.
Štatistika ho však usvedčuje z toho, že kým sa mu „vyjavila“ konečná podoba jeho hrdinu, napísal 180 brakových románov s 18 inými komisármi v hlavnej úlohe pod rôznymi pseudonymami, než sa ujal nenápadný Maigret. Simenon sršal od mladosti nápadmi a vedel aj veľmi účinne propagovať seba i svoje knihy.
Francúzsko dodnes spomína na dva jeho unikátne „marketingové“ kúsky: v roku 1931, keď vyšiel prvý Maigret - Pietr-Le-Letton (Maigret v akcii) - podpísaný jeho vlastným menom, usporiadal obrovskú párty: hostia museli prísť v kostýmoch policajtov a pri vstupe im odobrali odtlačky prstov. Francúzsky bulvár si vtedy zamaškrtil. Pri druhej akcii sa Simenon nechal na týždeň zavrieť v presklenej kabíne vedľa Moulin Rouge len s písacím strojom. Stihol tam napísať román, ktorý s veľkým úspechom vytlačili noviny na pokračovanie.
Plodnému Simenonovi (napísal vyše 400 románov, z toho 75 s Maigretom) na napísanie príbehu stačil týždeň - dávka sústredenia vraj u neho nikdy neprekročila 11 dní. V povestných žltých doskách mal množstvo faktov o svojich postavách, ale nikdy ani slovo o námete či scenári. Chcel totiž, aby písanie riadok za riadkom prekvapovalo jeho samého. Každú kapitolu písal naraz „ako pijavica prichytená na hlavnej postave, do ktorej sa snažil preniknúť“.
Rýchlemu písaniu, ktoré však neuberalo na literárnej kvalite, sa Simenon naučil v belgickom Lutychu, kde sa 13. februára 1903 narodil. Od 16 rokov si zarábal ako novinár v miestnom denníku a o rok neskôr publikoval prvý román. V Paríži od roku 1922 chrlil jeden brakový kus za druhým a bolo mu jedno, či ide o román ľudový, sentimentálny, alebo dobrodružný. V 30. rokoch sa začala jeho oslnivá kariéra románopisca, ktorý okrem detektívok napísal aj psychologické romány. Maigretovskú sériu ukončil nečakane v roku 1972 knihou Maigret a pán Charles.
Zvyšok života (zomrel 4. septembra 1989) venoval písaniu memoárov, v ktorých niekoľkokrát ženatý a rozvedený Simenon okrem iného tvrdí, že mal za život desaťtisíc žien. Autor, ktorý musel po vojne opustiť Francúzsko a žil v USA a Kanade, sa od roku 1963 usadil vo švajčiarskom Lausanne. Slávu mu (a Maigretovi) priniesli nielen mnohé preklady do viac než 50 jazykov, ale aj mnohé filmové spracovania a divadelné adaptácie jeho diel. Písal jednoducho a čítavo, jeho slová „padali dychtivému čitateľovi priamo do žalúdka“. Obyčajní ľudia sa v jeho knihách vedia nájsť a s hrdinami sa stotožňujú. Simenon k tomu kedysi podotkol: „My všetci sme potenciálne románové postavy, akurát s tým rozdielom, že v knihách sú charaktery hrdinov dotvorené k dokonalosti.
Autor: PAVEL POKORNÝ, čtk
